Jeho odchod z radov Talianov po slušnom, ale na ich pomery stále priemernom albume „Archetype“, spôsobil nemalý rozruch. Predsa len vtisol doterajším nahrávkam istú osobitosť a power metalové klenoty „A Time Never Come“ a „Heart & Anger“ sú neodmysliteľne späté práve s jeho vokálom. Rana po chýbajúcom hlase bola však zacelená nemenej významným kalibrom.

SECRET SPHERE – Lifeblood

Michele Luppi (ex VISION DIVINE, ex THAUROROD) so svojím nezameniteľným a jedinečným výrazom vniesol do prejavu SECRET SPHERE o čosi výraznejšiu emočnú farebnosť a mnohorakosť, náladovú, melancholickú a intímnu kaskádovosť s hojnejšími presahmi do rockových polôh. Ako už býva u Micheleho zvykom, tak po pár radovkách zdvihol kotvy s cieľom venovať sa výhradne sólovej tvorbe.

Aktuálny kotúč „Lifeblood“ je dynamickým a dravým materiálom, ktorý sa zbytočne nevracia späť do prvopočiatkov SECRET SPHERE, čomu by mohol nasvedčovať Robertov návrat, ale z každej časti diskografie si vyberá to najpôsobivejšie. Predstavuje detailne vrstvený a zvukovo suverénne ošetrený kusisko nepolapiteľného power metalového striebra pretekajúceho potenciou, ktorý je zušľachťovaný progresívnym štepom, citlivo vtkanými klávesmi a dramaticky podmanivými orchestráciami.

Nebolo najmenších pochýb, že sa na doske budú ohýbať tradičné power metalové ingrediencie. Deje sa tomu však prirodzeným a hravým spôsobom. Nejeden odkaz na piliere žánru sa tu absolútne nejaví kŕčovito. Hneď úvodom nás o tom presvedčí dvojica „Lifeblood“ s „helloweenovskou“ melodikou a „The End of an Ego“ s prítomnými dozvukmi STRATOVARIUS. Styčnými plochami oboch kúskov sú parádne klenuté refrény, horská dráha upaľujúcich bicích, vrtošivých hryzúcich riffov a riavy prepletajúcich gitarových sól.

Skladba „Life Survivors“ zaobaľuje všetko toto spomenuté do o čosi nástojčivejšieho hávu orchestrácií a čiernobielych klapiek, za žiadnu cenu nepopierajúc však rozvážne sa vtierajúcu melodiku, ktorej prítulnosť dosahuje výraznejších rozmerov v príjemne odsýpajúcej „The Violent Ones“.

SECRET SPHERE

Tenké hranice medzi power a speed metalom stierajú piesne „Alive“ a „Solitary Fight“ s famózne rozpínajúcimi sa refrénmi. U prvej spomenutej s majestátne honosným odleskom alebo „koledníckym“ nádychom u druhej zmienenej po vzore Američanov THEOCRACY. Tak či onak tieto položky nám nedajú vydýchnuť spleťou klbčiacich sa gitarových a klávesových sól unášaných splašenou rytmikou.

Komplexnosť nahrávky, ale aj jej sviežosť zaisťujú „Against All the Odds“, z ktorej doslova srší AOR či obdobne rockovo ladená „Thank You“, hoci s tvrdšími a úsečnejšími riffmi, obe so štadiónovým refrénom.

Doska nám záverom pootvára ďalšie komnaty svojej rozmanitosti a členitosti. Dostane sa nám pomaly kvitnúcej balady „Skywards“ zahalenej do akéhosi snového oparu a do bodky spĺňajúcej parametre tohto typu skladby avšak bez akéhokoľvek vzrušujúceho momentu.

Finále v podobe „The Lie We Love“ načnú nepokojom zastreté klávesy, boľavý Robertov hlasom premostí do mohutného valu gitár a orchestrácií s postupným vystriedaním viacerých polôh temp a odtieňov vokálov. Pôsobí však roztrieštene, absentujúc na gradujúci vrchol, ku ktorému by vzhliadala celková inštrumentálna časť.

Nebyť trocha nezaujímavého záveru, v ktorom sa Taliani dostanú z formy, a ktorému chýba predchádzajúce nasadenie a ľahkosť, tak tu máme dočinenia so suverénnym power metalovým kotúčom mnohorakej melodickej škály s prepracovanou inštrumentálnou zložkou a kvalitným vokálom. V rámci tohtoročnej nádielky tohto žánru však novinka „Lifeblood“ platí stále za materiál hodný nemálo pretočení v prehrávači.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk