Stillborn

Nahrávok, ktoré sa mi nepáčili, ale najmä tie, ktoré ma sklamali bolo viacero.

Astral Doors – Jerusalem: S touto švédskou kapelou to ide po albume Astralism dole vodou. Album je nevýrazný a nudí. Odporučil by som kapele ubrať na tempe vydávania albumov, aby dotiahli svoje nápady dokonca.
Brutal Truth – End Time: Nemôžem si pomôcť, ale nový album od týchto legiend mi príde ako preveľký chaos. Na End Time som sa najprv veľmi tešil, ale po vypočutí nastalo u mňa sklamanie.
EdGuy – Age of the Joker: Je jasné, že Tobias Sammet a spol. už dávno nehrajú to, čo na začiatku kariéry, ale novinka hraničí až s popom. To by tiež nebol až taký problém, lenže skladby sú nezáživné a až príliš sladké.
Children of Bodom – Relentless Reckless Forever: Nikdy som nejak nemusel „Childrenov“ a nový album ma iba utvrdil v mojom presvedčení.
Lou Reed & Metallica – Lulu: Moja najnižšia recenzentská známka v roku 2011 pripadla práve tomuto albumu. Spojenie dvoch rozličných hudobných svetov vôbec nefunguje.
Morbid Angel – Illud Divinum Insanus: Mal to byť comeback roka, no žiaľ sa nevydaril. Až príliš mnoho experimentov použila táto legenda na svojej novinke.
Rhapsody of Fire – From Chaos To Eternity: Záverečný album príbehu som si predstavoval ináč. Nahrávka je rozhádzaná a neucelená. Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že pánom muzikantom už došli nápady. Ktovie, už pri tvorbe tohto albumu možno vedeli Staropoli a Turilli, že sa ich cesty rozídu.
Sepultura – Kairos: Tento album je absolútne nezáživný a to aj napriek tomu, že po muzikantskej stránke je na dobrej úrovni.

Fiju

Hecate – Programmed Earth: Aj keď nerád, do sklamaní roka musím zaradiť aj slovenskú formáciu Hecate. Album Programmed Earth obsahuje až príliš veľa elektronických prvkov a s metalom podľa mňa nemá veľa spoločného. Albumu navyše nepomáha ani slabší zvuk.
Korpiklaani – Ukon Wacka: Posledný album veselej fínskej formácie odo mňa síce získal šesť a pol boda, ku sklamaniam roka ho však radím preto, že som mal pred jeho vydaním veľké očakávania a Korpiklaani patria medzi moje obľúbené kapely. Ukon Wacka už nemá taký šmrnc ako predošlé albumy, nájdu sa však na ňom skladby, ktoré pripomínajú v ich tvorbe roky minulé.

Scream

EdGuy – Age Of The Joker
Lou Reed & Metallica – Lulu

Demonick

Morbid Angel – Illud Divinum Insanus: Po neuveriteľne dlhej dobe a s pôvodným spevákom vydá kapela takého formátu toto? Experimenty mi ani tak nevadia, lenže kapela akosi nevie čo vlastne chce na novinke hrať.
Cavalera Conspiracy – Blunt Force Trauma: Max Cavalera posledných rokov. Teda neuveriteľne skladateľsky impotentný.
Primus – Green Naugahyde: Na novinku od šialencov Primus som sa úprimne tešil, lenže moje očakávania akosi nenaplnila. Chýba jej šmrnc a ten typický feeling slávnych predchodcov.
Lou Reed & Metallica – Lulu: Bez komentára.
Megadeth – Th1rt3en: Striedanie lepších a horších dosiek sa zatiaľ plní do bodky a aktuálny album z minulého roka nie je výnimkou. Budúci snáď bude (o dosť) lepší.
Chimaira – The Age Of Hell: Po neskutočne heavy albume The Infection kapela vydala len slabý odvar. Aby bolo dielo skazy dokonané, tak Chimaire dali v decembri zbohom aj obidvaja gitaristi, takže v kapele ostal len spevák Mark Hunter.
Queensryche – Dedicated To Chaos: Ouuuu ouuuu ouuuu. Toto kapele určite nevyšlo. Pár skladieb je síce fajn, ale ako celok je toto cd ťažká podpásovka.

Shelvis

Edguy – Age of Joker: nie, že by to bolo vyslovené sklamanie, ale po pár vypočutiach akosi nemám chuť sa k nemu vracať.

Ruun

Cradle Of Filth – Evermore Darkly…(EP): Aj keď som sa na toto miničko neúmerne tešil, jeho obsah je pre mňa sklamaním. Cradle of Filth sú majstri v produkovaní zbytočných minút a nič nehovoriacich remakeov samých seba.
Dream Theater – A Dramatic Turn Of Events: Vokalista James LaBrie dosť často neodhadne svoje možnosti a tak jeho spev paradoxne dehonestuje nahrávky Dream Theater. V podstate je jedno, či hrá druhý alebo posledný album, okrem prvého sa mi zdajú všetky rovnaké.
Horská Chata – 4: Vynímajúc poslednú skladbu, štvorka prezentuje kapelu presne opačným spôsobom ako ich živé vystúpenia. Škoda stratenej živelnosti a príliš sladkej polevy, hrozí zubný kaz. 

Pyži

Venom – Fallen Angels: Oproti starej tvorbe je novinka neúspechom. Dalo sa to nahrať aj lepšie.
Within Temptation – The Unforgiving: Párkrát počuté, bohužiaľ absolútne ma táto nahrávka nezaujala.
Morbid Angel – Illud Divinum Insanus: Celé zléééé…

Dodo

Edguy – Age of Joker: Žiadna katastrofa, no chcelo by to menej recesie a zase trocha viac hrabnúť do strún.
Symfonia – In Paradisum: Keby Timo Tolkki ostal v Stratovariuse, zneli by teraz asi takto. Fajn line – up, ale výsledok vzhľadom k nemu mierne nepresvedčivý a ako už vieme, pokračovanie nebude.
Children of Bodom – Relentless Reckless Forever: Alexi Laiho starne a už nedokáže byť so svojou partiou tak úderný ako kedysi, snáď ešte nepovedal posledné slovo.
Sirenia – Enigma of Life: Morten Veland a jeho cukrová vata, ktorá dokáže byť občas dobrým spoločníkom, no inak ostáva len pomerne trpká príchuť nudy.
Nightwish – Imaginaerum: Možno trocha prekvapivo, ale takýto bombastický ansámbel, by si zaslúžil menej hovoreného slova a viac muziky, keď sme už tak dlho čakali.
Sonata Arctica – Live in Finland: Aktuálne koncertné prevedenie pôsobí, akoby Sonata Arctica zostarla o 20 rokov a nestačila s dychom.
Rhapsody of Fire – From Chaos To Eternity: Zameniteľný album za ktorékoľvek iný z ich diskografie.
The Poodles – Performocracy:  Dobre znejúca priemerná rocková vata.

Juldo

Tarot – The Spell Of Iron MMXI.: Znovu nahraný debut fínskych Tarot je síce plný silného heavy metalu, tak ako sme u Tarot zvyknutí, no po jeho vypočutí mi na tom albume akosi stále niečo chýba. Nie je to zlá nahrávka, to určite nie, ale niečo jej proste chýba.

Podľa našich hodnotení sme dospeli k tomu, že najväčším sklamaním roka 2011 sa stala nahrávka EdGuy – The Age of the Joker. Tá dostala od nás až štyri negatívne hlasy. Hneď za ňou s troma hlasmi sú albumy Illud Divinum Insanus od Morbid Angel a Lou Reed & Metallica – Lulu.