Na túto úspešnú dráhu, by však samostatný Ozzyho spev nestačil. V každom období bol spevák obklopený skvelými muzikantmi a najviac sa pozornosť sústredila vždy na post gitaristu. Po Ozzyho boku sa preslávil najprv Randy Rhoads. Jeho sľubne rozbiehajúcu sa kariéru však zastavila tragická nehoda malého lietadla, v ktorom Randy sedel. Randy nahral prvé dva Ozzyho albumy. Po jeho smrti ho nahradil Jake E. Lee, ktorý taktiež pôsobil na dvoch albumoch. V roku 1988 si Ozzy do kapely prizval, vtedy ešte neznámeho mladíka, menom Zakk Wylde. Zakk zaujal originálnym štýlom. S Ozzym nahral 5 albumov, ktoré ho katapultovali medzi najväčšie hviezdy gitarovej scény. V roku 2005 vyšiel album coverov, ktoré gitarovo spracoval Jerry Cantrell, ale na ďalšom a poslednom albume Black Rain opať hral Zakk. Stal sa tak neodmysliteľnou súčasťou Ozzyho tvorby a preto boli informácie u ukončení ich spolupráce v roku 2009 veľmi prekvapivé. Dôvodov mohlo byť viacej. Jednak posledný album Black Rain nesplnil očakávania a Zakk sa čoraz viac venoval svojej kapele Black Label Society. Ozzy v jednom z rozhovorov uviedol, že sa nové skladby čoraz viac podobali práve Zakkovej kapele BLS, čo sa mu nepáčilo. O tom či to bol skutočný dôvod, alebo mali medzi sebou personálne nezhody, alebo či Ozzy potreboval zmenu, je zbytočné polemizovať. Po Zakkovom odchode sa spustila vlna špekulácií, kto ho nahradí. Dlho sa spomínal John 5, ktorý sa môže pochváliť bohatými skúsenosťami z pôsobení v kapelách Marylina Mansona a Roba Zombieho. Tieto špekulácie podporil aj fakt, že za bubenícku stoličku usadol Tommy Clufetos a na post basgitaristu prišiel Blasko, ktorý tiež hrávali práve so spomínanými interpretmi. Pre všetkých však bolo prekvapením, keď vyšla oficiálna správa, že novým gitaristom bude grék Gus G. z powermetalovej kapely Firewind. Všetky tieto udalosti a personálne zmeny u fanúšikov vyvolali mierne sklamanie, ale aj zvedavosť čo prinesie nový album. Podporilo to aj zverejnenie artworku na nový album. Ozzy sa vrátil ku klasickému logu, čo vyvolalo otázku, či sa aj jeho tvorba vráti ku klasike. Nebudem vás teda dlhšie naťahovať a priblížim vám čo priniesli tieto zmeny.

Album otvára najdlhšia a štruktúrou najzložitejšia skladba s názvom Let It Die. Mohutné riffy podporené hutnejším zvukom, ako tomu bolo na predchádzajúcich albumoch, od vás odoženú všetky pochybnosti a hneď vám bude jasné, že tento album nebude v Ozzyho tvorbe len do počtu. Druhá v poradí Let Me Hear Your Scream, už nejaký ten týždeň brázdi vody internetu. Je to totiž prvý singel. Rýchla, energická vypalovačka s hitovým refrénom, ktorá tak trochu pripomína rannú tvorbu Ozzyho sólovej kariéry. Nasledujúca Soul Sucker je pomalšia, ale o to hutnejšia a údernejšia. Zrýchlenie príde v sólovej časti. Album mal pôvodne niesť názov ako táto skladba, ale fanúšikovia si v internetových diskusiách vyžiadali iný názov, a tak Ozzy zvolil jednoducho Scream. Úvod tohto diela, teda ponúka veľmi podarené skladby, plné dobrých riffov, ktoré miestami pripomínajú hru Zakka Wylda. Či už boli tieto songy rozpracované pred príchodom Gusa G. je otázne. Neviem akou mierou prispel Gus G. svojimi nápadmi. Faktom však je, že pod skladbami sú ako autori uvedený Ozzy Osbourne, producent Kevin Churko a na niektorých aj klávesák Adam Wakeman. Štvrtá Life Won´t Want by sa dala označiť za takú tvrdšiu baladičku. Slohy sú akustické a v refrénoch sa opäť naplno predvedú elektrické gitary. Piata Diggin Me Down začne krásnou akustickou „vybrnkávačkou“, ale to je len ticho pred búrkou, pretože potom sa na vás vyvalí tvrdý sekaný riff navrstvený druhou pískajúcou gitarou. V tomto duchu skladba plynie až do svojho konca. Šiesta Crucify, je typickou strednotempovou skladbou z posledného obdobia Ozzyho tvorby. V skladbe dostávajú priestor na vyniknutie okrem dobrých riffov aj klávesy a basgitara. V siedmej Fearless, Ozzyho mašinéria trochu pridá na plyn. Piesni opäť nechýba nosný gitarový motív. Refrén je textovo trochu úsmevné klišé, ale myslím, že na koncertoch budú mať výkriky „I am warrior“ a „No pain, no mercy, no weakness“ určite dobrú odozvu. Ďalšia v poradí Time je najpomalšou skladbou na albume. V úvode prekvapia vokály ako z dielne Beach Boys, ale tento jav je len krátky a vôbec nie je na škodu. V skladbe sa ešte párkrát objaví. Táto balada je príjemná, k záveru aj vygraduje, pritvrdí, ale nemyslím si, že sa zaradí medzi Ozzyho najslávnešie (teda ako Dreamer či Mama I´m Coming Home). Deviata skladba I Want More stále drží nastolený štandard tohto albumu. Tvrdý nosný riff, silný refrén a vynikajúce sólo. Predposledná, ale dá sa povedať, že záverečná Latimer´s mercy, sa nesie v podobnom duchu ako tá predchádzajúca. Hlavne jej úvod je veľmi vydarený. Album je zakončený minútovým „pozdravom“ s názvom I Love You All.

Čo ma veľmi potešilo je, že Ozzy stále vládze a smelo drží krok s energickými mladíkmi, ktorými sa obklopil. Je síce pravda, že miestami si pomáha rôznymi technickými vymoženosťami, ale toho je na albume fakt veľmi málo. Tento počin je rozhodne lepší ako jeho predchodca Black Rain, takže zmeny mali svoj zmysel a priniesli ovocie. Myslím, že tento album sa bude páčiť fanúšikom a to jednak tým čo majú radšej staršiu tvorbu, ale aj tým čo sú skôr prívržencami Zakkovho štýlu.

Žáner: heavy metal Krajina pôvodu: Veľká Británia Vydavateľstvo: Epic Records, 2010 Web: www.ozzy.com
Zostava: Ozzy Osbourne – spev Gus G. – gitara Rob Blasko Nicholson – basa Adam Wakeman – klavesy Tommy Clufetos – bicie	Diskografia: Blizzard of Ozz – 1980 Diary of a Madman – 1981 Bark at the Moon – 1983 The Ultimate Sin – 1986 No Rest for the Wicked – 1988 No More Tears – 1991 Ozzmosis – 1995 Down to Earth – 2001 Under Cover – 2005 Black Rain – 2007 Scream – 2010
Tracklist: Let It Die (6:05) Let Me Hear Your Scream (3:26) Soul Sucker (4:22) Life Wont Wait (5:07) Diggin Me Down (6:03) Crucify (3:30) Fearless (3:42) Time (5:31) I Want It More (5:37) Latimers Mercy (4:27) I Love You All (1:33)	Definitíva: Po personálnych rošádach v kapele, vypustil Ozzy do sveta 11. sólový album, ktorý rozhodne nikoho z jeho fanúšikov nesklame. Skladby podporené dobrým, hutným zvukom  v sebe obsahujú štandardné prvky  Ozzyho tvorby a to jednak staršej, ale aj novšej. Aj napriek tomu dokáže novinka miestami prekvapiť. Ozzy stále vládze a na speve tohto 61 ročného pána  nie je badať senilnosť, ktorou sa rád prezentuje  pred kamerami rôznych televíznych show. Najväčšou devízou albumu sú však veľmi  podarené gitarové riffy. Obavy zo Zakkovho odchodu sa teda nenaplnili, skôr naopak.