Moment prekvapenia z prvotiny je nenávratne preč a kapela musí riadne ohýbať základné prvky svojej tvorby tak, aby každý ďalší album nepôsobil príliš jednotvárne. Ostrie a ráznosť gitarových riffov je tu neustále sprevádzaná klávesmi. Ich „hammondovský“ nádych vyvoláva esenciu heavy metalových nahrávok 80. rokov a ľahkým dotykom sedemdesiatkového rocku. Ak k tomu pridáme už spomenutý osobitý Nilsov vokál, ktorý v mnohých polohách pripomína božského Dia, tak je vymaľované a vieme odhadnúť možnosti a hlavne mantinely hudby Švédov.

ASTRAL DOORS – Black Eyed Children

Práve preto dôležitú úlohu hra kvalita refrénu a jeho melodickosť, ktorá zanechá dostatočnú heavy metalovú brázdu na šedých bunkách. Taktiež kolovrátku heavy riffov sluší gitarová ľahkosť a nadhľad ako celkové osvieženie. To v kombinácii s tými komplexnejšími a košatejšími momentmi majúcimi nádych výpravnosti dodávajú potrebnú pestrosť nahrávkam ASTRAL DOORS. Presne tieto atribúty mali svoje miesto v dostatočnej početnosti v ich tvorbe zhruba do štvrtej radovky. Od „Requiem of Time“ z 2010 sa však do albumov dostávalo čoraz viac vaty a albumy sa tak stávali viac prchavými a s poredším výskytom piesní, ktoré by vyčnievali.

Zvukovo sa novinka „Black Eyed Children“ môže chváliť kvalitným soundom a mixom, album znie dostatočne robustne a súdržne, čomu dopomáha aj solídne šlapavá rytmika. Naopak, nahrávka kvalitatívne príliš neodskočila od posledných kúskov. Problémom nie je ani tak očakávaná výplň albumu. Tým je skôr jej nepríťažlivosť, rýchla ohranosť materiálu a hlavne je tu málo skladieb, ktoré by fungovali ako celok. Povyberaním hudobných čerešničiek z jednotlivých piesní nám ostane viac toho priemerného. Samozrejme, nesmieme zabudnúť na vokál. Ten je podľa očakávaní suverénny. Zimomriavky z prvotiny sa nedostavujú v tak hojnom množstve, avšak to nemení nič na tom, že Nils Patrik Johansson je práve tou esenciou, ktorá ťahá album.

ASTRAL DOORS

Singel „We Cry Out“ je tým najobyčajnejším otvárakom v doterajšej diskografii. Druhá, biblická, „Walls“ prinesie závan starších „Dioviek“. Konečne schopný refrén nájdeme až v ďalšej „God is the Devil“. V nasledujúcej „Die on Stage“ nám kapela servíruje správny gitarový „drajv“ a odpich nasiaknutý rockovou drzosťou a sviežim frázovaním. Kvalitu piesne však ťahá dole fádny refrén. To sú presne tie momentky (tu sólo, tam refrén), ktoré sú rozlezené po viacerých skladbách a pritom počtom by mali vystačiť len na jednu.

Prostredná pasáž albumu je tou najsilnejšou. „Tomorrow’s Dead“ ponúka zmeny tempa, gitarovú nátlakovosť, vypätý a emotívny vokál i zbory, ktoré dodávajú skladbe takmer epický rozmer. „Good vs. Bad“ stavia skôr na power metalovej priamočiarosti, ktorá odľahčuje a prevzdušní album. Ide o kúsok pripomínajúci bývalé Nilsove pôsobisko CIVIL WAR. No a tu výpočet toho podarenejšieho skončilo. Ostatné položky ponúkajú celkom príjemne sa počúvajúci sa materiál, avšak nepríliš si pýtajúci pozornosť a zlievajúc sa v jedno. Nezachráni to ani titulná skladba, ktorá je až príliš roztiahnutá na kvalitu svojho obsahu. Bonusová „Jesus Christ Moviestar“ zase pôsobí ako uletený rockujúci cirkevný zbor s osemdesiatkovými klávesmi.

Novinke sa nepodarilo zvrátiť nepríliš lichotivý kvalitatívny trend posledných nahrávok ASTRAL DOORS. Skvelý zvuk, štandardne prvotriedny vokál a pár svetlých momentov držia úroveň „Black Eyed Children“. Nanešťastie tých všedných okamihov je opäť viac ako naposledy.

Hodnotenie autora: 6 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk