Fíni SONATA ARCTICA sa touto cestou vydali už pred nejakým časom. Rýchle a priamočiare songy severského speed metalu vymenili za komplikovanejšie skladby prog rocku, možno až s prvkami AOR. Odvtedy je ich fanúšikovská základňa rozpoltená a nejednotná.

SONATA ARCTICA – The Ninth Hour

Na albume „The Ninth Hour“ SONATA ARCTICA ponúka opäť druhý prípad kompozične trochu náročnejších skladieb. Album si jednoznačne vyžaduje viacero sústredených vypočutí pre odkrytie všetkých zákutí a vrstiev. A to vás na začiatku možno aj odradí od viacnásobného počúvania. Dajte mu však šancu. Ak ste priaznivcom kapely, musíte. Ale nálady skladieb typu  „Wolf and Raven“ budete čakať márne.

Spočiatku vás určite zaujme vokálny prejav Tonyho Kakka. Veľmi precítený spev na vysokej úrovni, ktorý dodáva jednotlivým skladbám krásno a snovú atmosféru. Tú dotvárajú aj mne veľmi sympatické klávesy, so zvukom akoby vystrihnutým z albumov ENYA.

Po dlhšej dobe počúvania zisťujem ale jeden neduh albumu. A tou je nevyváženosť jednotlivých skladieb. Prvá polovica je vyslovene silná. Začiatok má našliapnutý výborne. Úvodná „Closer To An Animal“, chytľavá „Life“ i zaujímavá „Fairytale“ sú vskutku výborné piesne, jedny z najsilnejších možno v celej diskografii SONATA ARCTICA.  Približne po baladu „We Are What We  Are“ je všetko v poriadku a fanúšik môže byť spokojný.

SONATA ARCTICA

V druhej tretine nahrávky už ale začínam mať pocit ohratosti skladieb a klesajúcej kreativity. Neprekvapí a ani nenadchne ma už žiadna z piesní. Nič, čo by som nepočul na predchádzajúcich albumoch tejto kapely, alebo nebodaj u iných interpretov podobného vyznenia a zamerania. Ale aj to sa dá prehrýzť, nebude to predsa prvýkrát, kedy mám podobný pocit pri počúvaní albumu nejakej skupiny.

Musím však trochu zhodiť a odpísať koniec „The Ninth Hour“. Album som počúval snáď 15-krát a nemôžem sa zbaviť pocitu, že na konci chlapci stratili dych. Posledná tretina je naozaj gýčová. Neviem, ak má byť na doske výber z toho najlepšieho materiálu, ktorý je momentálne k dispozícii, tak nechcem počuť skladby, ktoré ostali v šuflíku. Ide mi skôr o to, že SONATA ARCTICA je kapela, ktorá dosiahla určitú úroveň, môže si dovoliť rozdeliť materiál, aj ako bonusy na iné vhodné nosiče.  Práve kvôli tomuto, nahrávka u mňa spadá skôr do priemeru.

Zvuk je však výborný. Všetky nástroje sú krásne čitateľné. Napriek tomu musím vyjadriť moje sklamanie… Nahrávka je na prvý pohľad sympatická, ale v porovnaní s inými interpretmi len priemerná. Snáď nabudúce. Dokonca aj artwork albumu je nádherný. Škoda, ambície tu boli. A aby som nezabudol. Textovo sa album zaoberá rôznymi témami, od budúcnosti ľudstva a našej planéty, až po súčasné témy usporiadania ľudskej spoločnosti.

Autor: Lukáš „Majo“ Majerčák

Hodnotenie autora: 6 / 10

Názor redakcie:
SONATA ARCTICA nám aj svojou najnovšou nahrávkou „The Ninth Hour“ dokazuje akou výraznou premenou prešla táto fínska partia za uplynulé roky. Veď je to už viac ako pätnásť rokov, odkedy nás uchvátila rýchlosťou svojej prvotiny „Ecliptica“ (1999). Prešla premenou, ktorá im však ani po tak dlhom čase nie je odpustená a stále vyvoláva kontrastné hodnotenia. Zlomom, keď sa z tínedžerov obdivujúcich svoje vzory stali rozprávačmi veľkých príbehov a cez nich tvorcami nálad tým, ktorí im ostali verní.

Takýmto je aj aktuálny album, ktorý rozkvitá hlavne v stredných, pomalších tempách, cez ne odmeňuje rôznofarebnou paletou melódií a nálad. Tie sú umocňované snovými, ba až intímnymi klávesovými postupmi vynárajúcimi sa v príhodnej chvíli. „The Ninth Hour“ je albumom pýtajúcim si pozornosť, ktorú odmeňuje krásnymi zvádzajúcimi melodickými momentmi, ktoré by inak čisto konzumným spôsobom počúvania mohli byť pominuté.

Úvodná dvojka „Closer to an Animal“ a „Life“ hudobne rozvíjajú vyššie napísané. Kombo skladieb kombinujúc najlepšie okamihy dosiek „Unia“ (2007) a „The Days of Grays“ (2009), stredne tempové záležitosti s mnohými melodickými odbočkami.  To najlepšie sa však skrýva v piesni mnohých tvári „Till Death’s Done Us Apart“, ktorá sa zároveň pyšní najmetalovejším drajvom celej dosky. „Fly, Navigate, Communicate“ s osobným, až bolestným refrénom  a pompézne pokračovanie „White Pearl, Black Oceans“ dopĺňajú trojicu najvydarenejších momentov celej nahrávky.

Dvojica rýchlych skladieb „Fairytale“ a „Rise a Night“, sťaby kusisko mäsa hodeného neustále nespokojným „speedovým“ fanúšikom predstavuje však menej výdatnú hudobnú porciu. Prvá menovaná, hoci s príjemným refrénom, je ťahaná dole monotónnosťou bicích. Pri druhej mi chýba údernosť opäť bicích a tentokrát aj razancia gitár.

To je v konečnom dôsledku dané zvukovým kabátom aktuálnej novinky ako celku. Kým pri pomalších, baladických skladbách to človek nepostrehne, v dravších položkách je tento fakt citeľný. Našťastie album nie je postavený na týchto piesňach. Nemožno pominúť dominanciu pestrofarebnej vokálnej palety Tonyho Kakka, ktorý je zároveň podpísaný na celej lyrickej zložke ako výhradný autor.

Autor: Twisted

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Lukáš „Majo“ Majerčák

Redaktor Valhalla.sk