V roku 2000 prišli Barnesovci so zaujímavým albumom coverov Graveyard Classics. Na nezabudnuteľnú dosku sa dostali svojsky spracované verzie originálov napríklad T.N.T. od AC/DC (túto mimochodom stále hrávajú na svojich live vystúpeniach), došlo aj na Exodus, Black Sabbath a napríklad aj Scorpions. Po mimoriadnom úspechu tohto albumu sa skupina rozhodla v roku 2004 natočiť jeho druhé pokračovanie. Dvojku však SFU poňali inak. Prerobili celý album AC/DC Back In Black z roku 1980. Album úspech zaznamenal, avšak nie až taký ako jednotka. Ja osobne si jednotku z času načas pustím, ale dvojka ma neupútala. No a v posledných januárových dňoch vyšlo americkej štvorici tretie pokračovanie Graveyard Classics.

Hneď na úvod som bol zvedavý, aký výber skladieb si SFU zvolia. Niektoré originály som nepoznal, niektoré zase poznal. Veľmi som bol zvedavý na cover od Metallici a Slayeru. Poďme však pekne popriadku. Úvodná „prekopávka“ od Mercyful Fate má šlapavé tempo, Chrisov jedinečný vokál a výrazné gitarové sólo. Anvilovská Metal on Metal už taká dobrá nie je. Skladba je v strednom tempe, Chris sa ide vyrevať, ale to nestačí, dosť mi v skladbe prekážajú gitarové sóla, ktoré pieseň zabíjajú. Akokeby SFU zatlačili na deathovú pílu až príliš. So stopou č. 3 prichádza jedna z vecí, na ktoré som sa najviac tešil. The Frayed Ends of Sanity z albumu …And Justice For All od Metallici. S týmto okamihom, však prichádza aj prvé sklamanie. Gitary nie sú ani zďaleka tak rezavé ako v origináli a neskôr sa podobajú už výrazne originálu, čo je na škodu veci. Záverečná inštrumentálna časť skladby v podaní Six Feet Under je doslova nudná. Po sklamaní už pristupujem s obavami ku Slayerovskému coveru z Hell Awaits At Dawn They Sleep. A obavy sa potvrdili. Skladbe chýba zbesilosť originálu, so Slayerom to ako keby nemalo nič spoločné. Úvod je sa pohybuje vo vodách stoner rocku. Skladba sa rozbehne až v závere, výraznejšie sú už konečne aj bicie, lebo som si už myslel, že Greg Gall zabudol bubnovať. Žiaľ ani tento lepší záver ma nepresvedčil. Po skladbách na ktoré som sa najviac tešil, som ostal dosť znechutený. Not Fragile od hardrockerov Bachman Turner Overdrive ma v mojej nechuti iba utvrdila. Tempo skladby je rock n rollové, dokonca tento cover znie až heavy, čo znamená, že sa kapela držala originálu až príliš.  S týmto albumom som už chcel hádzať flintu do žita, našťastie prišla na rad lepšia druhá polovica. Van Halenovská On Fire, je rytmická, konečne v nej pasuje aj Barnesov chropot. Hneď po nej prichádza Exciterovská Pounding Metal, ktorá má šlapavé tempo, výborný spev a dobrý refrén. Keď som sa už opäť začal trošku nadchýnať zvráteným pojatím coverov SFU, opäť ma niečo zabrzdilo. To niečo, je ďalšia skladba v poradí a síce Destroyer od Twisted Sister. Skladba je pomalá, hutná a valivá. Stále si nemôžem pomôcť, ale Destroyer mi pripomína niečo z najúspešnejšej verzie Graveyard Classics. Paradoxne najlepšou skladbou je cover od punkových Ramones, Psychotherapy. Rýchle tempo prinieslo oživenie na celú nahrávku, dokonca aj v podaní SFU nestratila skladba punkový nádych a náboj. Chrisov chropot prinesie úplne iný pohľad na takúto punkovú vecičku. Záver tretieho dielu Graveyard Classics prinesie cover od Prongu. Rezavá gitara so spevom, to je úvod skladby. Neskôr sa pridáva aj basa a bicie, tempo sa k záveru skladby stupňuje. Žial Snap Your Fingers, Snap Your Neck ma opäť utvrdila skôr v sklamaní z celého albumu. 

Silnejších stránok na albume je oveľa menej ako tých slabších. Za silnejšie považujem už klasický vynikajúci chropot Chrisa Barnesa. Taktiež svojské poňatie v podstate klasických a najmä žánrovo odlišných skladieb. Ale to je asi tak všetko. Na celom albume je množstvo gitarových sól, ktoré mi už v závere išli na nervy. Ešte, že štvorica hudobníkov nahrala aj druhú časť albumu, ktorá bola jasne lepšia ako prvých 5. skladieb. Keby niet tej druhej polovice albumu, tak by som musel dať veľmi málo bodov Graveyard Classics III. Predzvesťou bola možno nie príliš vydarená dvojka, možno sa mali poučiť práve z nej a vsadiť na výber iných skladieb. Tie by nemuseli byť ani známejšie. Práve naopak, veď oveľa lepšie sa tvária skladby, ktoré sú menej známe ako tie obohratejšie. Možno celý problém GC III., je práve v obohratosti vybraných coverov, veď Metallicovský a Slayerovský originál poznám dokonale a nedokázali sa mi v podaní SFU dostať pod kožu. Barnesovci sa mohli radšej venovať nástupcovi vydareného Death Rituals ako robiť, pre mňa silené pokračovanie Graveyard Classics. Za vypočutie to určite stojí a každý nech si radšej urobí názor sám. 

Autor: Stillborn

Hodnotenie autora: 5 / 10