EMMURE vydali svoj už siedmy album v poradí a pri takomto poradovom čísle sa už nedá vôbec hovoriť o nováčikovi, skôr by malo ísť o skúseného matadora. Výsledné dielo na najnovšom počine „Look At Yourself“ by mohol byť o to zaujímavejší, že ide o prvý album po kompletnej výmene „dlhšie“ hrajúcej zostavy kapely. Oproti minulým albumom teda zostal iba spevák Frankie Palmeri.

EMMURE – Look at Yourself

Takže, čo môžete pri počúvaní očakávať ? Nuž, nič svetoborné. Z nového albumu rozhodne na zadok nepadám. Po viacnásobnom vypočutí musím len konštatovať, že mantinely daného žánru neboli nielen rozborené, ale ani prekročené. Nijako neprekvapujú skladateľské postupy, piesne sú vystavané v šablónach moderného metalcoru a originalitou nijako neoplývajú.

Jedinou vecou, čím sa EMMURE líšia od podobne hrajúcich spolkov, je rapovanie v skladbách. To nechýba ani na tomto albume, nie je ho ani veľa a je celkom príjemným a vhodným osviežením v jednotlivých slohách piesní. Body dole ale dávam za naozaj prílišnú podobnosť pri takomto „recitovaní“ s Fredom Durstom z LIMP BIZKIT. A táto nie je jediná. V skladbe „Ice Man Confessions“ na jej začiatku spieva Jonathan Davis z KORN. Počkať, alebo nespieva ? Nie nespieva, len Palmeriho prejav je takmer úplne totožný tomu Davisovmu. Chlapci z EMMURE síce ako svoje idoly uvádzajú práve KORN a LIMP BIZKIT a vietor odtiaľ naozaj aj fúka (určité pasáže skladieb sú akoby vystrihnuté z albumu „Issues“), ale ja revivalové skupiny naozaj nemám rád.

EMMURE

Album otvára akési intro, jednoduchá skladba „You Asked For It“, vata ako vyšitá. Čo ma vôbec nepresviedča o sile nahrávky je aj v poradí druhá skladba „Shinjuku Masterlord“, postavená takmer celá na jednom (!) akorde a nezachráni to ani následný zlom a zmena melódie. Veľmi slabý úvod. Album sa v podstate rozbieha až treťou piesňou „Smokey“, kedy sa dá hovoriť o plnohodnotnom hudobnom zážitku, ktorý už stojí za to. Chlapcom to výborne hrá ak používajú „päťkové“ akordy, nechýba agresivita a ten správny „nakopávací“ pocit (napr. skladba „Gucci Prison“), menej už keď sa používajú rôzne experimenty so zvukom a gitarové efekty.

Ani vokál Frankieho Palmeriho nie je ničím výnimočný. Má síce svoju silu, ale napríklad pred živým vystúpením by som teda mal pochybnosti. Často je zdvojovaný druhým hlasom prehnaným cez akýsi industriálny efekt.

Vo všeobecnosti je metalcore ako metalový subžáner veľmi ovplyvnený nu-metalom, no práve v prípade EMMURE je tento vplyv naozaj výrazný. Jednotlivé riffy na nahrávke „Look At Yourself“ sú  veľmi jednoduché, no tvrdé zároveň. Chýbajú zložitejšie prstoklady a „vyhrávky“ (na kompozície ála ARCHITECTS ani nepomýšľajte), pravdepodobne sa hrá na sedemstrunovej gitare. „Skákavých“ pasáží je neúrekom.

Chýbajú však výraznejšie pasáže pre basu, gitara je dominantná nositeľka hudobných myšlienok a basgitara má len doprovodný charakter. Bicie s výborným zvukom, no neprekračujú svoj tieň. Sú pomerne jednoduché a neťahajú jednotlivé skladby dopredu. Aj v tvorbe EMMURE je pomerne výrazná elektronika a aj na tomto albume sú rôzne vsuvky, ktoré  pomáhajú vytvárať nálady piesní. Zatiaľ mi teda tá Británia vychádza ako víťaz…

Hodotenia autora: 5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Lukáš „Majo“ Majerčák

Redaktor Valhalla.sk