Vydávanie singlov, zverejňovanie videoklipov a promo materiálu má zväčša za úlohu pozitívne naladiť poslucháča na chystanú štúdiovú novinku, kým v prípade známej pätice zo slnečnej Kalifornie, sa má celá situácia predsa len „trošičku“ inak. Ani náhodou si nepamätám tak studenú sprchu od fanúšikov, ako v prípade úvodných klipov „Doris“, „Silence“ a „Dying In The Red Room“ na oficiálnom YouTube kanáli. Čísla sú priam dych vyrážajúce, veď posúďte sami – v deň uverejnenia tohto článku je to v prípade prvej menovanej piesne 17 tisíc kladných reakcií ku 31 tisíc záporným. Vo zvyšných dvoch prípadoch sú výsledné počty dokonca ešte viac v neprospech týchto Amíkov. Ufff!!!

SUICIDE SILENCE – Suicide Silence

Matiku dajme ale aspoň na chvíľu bokom a poďme si zodpovedať tú najdôležitejšiu otázku široko ďaleko – je táto jednohlasná kritika skutočne oprávnená aj po vydaní celého materiálu? Z časti NIE, väčšie percento však patrí ÁNO. Je totiž chválitebné, že sa chalani rozhodli zaexperimentovať, a to aj napriek nie tak dávnej tragickej smrti svojho frontmana Mitcha Luckera. Hojenie rán síce prebieha aj vďaka náhrade v podobe Hernana Hermida (ex-ALL SHALL PERISH) o niečo rýchlejšie, lenže čo ak kapela stále nie je na takúto dramatickú zmenu pripravená?  Presne to je prípad aktuálneho albumu.

Za pomoci producentského guru Rossa Robinsona (KORN, SEPULTURA) vznikol akýsi bližšie neopísateľný hybrid. Bezpohlavný mačkopes, bez chuti, zápachu či iných zmyslových vnemov. K tomu si pripočítajte nie práve najlepší, špinou poznačený zvuk, melodický spev, pomalé depresívne pasáže, občasné gitarové sóla – teda veci, na ktoré sme v minulosti neboli zvyknutí. Najhoršie na tom všetkom však je, že to pätica muzikantov prezentuje ako akúsi horúcu novinku, pričom podobná hudba na svete existuje už vyše dve desaťročia a nálepka „made by“ patrí spolkom KORN, DEFTONES alebo SLIPKNOT.

SUICIDE SILENCE

Práve prvé dve zmieňované veličiny sa na doske citujú najčastejšie. Kukuričným deťom patrí najmä inštrumentálna časť, druhú legendu naopak silno cítiť v ťahavom speve, a to takým spôsobom, až si bežíte skontrolovať váš CD player. Výhru v lotérii rozhodne nečakajte, keďže frontman „Eddie“ totiž väčšinu času iba kňučí, fňuká a vydáva iné divné zvuky (kultové „tee-heee“ v „Doris“). Scream a growling má preto po väčšinu stopáže červenú, až na prípad suverénne najtvrdších položiek „Hold Me Up, Hold Me Down“/„Don´t Be Careful, You Might Hurt Yourself“. V hypernárezovejších momentoch ale vypláva na povrch iný problém, ktorým je mizerná produkcia a zvuk z dielne spomínaného Robinsona.

Samotné skladby neraz pripomínajú obyčajné blato, takmer vôbec nedržia pri sebe, chýba tvrdosť, hutnosť a nátlaková hra. Na novinke absolútne nefunguje istá stavba a gradácia – drsná pasáž je v momente prerušená uboleným vokálom, čo sa deje nespočetne krát a ja si ani nechcem predstaviť reakcie publika pri živých vystúpeniach. Mizériu nakoniec potvrdzuje aj dvojica prítomných balád (!!!) „Dying In A Red Room“ a „Conformity“ (istý Corey Taylor má asi dvojníka) , ktoré sú paradoxne asi tými najlepšími položkami na tejto kolekcii.

Hodnotenie autora: 4 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.