Predpoveď počasia na druhý festivalový deň hlásala teploty presahujúce 30 stupňov a tak sme sa takmer hneď po prebudení pobrali na miestne kúpalisko. Možnosť schladenia sa (a to nielen v bufete, ako to bolo väčšiny našej výpravy) využilo množstvo účastníkov festivalu. V obidva zvyšné dni bolo kúpalisko priam vykúpením.

Pred pätnástou hodinou sme opustili areál kúpaliska a pobrali sme sa za „prácou“ ku pódiu, kde mala vystúpiť česká formácia WISHMASTERS. Pri príchode do koncertového areálu ma až trochu zamrazilo. Pred pódiom sa nenachádzala ani noha a naokolo bolo len pár smädných krkov hasiacich smäd v bufetoch a následne sa ukrývajúcich v tieni.

Keď sa WISHMASTERS dostali na scénu, pred pódium sa zhŕkla naozaj malá skupinka fanúšikov. Predpokladám, že polovica z nich tak učinila vďaka zaujímavému výzoru speváčky. Kapela začala v roku 2007 ako NIGHTWISH Tribute a túto inšpiráciu je v ich tvorbe poznať dodnes. WISHMASTERS mali na svoje vystúpenie síce len 35 minút, no predviedli zaujímavý koncert v rámci mantinelov žánru symfonický metal so ženským vokálom. Kapela šla na plný plyn aj pred prázdnym hľadiskom a za to im patrí rešpekt.

V symfonickom metale v ženskom prevedení sa pokračovalo aj ďalej. Na scénu sa dostala nitrianska zostava SYMFOBIA. Aj keď sa na ich koncert nazbieralo o niečo málo viac ľudí, o zástupcoch slovenskej symphonic scény, navyše s dvomi viac než sympatickými vokalistkami platí fakt, že si zaslúžili viac fanúšikov dvojnásobne. Dievčatá, ani harcovníkov za gitarami, to však zdá sa nerozhodilo, a podali naozaj dobrý výkon, ktorý potešil najmä tých, ktorí už s ich tvorbou mali česť. Myslím, že vďaka tomuto koncertu si istotne našli aj niekoľko nových fanúšikov.

SYMFOBIA ponúkla v Snine počas svojho trištvrtehodinového setu piesne z ich zatiaľ jediného albumu „Way of the Queen“, v ktorom okrem iných nechýbala ani ich zatiaľ posledná klipovka „Bloody Wings“. Osobne verím, že sa kapela bude v hracích časoch posúvať do neskorších hodín, aby si ju mohlo vychutnať viac a viac fanúšikov a zistiť tak, akú kvalitu doma máme.

Slovenskú scénu opäť vystriedala česká a nežné pohlavie za mikrofónom vystriedali tvrdí rockeri. Na scénu sa dostala formácia LIMETAL. Komu tento názov náhodou nič nehovorí, tak vedzte, že ide o odídencov z legendárnej kapely CITRON na čele s Františkom Michalíkom. Kapela už má na svojom konte aj prvý štúdiový album „Pravdu ukáže čas“ a tak sa prezentovala hlavne tvorbou z neho.

Je pochopiteľné, že starí harcovníci meniť svoj štýl nebudú, cítiť v ich nových piesňach stále štýl alá CITRON a tak sme sa mohli naživo presvedčiť, akoby znel CITRON, nebyť rozkolov v tejto kapele. V tomto prípade však nemôže byť o kopírovaní a absencii nápadov ani reči (Robertovi Kodymovi z WANASTOWI VJECY  to predsa tiež nikto nevyčíta) a ostrielaní rockeri na pódiu predviedli kus poctivého hard n´ heavy. Keď si fanúšikovia o pár mesiacov zvyknú na nové texty, tak ich koncerty dostanú ešte väčšie čaro a ľudí si získajú ešte viac.

Koncert projektu BIJOUTERRIER som vynechal, no z ohlasov mojich parťákov, ktorí sa ho zúčastnili som vraj o veľa neprišiel, keď sa nudné momenty striedali s trápnymi.

O pol ôsmej nastal čas na koncert Petra Nagya a jego kapely INDIGO. Pred festivalom som patril k tým, ktorí tak trochu zaradenie tohto interpreta nechápali a prišlo mi to až úsmevné. Povedal som si ale, že keď už nič iné, tak si aspoň zaspievam tých pár skladieb, čo poznám. Opäť som sa však mýlil a musím uznať, že organizátori mali šťastnú ruku aj pri výbere tohto interpreta. Až po tomto koncerte som zistil, koľko skladieb Petra Nagya vlastne poznám.

Na vystúpení bolo pekné, že dokázal dokonale zabaviť široké spektrum ročníkov a množstvo dávnych hitov ako „Profesor Indigo“, „Sám s nohami na stole“, „Aj tak sme stále frajeri“ si poctivo odspievali starí aj mladí. Príjemnym prekvapením bolo zistenie, že Peter Nagy nie je žiadny suchár, ale počas koncertu žoviálne zabával publikum. O tom, že si koncert užívala celá kapela svedčí aj fakt, že si pár skladieb priamo z pódia natočili na mobilný telefón. Toto vystúpenie bolo viac než prijemným návratom o niekoľko rokov dozadu. Hodinový relax, počas ktorého spieval celý areál, a aj keď to možno vyznie až šialene, toto vystúpenie sa zaradilo medzi najlepšie z druhého festivalového dňa.

Krátko po deviatej hodine už pódium patrilo českej legende Alešovi Brichtovi a jeho skupine. Koncert bývalého frontmana kapely ARAKAIN sľuboval opäť návrat do minulosti. Zďaleka som nebol v hľadisku jediný, ktorý na tejto hudbe vyrastal a na tešil sa na toto vystúpenie, pretože koncerty Aleša Brichtu v našich končinách nie sú až takou samozrejmosťou. Aleš sa po úvodnej skladbe prihovoril publiku takmer plynulou slovenčinou a po príhovore k publiku zožal masívne ovácie. Aj keď sa v setliste mihla aj novšia nahrávka, väčšinu bavil divákov starými peckami, prvou z tých najväčších bola skladba nahraná pred štyridsiatimi rokmi „Barák na vodstřel“.

Tú takmer vzápätí vystriedala jedna z najkrajších československých balád mojej mladosti „Dívka s perlami ve vlasech“, pri ktorej spievaní museli nejednému skalnému fanúšikovi naskakovať zimomriavky. Aleš brichta sa v poslednej dobe na verejnosti (vrátane svojho Facebook profilu) pomerne často a kontroverzne vyjadruje k aktuálnym svetovým témam a najmä k téme utečencov. Ani počas koncertu sa tomu nevyhol a aj keď sám seba označil za „konzervatívneho rebela“, tak pred skladbou „Cizinec ve vlastní zemi“ si neodpustil rypnutie do momentálnej situácie.

Našťastie naživo to nebolo tak kontroverzné, ako sa vyjadruje na internete. Svojimi prejavmi medzi piesňami na rôzne témy si ale fanúšikov jednoznačne získal. Tí si mohli hlasivky vykričať na hymnickej hitovke „Nechte vlajky vlát“ a záver koncertu patril skladbám „Apage Satanas“ a coveru legendárnych URIAH HEEP – „Slečna závist“. Brichtov koncert predčil moje očakávania, ubehol neskutočne rýchlo a taktiež patril k vrcholom večera.

Headlinerom tohto večera bola nemecká heavy metalová legenda Udo Dirschneider. Na tomto koncerte som očakával zastúpenie hlavne skôr narodených, no opäť som sa mýlil a predné rady okupovali fanúšikovia, ktorí v začiatkoch Udovej kariéry ešte ani neboli na svete. To len svedčí o veľkosti a kvalite tohto hudobníka.

Priznám sa, že najnovšia sólova tvorba pod hlavičkou U. D. O. mňa osobne až tak neoslovuje, lenže toto bol koncert o niečom inom. Udo sa rozhodol pre európske turné, ktoré odohrá pod názvom DIRKSCHNEIDER a na tejto šnúre odohrá len piesne jeho bývalej kapely ACCEPT, ktoré plánuje odprezentovať poslednýkrát v živote. Na rad teda prišiel pravý a nefalšovaný heavy metal rokov osemdesiatych rokov. Kapela odpálila koncert vo veľkom, hitovkami „Starlight“ a „Midnight Mover“, pri ktorých sa v prvých radoch rozpútalo práve heavy metalové šialenstvo, na ktoré bola radosť pozerať.

Udo svojim nezameniteľným vokálom robil skvelú šou, ktorú dopĺňali aj ostatní členovia kapely pobehujúci po celom pódiu a predvádzajúci skvelé gitarové sóla. Koncert DIRKSCHNEIDER bol ale poznačený jedným negatívom a tým bol zlý zvuk. Hutné gitary celý čas prebíjali Dirkschneiderov výrazný hlas a jeho vokálu bolo rozumieť len veľmi ťažko. Je škoda, že drvivá väčšina kapiel na celom festivale mala veľmi dobrý zvuk a toto sa prihodilo práve jednému z headlinerov. Skalným fanúšikom to však zjavne neprekážalo a bavili sa ďalej na legendárnych skladbách, medzi ktoré patrili „Son of a Bitch“, či „Breaker“. Po skladbe „Metal Heart“ nasledovalo niekoľkominútové gitarové sólo, ktoré diváci odmenili zaslúženým potleskom.

Aj keď sa išlo o poriadnu porciu toho najkvalitnejšieho heavy metalu, nemôžem si pomôcť s pocitom, že ľudia v Snine si v piatok viac užívali dva predchádzajúce koncerty česko-slovenských stálic. Predpokladám, že mnohí so mnou nebudú súhlasiť a publikum na spomínaných koncertoch bolo dosť odlišné, no to podvečerné sa bavilo o niečo viac.

Záver patril slovenskej punkovej stálici KONFLIKT a aj keď by šlo opäť o príjemný návrat do mladosti, predsa len „Punkrock je môj život“ si toto leto vypočujem aj na inom mieste…

Foto: Matej Cázer