Predošlá nahrávka „The Quantum Enigma“ bola mimoriadne úspešná aj na pomery metalovej kapely symfonického subžánru. Pre mňa, i pre iných, bol na vrchole známy trojuholník – NIGHTWISH, EPICA, WITHIN TEMPTATION.

EPICA – The Holographic Principle

Dvojročná kompozičná práca a námaha v štúdiu priniesla na konci septembra nový počin „The Holographic Principle“. Otvorene musím napísať, že výsledok ich práce ťahá sánky dolu, otvára dvere do doposiaľ nepoznaných sfér a rozbíja vyššie uvedený trojuholník. EPICA po poslednom albume totiž zanecháva priamu konkurenciu za sebou.

Masívna porcia hudby na „The Holographic Principle“ (72 minút v regulárnej verzii) otvára intro s názvom „Eidola“. Opäť sa takmer približujeme ku filmovej hudbe a náladám, ktoré vytvára. A vôbec, EPICA sa síce pohybuje medzi mantinelmi danými žánrom – efektné zbory, zabijácke riffy, drvivá rytmika, snové melódie – všetko sa dá ale uchopiť inak a naservírovať odlišným spôsobom. Taká je sila hudby!

Dvojka na albume, „Edge of the Blade“, je prvým singlom a pravdu povediac aj piesňou, kde najviac počuť hitové ambície. Na ďalších trackoch niečo také ale budete hľadať márne. EPICA po prvýkrát používa počas nahrávania živý symfonický orchester, ktorý je dávkovaný na presne určenom mieste počas skladby. Vytvára nielen podvedomú náladu, ale je často nositeľom hlavnej melódie.  Nič nie je prvoplánové a samoúčelné. Melódia sa zvykne pomaly rozvíjať, aby hneď na to zaútočila plnou silou a intenzitou.

EPICA

Celému albumu samozrejme vládne Simone Simons. Veľmi osobitý prejav tejto speváčky, taký nežný ale zároveň neskutočne emotívny, rozdeľuje, prikazuje a vedie. Dovoľte jednu vyslovene subjektívnu poznámku. Ak by Simone dokázala miestami pritlačiť na pílu, bolo by to dokonalé. Ale to je naozaj len vec preferencií. Zdatným sekundantom je opäť Mark Jansen a jeho výživný growling. Muzikant, ktorý sa s prehľadom vyrovná Holopainenovi. A po tomto albume s určitou dávkou rešpektu môžem tvrdiť, že ho aj predčil.

Áno, miestami tam počujem NIGHTWISH, niekde v období albumu „Oceanborn“, ale to prisudzujem určitým nevyhnutným stereotypom daného žánru. Čo sa mi ale oveľa viac pozdáva, hudba na „The Holographic Principle“ sa dostáva v určitých pasážach až kdesi ku progresívnemu metalu typu DREAM THEATRE. Dá sa uviesť ešte väčší kompliment?

Tempá na nahrávke sa neustále striedajú, monotónnosť nehrozí. Neskutočné množstvo hudobných nápadov nevstrebete po prvých vypočutiach. Dajte albumu čas, bude sa pred vami otvárať neustále niečo nové.  Vrcholom albumu sú pre mňa piesne „Once Upon A Nightmare“ a jedenásť minútová „The Holographic Principle“. Nádherná elegancia, ukážka snáď ani nekončiaceho talentu a kompozičnej prepracovanosti.

Textovo nám novinka ponúka veľmi zaujímavý filozofický koncept, zaoberajúci sa podstatou existencie, našej úlohy vo vesmíre a inteligentnej formy života, ktorú vytvoril človek. Myšlienka čoraz viac aktuálna a naliehavá. Spolu s artworkom predstavuje tento album dokonalý celok, kedy, nebojím sa povedať, oplatí opatriť si ho na fyzickom nosiči a vychutnať na kvalitnej audio súprave, pre skvelý zážitok, odhaľovanie životnej pravdy a otváranie zatiaľ zavretých komnát v našej mysli.

Hodnotenie autora: 10 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Lukáš „Majo“ Majerčák

Redaktor Valhalla.sk