THE UNITY – Pride

Troma, v krátkom slede vydanými doskami, nás Nemci THE UNITY utvrdzujú svojou životaschopnosťou a najnovším prírastkom „Pride“ si dokonca udržiavajú aj kompozičnú agilnosť.

Iniciátormi vzniku tohto zoskupenia bola dvojica Henjo Richter a Michael Ehré, ktorých časť spoločných hudobných nápadov sa vymykala vyjazdeným heavy/power metalovým koľajam ich domovského spolku GAMMA RAY. Spolčením sa s trojicou hudobníkov z Michaelovho predchádzajúceho pôsobiska LOVE.MIGHT.KILL tak vznikla formácia s pevným ukotvením v melodickom hard ‘n’ heavy.

THE UNITY – Pride

Hard rock, štadiónový rock, hair metal či AOR so striedmou prímesou heavy metalu dominovali minulým radovkám „The Unity“ (2017) a „Rise“ (2018). Tie sa velikánskym oblúkom vyhli power metalu a doteraz to vonkoncom nevyzeralo na to, že by momentálne k spánku uložená legenda GAMMA RAY niektorému zo spomenutých hudobníkov výsostne chýbala.

Asi tým najpôsobivejším prvkom, okrem bravúrne zvládnutého inštrumentálneho prejavu zatiaľ vydaného materiálu, je hlas Jana Manentiho s jeho špinavo zachrípnuto-rockovým zafarbením. Je akýmsi prienikom Ricka Altziho, Jørna Landeho, Apolla Papathanasiosa alebo Ronnieho Atkinsa. Táto vokálna osobitosť dokázala aj z priemerných skladieb, ktorých výskyt na minulých doskách nebol ojedinelý, urobiť hodnotnejšie a dostatočne príťažlivé kusy.

Práve táto kompozičná kolísavosť je niečo čo miestami strháva body dole z jednoznačne sviežeho, hoci nijak výnimočne vyčnievajúceho materiálu. V priebehu počúvania tohto najnovšieho kotúča sa nám občasne ujde istá predvídavosť či prestupovanie na mieste. To ústi do ohratých nápadov pripomínajúcich iných autorov alebo postupov už počutých v rámci odnoží melodickej muziky. Tie kritický poslucháč samozrejme okamžite odmietne, hoci sa nikde nestane, že by skladby boli ochudobnené čo i len o závan vokálneho majstrovstva, cibreného muzicírovania alebo náznak príťažlivej melódie.

THE UNITY

Hudba Nemcov aj na aktuálnej radovke baví hlavne tých, ktorí pristúpia na ich hru. Šmahom ruky by sa dalo menovať aj desať spolkov, ktoré nejakým spôsobom pripomínajú to, čo sa deje na najnovšom disku. Podstatou je hlavne živočíšnosť, ľahkosť a prirodzenosť ktorú treba oceniť. Podvedomie nechať vpíjať hudbu a príliš nešpekulovať a nepreratúvať jednotlivé vplyvy, ktorými sa umelci nechali inšpirovať.

„Pride“ je z trojice albumov ten najgitarovejší. Dvojica Richter a Ellerhorst predvádzajú výbornú fazónu. Skladby sú plné parádičiek, ich súznenie je nestrojené a pletence gradujúcich gitarových kaskád okamžite uhranú. Klávesové scenérie sú zakomponované ešte o čosi citlivejšie, dávajúc priestor gitarovému cifrovaniu. Nepôsobia až tak zdobene a zvonivo, zato však umne dotvárajú atmosféru. Zjednodušene napísané, doska má omnoho väčší heavy či power metalový náboj ako doteraz bývalo zvykom a svedčí jej to.

Intro „The New Pandora“ obstará tajomne odhaľujúci sa úvod albumu, ktorý oceľovými gitarami plynule premostí na prvý kúsok „Hands of Time“. Ten začiatkom pripomenie „Holy Diver“ od DIO, výraznejšie však dánskych veteránov PRETTY MAIDS. V trende melodického hard ‘n’ heavy so silnými refrénmi a obratne pulzujúcimi gitarami pokračujú „Line and Sinker“, „We Don’t Need Them Here“, „Destination Unknown“ alebo aj „Guess How I Hate This“.

Druhá polovica dosky ponúkne náladovo a žánrovo o čosi odlišný zážitok. „Angel of Dawn“ rozprestrie kusisko ponuro ťaživej atmosféry a znepokojujúco sugestívnych kláves. Za hrsť hutných a mohutných gitár prihodí i „Wave of Fear“, v piesni ktorá by sa nestratila u Ozzyho či Zakka Wyldea. „Damn Nation“ je prvým power metalovým šípom, ku ktorému sa v priebehu materiálu pridá aj „Scenery of Hate“. V oboch položkách Jan šponuje vokál všetkými smermi a ukážkovo sa k nemu pridávajú iskrivo hravé mnoho vrstevnaté sóla.

Nečakaným kompozičným spestrením je „Rusty Cadillac“ so svojím rock ‘n’ rollovým nábojom. Dosku, ktorá tentokrát pôsobí omnoho vyzretejším a hlavne rozmanitejším dojmom uzatvára „You Don’t Walk Alone“ s jemným nádychom AOR.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na zveľaďovanie nášho webu.

Žáner: power metal/ hard ‘n’ heavy
Krajina pôvodu: Nemecko
Vydavateľstvo: Steamhammer
Dátum vydania: 13.03.2020
Web: https://www.unity-rocks.com/
Zostava:
Jan Manenti – spev
Henjo Richter – gitara
Stefan Ellerhorst – gitara
Jogi Sweers –basgitara
Sascha Onnen – klávesy
Michael Ehré – bicie
Tracklist:
The New Pandora (01:17)
Hands of Time (05:33)
Line and Sinker (05:41)
We Don’t Need them Here (03:56)
Destination Unknown (05:06)
Angel of Dawn (04:42)
Damn Nation (04:50)
Wave of Fear (05:39)
Guess How I Hate This (04:18)
Scenery of Hate (04:03)
Rusty Cadillac (03:27)
You Don’t Walk Alone (04:23)
Diskografia:
The Unity – 2017
Rise – 2018
Pride – 2020
Definitíva:
Nemci THE UNITY to do nás búšia svojím melodickým hard ‘n’ heavy aj na tretej radovke „Pride“. Pýšia sa famóznym vokálom, iskriacou gitarovou hrou a príjemne sa vtierajúcimi kompozíciami. Touto doskou pôsobia vyzretejšie, núkajú farbistejší zážitok, ktorý je tentokrát postavený na dominantnejších gitarách a výraznejšom heavy/power metalovom „drajve“.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla