Presne tak! Aktuálny kotúč je už piatym potvrdením toho, ako životaschopne sa títo fínski melodici javia aj bez prítomnosti kedysi ústrednej persóny Tima Tolkkiho. Je potvrdením aj toho, ako charakterovo vzdialená je súčasná tvár STRATOVARIUS, tej z konca deväťdesiatych rokov. Núka nám jednoznačné posolstvo, že dusivé, ťaživé, či miestami až skľučujúce náladove plochy, nie sú zámerom pätice muzikantov, ktorí fungujú ako jedno, a vzájomne sa netlačia do polôh, ktoré im nevyhovujú.

STRATOVARIUS – Survive

Z dosky cítiť bezprostrednosť a hlavne uvoľnenosť. Materiál je pozbavený akejkoľvek nevýraznosti a sterility. „Survive“ zvukovo odkazuje na minulé záseky „Nemesis“ (recenzia TU) alebo „Eternal“ (recenzia TU), ponúka však nadstavbu v podobe výraznejšej húževnatosti, priestrannosti a výbušnosti. Dokonca i kompozične je akýmsi priesečníkom týchto dvoch dosiek, ktoré patria v novodobej histórii k tým najsilnejším.

Tento zásek nás utvrdzuje v tom, akou ústrednou osobou sa pre STRATOVARIUS stal gitarista Matias Kupiainen. Po vzore skorších albumov nemalou mierou obohacuje nielen kompozičný výraz novinky, ale tvaruje ju aj nezameniteľným produkčným rázom. Právom nemožno opomenúť aj šedú eminenciu Janiho Liimatainena (INSOMNIUM, CAIN’S OFFERING), ktorý opätovne prispel nielen vokálmi, ale aj skladateľským kumštom. Šibalsky tak dopomáha tomu, aby styčných plôch medzi STRATOVARIUS, a hlavne CAIN’S OFFERING, nebolo málo.

Kapela sa na „Survive“ nejaví novátorsky. Zato však pôsobí koncentrovane a sústredene. Zdôrazňujem, že jej nechýba riadna dávka entuziazmu, ktorý ciachuje všetky skladby enormnou dávkou živelnosti a nadhľadu. Nemalou mierou k tomu prispieva vysoká frekvencia výskytu Matiasových mrštných riffov a náladovo štedrých odtieňov gitár, od tých strojovo chladných, až po melodicky vtieravých. V kombinácii s Jensovými sugestívnymi, niekedy dráždivými, inokedy zase honosne sa nesúcimi klávesmi, vytvárajú vskutku emotívne inštrumentálne pletence.

STRATOVARIUS

STRATOVARIUS do nás búšia svojim power metalom par excellence hneď skraja albumu. „Survive“ a „Demand“ sú žriedlami nezľavujúcej inštrumentálnej neskrotnosti, vycibrených refrénov a vetvených melodických motívov. Pripodobnia, ako by to bolo sedieť na kypiacom kotle, pod ktorý sa prikladá šúľkami dynamitu. Náladový zlom predstavuje popínavý „Broken“. Kúsok, ktorý rýchlostne podradí, nad ktorým sa majestátne čnie mohutný refrén dopĺňajú famózne variabilné Rolfove bicie a uchvatne precítený pulzujúci Jensov a Matiasov sólový duel.

V iskrivej „Firefly“ cítiť vibrácie rockových osemdesiatok a gitarové postupy šité pre atmosféru štadiónov. Z rádiovo vľúdnej „We are not Alone“ sála oddychová ležérnosť a neviazanosť typická pre aktuálnu formu STRATOVARIUS.

Jemne melancholická „Frozen in Time“ prinesie mierny závan klasických albumov, nesie sa v strednom tempe, necieli na prehnanú dramatizáciu alebo výpravnosť, ale stoicky rozvíja nenútenú melodiku. Doteraz dokonalý výkon podčiarkuje Timo Kotipelto (vokál) aj vo „World on Fire“, ktorej devízou je klenutý explozívny refrén. Nasledujúca speedovka „Glory Days“ a dvojica „Breakaway“ či „Before the Fall“, uhranú tým ako nevtieravo a hlavne organicky prepájajú melodickú vyzývavosť, okamžitú funkčnosť refrénu s pestrofarebnou paletou nálad.

Záverom dosky sa STRATOVARIUS dostávajú po prvýkrát z formy. Jedenásť minútový opus „Voice of Thunder“ neprichádza s takým množstvom exkluzívnych momentov, ktoré by počas celého trvania skladby udržali pozornosť, respektíve vedeli žiadanou gradáciou pripraviť pôdu pre ohromujúce finále. Aj napriek tomuto, nie úplne vydarenému finále, nám Fíni servírujú jednu z najvydarenejších power metalových nahrávok tohto roka.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk