Hneď od prvých sekúnd sa spomienkami a pocitmi vraciam o päť rokov späť, k albumu Aeronautics, ktorý bol pre Jorna v Masterplane posledným. Jornov štýl je späť. Rozdiel medzi Jornovým spevom a spevom Mikea DiMea na albume MK II je znateľný naozaj okamžite. Opäť sa strieda Jornov prenikavý vokál s dlhými inštrumentálnymi pasážami. Aj keď cítiť návrat do starých koľají a úvodná skladba dáva tušiť dobre našliapnuté tempo na zvyšku albumu to nie je úplne 110% pravé. Skladba má snáď všetky prvky, ktoré má mať, ale chýba jej povestná iskra, ktorá poslucháča maximálne vyburcuje. Niečo podobné bohužiaľ platí aj o ďalších skladbách. Blow Your Winds, aj keď je tempom trochu pomalšia ponúka skvelý refrén, ale opäť nechytí za srdce. Masterplan opäť vsadil na osvedčené striedanie vokálnych častí s časťami, ktorým kraľujú gitary a bicie. Páni muzikanti to robia tak umne, že tento koncept skladieb ma určite tak skoro neomrzí. Na albume je počuť aj viac elektronických prvkov, nie však toľko ako na albume MK II. Tento pomer by som zhodnotil ako rozumný kompromis medzi cestou, ktorú nastúpil Jorn svojím hlasom a inštrumentálnymi časťami, kde počuť zmenu (teda zmenu oproti albumu Aeronautics). Ak by ste si pred tromi rokmi pustili karaoke verziu skladby z tohto albumu a domysleli by ste si Jornov hlas, mali by ste mali už vtedy predstavu ako bude vyzerať album Time To Be King. Skladby väčšinou začínajú vždy inými prvkami (elektronika, sólová gitara s bicími, či dokonca flauta) a vždy sa snažia poslucháča poriadne nabudiť (Time to be King) na niečo, čo ale v skutočnosti nepríde. Jornov hlas sa počúva naozaj skvelo, po inštrumentálnej stránke je to taktiež veľmi dobré (aj keď miestami akoby hluché s chýbajúcou rýchlosťou). Akoby sa Masterplanu zasekla prevodovka na štvorke a nedala sa preradiť na vyšší stupeň. Melancholická Lonely Winds of War to len potvrdzuje. Masterplan sa drží v prevažnej väčšine aj rovnakej témy skladieb – stačí sa pozrieť na ich prozaické názvy. Vyplytvať takmer šesť a pol minúty na najdlhšiu skladbu na albume The Dark Road, ktorá je z väčšej časti výborným podaním pravej metalovej melanchólie sa mi javí ako krok vedľa. Túto skladbu by som prirovnal ku After This War z albumu Aeronautics, ale pre mňa v nudnejšej verzii – pri staršej skladbe ma aspoň zaujal text. Pri prvotnom prezeraní tracklistu a dĺžok jednotlivých skladieb som sa potešil, že až na jednu výnimku majú všetky nahrávky cez štyri minúty. Nadšenie ma však pomaly prechádza, pretože tými minútami pri počúvaní albumu len bezducho prechádzam. Malá nádej prichádza so skladbou The Sun Is In Your Hands, v ktorej sa opäť blysli páni za hudobnými inštrumentami. O Jornových kvalitách sa zmieňovať ani nemusím – štandardne veľmi dobé, ale ako keby nedokázal prekročiť svoj tieň a jeho vokálne party mi čoraz viac pripomínajú časy jeho sólových albumov, ktoré ma vôbec neoslovili. Podobne ako na Jornových sólovkách aj na novom albume Time To Be King cítiť pár náznakov rocku – opäť mám na mysli skladbu The Sun Is In Your Hands. V The Black One prichádza to, čo od Jorna čakáme – parádne ťahavé a neopísateľné výšky. Opäť výborný výkon aj pánov za gitarami a bicími, ale stále to nie je skladba, ktorá by si vydobila popredné miesto v rockmetalovej krčme a v jej jukeboxe (z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že Black In the Burns takou skladbou bola). Pri Blue Europa začínam dúfať, že záver albumu sa snáď zvrhne na poriadne speedové šialenstvo. Márne. Under The Moon je už treťou skladbou na tomto albume, ktorá má na Masterplan  pomalé tempo (pre lepšie pochopenie, nejde o baladu, ale v podaní Masterplanu si skladby proste predstavujem inak) – to už je veľa aj na mňa.  Záver albumu obstarala podľa mňa experimentálna bonusovka Kisses From You. Pomenovanie bonus sa tejto skladbe naozaj hodí. Toto som od Masterplanu príliš nečakal, v ich podaní je to úplne niečo nové. Aj keď som na zvyšku albumu kritizoval chýbajúcu iskru, ktorá sa vytratí po už po pár sekundách, Kisses From You je aspoň oživenie v podobe niečoho nového. Zvláštnejšie pocity zo skladby som však nemal už dávno. Začiatok ako v podaní Mira Žbirku na hosťovaní u Beatles. Od polovice zas Jorn akoby zaskakujúci za legendárneho Freddyeho Mercuryho. Toto všetko pri počúvaní tejto skladby dopĺňa moja predstava Jorna s detským úsmevom na tvári ako pohupuje hlavou zľava doprava v nejakej zvučke na program pre deti…

Album Time To Be King je veľmi náročný na zhodnotenie. Veľkým plusom je, že skladby na albume tvoria nepochybne jeden celok a koncept albumu je presne dodržaný v celej jeho dĺžke. Za najlepšiu skladbu na albume považujem úvodnú Fiddle of Time. Vysoko nastavená latka a aj moje (možno až prehnané) očakávania z Jornovho albumu spôsobili, že Time to be King ma prakticky ničím nenadchol. Pritom je viac než len „počúvateľný“, ale je naozaj obrovská škoda, že pri spojení majstrovstva za mikrofónom aj hudobnými nástrojmi chýba skladbám viackrát spomenutá iskra.

Žáner: power metal Krajina pôvodu: Nemecko/Nórsko/USA Vydavateľstvo: AFM Records, 2010 Web: www.master-plan.net
Zostava: Jorn Lande – vokály Roland Grapow – gitara Jan S. Eckert – basgitara Axel Mackenrott – klávesy Mike Terrana – bicie	Diskografia: Masterplan – 2003 Aeronautics – 2005 MK II – 2007 Time to Be King – 2010
Tracklist: Fiddle of Time (04:22) Blow Your Winds (03:19) Far From the End of the World (03:35) Time to be King (04:44) Lonely Winds of War (04:35) The Dark Road (06:22) The Sun Is In Your Hands (04:27) The Black One (04:14) Blue Europa (05:09) Under the Moon (04:16) Kisses From You /bonus track/ (02:55)	Definitíva: Masterplan sa albumom Time To Be King  síce posunul niekam inam, ale keďže je album Aeronautics v mojom osobnom rebríčku Top 3, tak tento posun nehodnotím veľmi pozitívne.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla