Spoločné dielo tohto zoskupenia tak v sebe spája, všetko čím si títo páni prešli. Nejedná sa o žiadny experiment, ale o výdatný pokrm namiešaný z ingrediencií rocku, hardrocku, rock n rollu a blues. Album ničím výrazne neprekvapí a v podstate neprináša nič nové. Z každého tónu počuť vplyvy velikánov ako Led Zeppelin, Deep Purple, Whitesnake, Rainbow či Jimmy Hendrix. Je však pravdou, že v tomto štýle už toho veľa nevychádza, a ak áno, tak to výrazne neosloví. Cieľom Black Country Communion podľa mňa bolo oživiť túto muziku, čo sa im veľmi dobre podarilo. Album je v rámci svojej škatuľky veľmi pestrý. Zvuku Black Country dominuje hlavne basgitara Glenna Hughesa, ktorý zaujme najmä širokou škálou polôh spevu. Klávesy sa do popredia dostávajú len málokedy a zo zvukov Derek najčastejšie zvolil „hammondovský“ zvuk, ktorý bol neodmysliteľnou súčasťou mnohých rockových kapiel 70 – tych rokov.

Album otvára veľmi rýchla Black Country, ktorá gitarovými melódiami trochu pripomína ranných Iron Maiden. Druhá One Lost Soul, je typická singlovka, vhodná aj do rádií. Bola to prvá zverejnená skladba tejto skupiny a aspoň mne sa zapáčila už po prvom počutí. Je to priamočiara skladba s ľahko zapamätateľným refrénom. V tretej The Great Divide nám Joe Bonamassa predvedie aj niečo zo svojho bluesového cítenia. Niektoré gitarové vyhrávky mi pripomínajú Santanu. Spev Hughesa sa zase miestami dostáva do farby pripomínajúcu Anastaciu. Štvrtá Down Again je typickou strednotempovou hardrockovou skladbou v duchu Deep Purple. V piatej Beggarman to chlapíci pekne roztočia a za niektoré gitarové melódie by sa nemusel hanbiť ani Jimmy Hendrix. Nasledujúca Song Of Yesterday je baladička pripomínajúca „oplodňováky“ od Whitesnake. Hlavného spevu sa v nej pre zmenu ujal Joe Bonamassa a treba uznať, že za Glennom vôbec nezaostáva. Trošku rock n rollu prináša ďalšia No Time. Pestrá, ale skôr pomalá Medusa vzdáva hold kapele Led Zeppelin. Deviata The Revolution In Me sa takmer celá nesie na základnom „bum-čvacht“ rytme. Je to bluesová pohodovka, kde má hlavný spev opäť na starosti Joe. Stand je opäť hardrocková v strednom tempe s dominantným riffom, trochu pripomínajúci štýl Toma Morella z Rage Against The Machine. Jedenásta Sista Jane svojím refrénom šliape na päty Austrálčanom AC/DC. Album uzatvára najdlhšia skladba Too Late For The Sun, ktorá sa zase nesie v duchu Deep Purple.

Dalo by sa povedať, že tento album vykráda kdekoho, ale od každého si berie len to najlepšie a kombinuje to dohromady. Táto „stará“ muzika má stále mnoho fanúšikov, čo len dokazujú hojné účasti na koncertoch Deep Purple, Whitesnake a podobne. Mňa tento album, ako fanúšika tejto muziky, veľmi potešil a myslím, že ani ostatní z neho nebudú sklamaní, skôr naopak.    

Žáner: hardrock Krajina pôvodu: UK / USA Vydavateľstvo: Mascot (UK), J and R Adventures (USA), 2010 Web: www.bccommunion.com
Zostava: Glenn Hughes – spev, basa Joe Bonamassa – gitara, vokály Jason Bonham – bicie Derek Sherinian – klávesy	Diskografia: Black Country – 2010
Tracklist: Black Country (3:15) One Last Soul (3:52) The Great Divide (4:45) Down Again (5:46) Beggarman (4:52) Song of Yesterday (8:33) No Time (4:19) Medusa (6:57) The Revolution In Mine (4:59) Stand /At the Burning Tree/ (7:02) Sista Jane (6:55) Too Late For the Sun (11:21)	Definitíva: Superskupina okolo Glenna Hughesa  prináša album, na ktorom počuť  vplyv velikánov ako Led Zeppelin, Deep Purple,  Whitesnake a iných. Napriek tomu je album pestrý. Kombinuje v sebe to najlepšie, čo očakávame od hard rocku. Je to veľmi vydarený pokus o oživenie žánru, ktorý dominoval v 70 – tych rokoch. Určite poteší každého fanúšika tejto hudby.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla