Jakub z kapely MORNA: Ľudia, počúvajte kvalitnú hudbu, viac o nej premýšľajte, viac sa o nej rozprávajte

Najnovší počin „Nuisance“ od mladých Dubničanov MORNA žne úspechy. Výborné recenzie na tento album majú nielen v českých luhoch a hájoch. Pristor sme dali týmto talentovaným mladíkom v rozhovore.

O tom, kto vlastne tvorí kapelu MORNA, čo už všetko majú na svedomí a aké sú najbližšie plány pre štvoricu hudobníkov sme sa snažili vypátrať od bubeníka Jakuba Filipa.

Za začiatku nášho rozhovoru ťa poprosím o stručné informácie pre tých, ktorí nemali ešte čo dočinenia s kapelou MORNA…
Čau. Sme mladíci z Novej Dubnice, ktorí majú neodolateľnú túžbu meniť hudbu (úsmev). V MORNA som ja Kubo, gitaristi Michal s Robom a môj najdrahší kolega z rytmického sveta basgitarista Tomáš. Čo sa zaradenia týka, ja osobne by som povedal, že našou stále intenzívnejšou potrebou je zaradiť sa viac obecne, nie ani tak v rámci konkrétneho žánru, ale skôr v rámci formy hudby ako takej. Takže z môjho pohľadu je MORNA vlastne tvrdá gitarová hudba s tendenciami voľného využívania umeleckej fantázie. Konvenčným jazykom je asi progressive (úsmev).

morna-kubo-1

Bubeník Jakub Filip. Foto: Werdza Photography

Ak sa nemýlim, tak ste si ako kapela vydali oba svoje albumy na vlastné náklady. Znamená to, že ste nenašli vhodný label, alebo ste si „nezávislú“ cestu vybrali slobodne?
Je to tak, zatiaľ sme si všetko riešili sami, vždy len s malou alebo nevyhnutnou pomocou rôznych nadšených a super ľudí, ktorým by som sa aj touto cestou chcel opätovne poďakovať. A prečo je to tak? Pretože si myslíme, že stále si vieme veľa urobiť a zabezpečiť sami. Napríklad Robo je obdivuhodne zdatný v takzvanom „sound engeneering-u“ a všeobecne v oblasti zvuku ako takého, ja sa trošku zaoberám kresbou, takže tieto veci si vieme poriešiť. Nad labelom sme samozrejme uvažovali už tiež, ale vždy pri tých diskusiách z toho nakoniec vzišlo. Povedal by som, že najmä kvôli vyššie uvedeným veciam.

Medzi vaším predposledným albumom „A Tale of Woe“ a najnovším „Nuisance“ je iba dvojročný rozdiel. Na novinke ste začali pracovať ihneď po vydaní predchodcu?
Myslím, že tá práca začínala tak veľmi postupne a pomaly. Samozrejme, že sme nezložili novú skladbu v druhý deň od vydania „A Tale of Woe“, ale dá sa povedať, že proces tvorby nových vecí bol kontinuálny, priebežný a dlhodobý.

Na známej stránke metal – archives je uvedené, že sa „Nuisance“ nahrával v mesiacoch júl – november 2015. Kde ste ho nahrávali?
Nahrávali sme ho na rôznych miestach. Ja som bicie nahrával napríklad v našej tunajšej základnej umeleckej škole, v priestore koncertnej sály, kde bežne počas roka majú svoje vystúpenia detičky, deti a adolescenti. Tá miestnosť sa ukázala ako úžasná voľba. Bicie sme začali v júli a trvalo to niečo cez týždeň, myslím, takže to bolo fajn. Tie ostatné veci samozrejme prišli postupne po tom. Túto možnosť sme mali najmä vďaka nášmu priateľovi, môjmu kolegovi bubeníkovi Jarkovi Bežákovi, ktorého touto cestou takisto pozdravujem a aj za chalanov sa klaniam v hlbokej úcte pred jeho neutíchajúcou ochotou a pozitívnym prístupom (úsmev). No a v tomto priestore sa nahrávali aj riffy, basová gitara a akustické gitary. Robo potom u seba doma nahrával rôzne dohrávky, sóla, aranžmány a podobne. Vokály potom v našej skúšobni, teda v garáži. Keďže máme na albume aj niekoľko hostí, jedno sólo v skladbe „Deceiving Gleam“ od Peťa Múčku sa nahrávalo v našej skúšobni, unikátne sólo od Peťa Luhu v skladbe „Trollkarlens Dikt“ nahrávai pochopiteľne u seba, no a bonusovú skladbu sme s Peťom Orieškom nahrávali v priestoroch skúšobne kapely Robovho otca. Takže tých miest bolo naozaj niekoľko.

Celkovo považujem „Nuisance“ za veľmi vydarený album s množstvom zaujímavých hudobných momentov. Ako skladby vznikali? Tvorili ste ich všetci spoločne, alebo si svoje nápady pripravoval každý doma sám a potom ich priniesol do skúšobne? Bol postup prípravy na „Nuisance“ iný ako v prípade „A Tale of Woe “?
Ďakujeme krásne za sympatie! My sme sa vždy snažili prevažnú časť skladateľskej činnosti riešiť spoločne na našich niekoľkohodinových skúškach jeden až dvakrát v týždni. Samozrejme, nie vždy sa to tak celkom podarí. Ale myslím, že aj napriek tomu sa tento náš záväzok – pretože takto k tomu pristupujeme naozaj odjakživa a považujeme to za správne, sme predsa kapela, teda skupina ľudí – stretáva s pomerne úspešným zavádzaním do praxe. Potom ale samozrejme je aj sféra „mimo skúšková“, kde každý z nás pracuje v istej miere na tvorbe individuálne. Treba povedať, že ja s Robom sme boli prinajmenšom v prípade „Nuisance“ takým „stužovadlom“ tohto procesu tvorby. To hlavne v tom zmysle, že sme častokrát strávili zopár hodín len sami dvaja dotváraním skladieb. Eventuálne potom pridávaním nejakých nových ideí. Ale chalani, gitaristi, samozrejme vždy prichádzajú s nejakými nápadmi z domu. Myslím, že samotný postup, alebo teda metodika, ak chcete, bola rovnaká v prípade oboch albumov.

Morna_band

MORNA

Patríte medzi kapely radiace sa do progresívnej hudobnej škatuľky, čo počuť aj na novinke „Nuisance“. Myslíš si, že nároky poslucháčov na domáce kapely rastú, alebo sú skôr ľudia viac konzumnejší a dávajú prednosť jednoduchšej hudbe, na ktorej sa môžu na koncerte viac „vyblázniť“?
Nie som si úplne istý, či mi prináleží nejako sa k tejto otázke kompetentne vyjadriť, ale ja si skôr myslím, nakoniec podobne, ako to už býva aj v rôznych iných oblastiach, že poslucháči sú v zásade stále rovnakí. Je tu nejaká skupina ľudí, ktorí sú fajnšmekri, ale aj taká, ktorá sa definuje skôr ako koncertní fanúšikovia, ktorí sa prišli rozsekať. Myslím, že taká zvláštna snaha o znevažovanie percepcie hudby v porovnaní s minulosťou, najmä v podobe pasívneho konštatovania „kedysi to bolo takto a dnes už je to všetko naprd,“ je len mýtus. Osobne teda nevnímam žiadne zásadné zmeny v správaní sa ľudí. Zároveň si však myslím, že ľudia u nás nie sú príliš zvyknutí na inú hudbu, než akú tu už roky pestujeme v istých rámcoch a snáď aj tradíciách. Pozrite sa napríklad na tradičné death metalové kapely a na kapely, ktoré sa snažili robiť nejakú progresívnejšiu podobu tejto tvrdej hudby – ten rozdiel je už len v ich počte a v rámci toho nepomeru, je markantný. Ale to je v poriadku, tak je tu nastavená percepcia tvrdej hudby. Možno sa to MORNE niekedy podarí trošku ovplyvniť a uvrhnúť tak svetlo aj na iné typy hudby (smiech).

Čo MORNA a texty? Kto ich do kapely nosí a akú majú pre vás ako kapelu výpovednú hodnotu? Sú skupiny, pre ktoré sú rovnako dôležité ako hudba, iné ich pokladajú iba za nutnú výplň v skladbách. Ako je to u vás?
Pokiaľ hovoríme o textoch z najnovšieho albumu „Nuisance“, tam som sa pomerne výrazne angažoval ja sám. Zo šiestich otextovaných skladieb sú štyri moje. Myslím, že texty pre nás nie sú ničím marginálnym, naopak. Prikladáme im pomerne veľkú dôležitosť. Samozrejme sa asi nedá hovoriť o ich úplnej autonómnosti, vzhľadom na to, že koncepčný album s konkrétnym príbehom zatiaľ nemáme, ale rozhodne majú svoje miesto a takisto poslanie. Mrzí ma však skôr to, že ľudia im často venujú minimálnu pozornosť.

Priblíž nám teda textovú náplň novinky „Nuisance“…
Tematika mojich textov je takmer výlučne zameraná individualisticky. Ide o rôzne zosobňovanie a metaforizovanie niečoho, čomu som ja sám v živote čelil, prípadne nejakej spoločenskej témy, ktorá je tabuizovaná, ignorovaná alebo nie príliš známa a dotýka sa jednotlivca v spoločnosti. Tak napríklad text ku skladbe „Trollkarlens Dikt“ je o stredovekom čarodejníkovi (kúzelníkovi), ktorý sa začal báť toho, že jedného dňa prestane vedieť čarovať, kúzliť. Čelí tak vlastne strachu z neexistujúcej životnej situácie, čo ho výrazne obmedzuje v jeho živote. Obmedzuje ho v kontakte s mešťanskou spoločnosťou, s jeho recipientmi, ale nakoniec aj v kontakte so samým sebou, pretože ide o paralyzujúci strach. Je to odkaz na typické neurotické prejavy, ktoré občas zažíva každý z nás, ktoré nám podkopávajú sebadôveru a ničia náš potenciál. To všetko len preto, že náš mozog občas až príliš veľa pracuje a premýšľa. Podobnou tematikou sa zaoberá aj text v skladbe „Being Me“. Pieseň „To Think Alone“, ku ktorej sme vydali aj videoklip, potom napríklad preberá tému akejsi kultúrno-spoločenskej predikcie, v ktorej sa bez rozdielu všetci od narodenia potácame a ktorá do istej miery definuje hranice nášho správania a žitia. Je o tom, nakoľko častokrát nevedome opakujeme vzorce správania po predchádzajúcich generáciách, nakoľko podliehame vštiepeným stereotypom a podobne. Ide teda o otázku presvedčenia, ideológie, náboženstva a vecí súvisiacich.

Za vaše úspechy možno považovať účasť vo finálnom kole na Wacken Metal Battle Slovakia 2015, mini – turné po Poľsku alebo vystúpenie v relácii Headbenger_FM. Máte ako kapela vysnívaný festival, resp. miesto, kde by ste si radi zahrali?
Za náš azda najväčší úspech považujeme v prvom rade nomináciu na album roka na Radio Head Awards v roku 2014. To si veľmi vážime dodnes. Či máme nejaký konkrétny vysnívaný festival, to asi neviem povedať, ale rozhodne by sme si radi vyskúšali tie dominanty európskeho priestoru a tvrdej hudby v ňom. Na mysli mám napríklad zmienený Wacken Open Air alebo Brutal Assault. Veľmi sa nám páči tiež festival v Slovinsku MetalDays. Tam je magické prostredie.

Aké sú vaše najväčšie hudobné vplyvy ? Máte každý v svoj vlastný hudobný vkus, alebo počúvate prevažne to isté?
Otázka hudobných vplyvov je vždy komplikovaná. Mne, ako muzikológovi, sa na to odpovedá ešte azda omnoho ťažšie. Viem, že to možno bude znieť ako floskula, ale je toho naozaj veľmi veľa. S chalanmi máme samozrejme niekoľko interpretov, ktorých považujeme za kvalitných a hodných pozornosti. Zmieniť môžem krátko snáď napríklad Stevena Wilsona, ale samozrejme máme každý aj to svoje vlastné. Napríklad, ja už dlhodobo venujem svoju pozornosť skôr vážnej hudbe (áno, aj kvôli škole, ale nielen), prípadne z oblasti populárnej gitarovej hudby zoskupeniam ako TOTO, ASIA, spomínaný Wilson, alebo tiež GHOST. Takže to je len taký stručný výber. Vkus máme teda prevažne každý vlastný, ale v mnohých veciach sa stretávame, čo je len pozitívum.

morna-kubo-2

Kubo Filip po jednom z koncertov. Foto: Werdza Photography

Patríte medzi mladé zoskupenia , vekový priemer v kapele je okolo 22 – 23 rokov. Ste ešte študentmi, alebo už pracujete? Máte na hudbu v rámci svojich povinností dostatok času, alebo by ste ho uvítali viac?
Áno, všetci sme zatiaľ študenti. Popri tom ale samozrejme tak nejako aj pracujeme, viac či menej. Príjmy k dobru popri štúdiu len pomôžu. A paradoxne, na hudbu máme stále celkom dosť času. Ono je to totiž všetko o prioritách, ak si to viete u seba zrovnať a viete si tie priority naozaj nastaviť, potom to ide skĺbiť napríklad aj s tým štúdiom (úsmev).

Aké sú vaše najbližšie plány do budúcnosti? Čomu bude patriť rok 2016?
V prvom štvrťroku by sme chceli koncertovať hlavne tu u nás doma, po Slovensku. Na to, aký čas existujeme a na to, že máme na konte už dva albumy, sme žalostne málo spoznali slovenskú koncertnú scénu. A chceme to napraviť. V letnom období by sme radi absolvovali niekoľko festivalov. Náš prvý open air bol v lete 2015 známy Gothoom, ktorý bol vynikajúci a hralo sa nám tam fantasticky. Takže tie festivaly tou svojou unikátnosťou určite priťahujú. Na jeseň by sme potom skúsili opäť snáď nejaké zahraničie.

Veľmi pekne ti ďakujem za tvoj čas. V rámci poslednej otázky ti nechávam voľné slovo, môžeš niekomu poďakovať, niekoho pozdraviť, poprípade doplniť tento rozhovor o informáciu, na ktorú som sa nespýtal a na ktorú by si rád upozornil…
Takisto ďakujem, aj v mene chalanov, za ochotu a záujem. Rád by som poďakoval všetkým, ktorí nám neúnavne pomáhajú, častokrát nezištne. Či už z prostredia rodiny alebo priateľov a známych. Takisto netreba opomenúť partnerky. A ďakujem aj všetkým tým, ktorí našu prácu podporili formou kúpy nosičov alebo čohokoľvek iného, a tiež tým, ktorí si nás boli pozrieť naživo. Na záver by som len dodal takú malú výzvu: ľudia drahí, počúvajte kvalitnú hudbu, viac o nej premýšľajte, viac sa o nej rozprávajte a menej komparujte (úsmev). Majte sa krásne!

Redaktor Valhalla.sk