Priznám sa, že moje očakávania boli skôr obavami, čo nám MACHINE HEAD prichystajú, avšak hneď úvodná skladba moje obavy absolútne vyvrátila a ukázala ich ako neopodstatnené. Nečakaný úvod skladby I Am Hell (Sonata in C#) ma posadil na zadok. Pomalý až zborový vokál prerušia ťažké atmosférické riffy. Chvíľu som rozmýšľaľ, či mám v prehrávači ozaj MACHINE HEAD. Do valivých a ničivých riffov sa zrazu pridal nezvyklý vokál Roba Flynna. Až po viac ako dvoch minútach započujeme klasické gitary a ozajstné brutálne a rýchle tempo MACHINE HEAD, s klasickými prvkami ich tvorby. Keď sa skladba rozbehne, tak už aj Rob Flynn používa svoj rýchly frázovaný a polokričaný vokál. Refrén je neuveriteľne energický a silný. Pokým som sa dostal k ďalšej skladbe na albume, tak úvodnú I Am Hell (Sonata in C#) som si prehrával viackrát dookola. Naozaj neskutočná otváracia pecka. Zatiaľ 100 bodov.

Ďalšiu skladbu Be Still Know začína vynikajúca gitarka, po čase na vaše uši zaútočia typické valivé riffy a agresívny Robov vokál. Refrén je melodický, ale je v strednom tempe a má akýsi melancholický nádych. Po Be Still Know prejdeme v trackliste pomaly ku singlovke Locust, ktorú ste zaiste už počuli viacerí z vás. V tomto songu najviac vyniká jeden nosný riff, na ktorý sa nabaľujú ostatné prvky. Skladba má aj svoje pomalšie časti a takisto aj svoje rýchlejšie a agresívnejšie. Rob spieva nielen agresívne, ale aj jemne a melodicky. Ešte pred vydaním novinky si veruže, kapela nemohla vybrať lepšiu skladbu ako singel, pretože Locust v podstate nesie v sebe všetky prvky nového albumu.

Na celom albume vynikajú nádherné gitarové sóla, ktoré sú ozdobou všetkých siedmich skladieb. Kapela však nezabudla na svoje typické prvky a zároveň znie moderne a nenápadne využíva aj moderné prvky, ktoré majú najbližšie k švédskej melodic deathovej scéne, a ktoré sú najciteľnejšie v skladbe This Is the End. Azda najslabšou skladbou na albume je Darkness Within, aj keď slovo najslabšia nie ej asi tým najvhodnejším. Skladba je celkovo v stredne pomalom tempe, avšak nechýba jej zaujímavá melódia a kľudne by sa dala nazvať baladou, ale kvalít songu The Burning Red veruže nedosahuje. Gitary a riffy nie sú v Darkenss Within veľmi typické pre kapelu a refrén mne osobne príde trošku ťažkopádnejší. Tým však nechcem túto skladbu označiť za odpad (to by som si ani nedovolil), pretože keby takúto skladbu nahrala hocijaká iná kapela, tak je jej skvostom, len pri MACHINE HEAD sa nato pozerám inak. A podobne ladené skladby majú koniec koncov aj lepšie. Zo začiatrku som si myslel, že mínusom nahrávky bude stopáž a počet skladieb, pretože som čakal, že skladby budú zbytočne rozťahané, ale nie je tomu tak. Pravdou je, že skladby sú dlhšie a je ich iba 7 (osobne by som prijal ešte aspoň jednu), ale ich dlhšia stopáž mi na Unto the Locust vôbec neprekáža, skôr naopak. Skladby sú oproti tým dlhším z The Blackening rýchlejšie a razantnejšie, teda aspoň ja to tak vnímam, a naozaj sa vôbec nezdajú dlhé.

Pearls Before the Swine je skladbou s typickými prvkami tejto kapely a navyše vám zasadí nečakaný úder svojou agresiou, gitarovými pasážami a samozrejme refrénom. Skladba mi pripomína obdobie kapely niekde okolo albumov Supercharger a Through the Ashes To Empires.

Najprekvapujúcejším bol na tejto nahrávke pre mňa úvod. Tak ako ma hudobníci prekvapili skladbou I Am Hell (Sonata in C#), tak ďalšie prekvapenie si nechali na záver v podobe songu Who We Are. Skladbu štartuje zborový detský spev v príjemnom a pokojnom tempe. To, čo spievali deti, prespieva aj Rob avšak už za doprovodu agresívnejších nástrojov. Po jeho výkriku sa tempo ešte viac vystupňuje. A potom príde to, čo ma neuveriteľne prekvapilo a zároveň dostalo. Až nezvykle melodický a neskutočne chytľavý refrén, ktorý si začnete pospevovať, aj keď nebudete chcieť. MACHINE HEAD už v novšej tvorbe dokázali vždy tvoriť silné refrény, ale takýto chytľavý, ale zároveň aj poriadne gitarový ešte zrejme nenahrali. Niekedy sa mi zdalo, že skladba má aj vďaka gitarám a tempu až heavy nádych, ktorý zakončuje nádherné sólo. Kapela evidentne chcela vzdať hold svojim velikánom, teda pánom z IRON MAIDEN, ale všetko to je zabalené v šate týchto Kalifornčanov. Na záver sa opäť predvedie destký zbor spoločne s Robom Flynnom a záver celej novinky sa nesie už v pokľudnom tempe.

Unto the Locust sa vyznačuje už tradične vymakaným zvukom, o ktorý sa postaral samotný Rob Flynn spoločne s Juanom Urteagom (EXODUS, SADUS, TESTAMENT). Album je neskutočne hravý a cítim z neho obrovskú pohodu, ktorú mali hudobníci pri tvorení a nahrávaní skladieb. MACHINE HEAD sú kapela, ktorá nemusí nikomu nič dokazovať, evidentne neboli pod žiadnym tlakom a to všetko sa podpísalo pod strhujúci nový album Unto the Locust.

Fuuha a čo dodať na záver? Ťažko porovnávať novinku s nesmrteľnými nahrávkami Burn My Eyes alebo The More Things Change…, pretože vtedy kapela iba začínala a vo svojej podstate bola aj iná doba. Unto the Locust si však dovolím označiť za najlepšiu nahrávku nového milénia od MACHINE HEAD. Takže pripravte si svoje hlavy, výdatný headbanging pri novom albume nebude mať konca kraja.

Autor: Stillborn

Hodnotenie autora: 9,5 / 10

Názor redakcie:

No konečne! Tohtoročným albumových suchotám je koniec. Nie, žeby snáď toho metalu vychádzalo málo, len akosi dlho predlho tu chýbal album, z ktorého by som konečne sadol na zadok. Avšak pomyselné vykúpenie nesie názov MACHINE HEAD, konkrétne Unto The Locust. Táto svorka štyroch besných psov už neraz dokázala poriadne podkúriť oveľa väčším, známejším menám a v podstate sa to deje aj teraz, s tým rozdielom, že tentokrát doslova vidíte plameň a cítite dym.

V praxi to znamená to, že štyridsaťosem minútová nahrávka doslova búra steny! Prijateľná stopáž dáva vyniknúť všetkým siedmim skladbám, takže novinka ani sekundu nenudí, čo sa pri predchádzajúcom počine The Blackening síce málo, ale predsa občas stávalo. Keď sme už pri tom albumovom predchodcovi, tak treba spomenúť, že novinka je jeho priamym a jednoznačne logickým pokračovateľom, teda dodržiava smer, ktorý bol určený už na záreze Through The Ashes Of The Empires. Tým spomínaným smerom je samozrejme príklon k melodickému thrashu, ktorý kapela umne kombinuje so svojimi klasickými ingredienciami, teda riadne mäsitým groove metalom. Všetkému tomu pokrmu dominuje hardcoreový vreskot, úderné riffy, melodické vyhrávky a dominantné bicie. O gitarových sólach sa ani nemá cenu vyjadrovať, sú vskutku úchvatné! Hneď v prvej pekelnej jazde I Am Hell (Sonata in C#) si doslova užijeme gitarové onanie, ktoré nemajú konca kraja. Nasledujúce Be Still And Know a Locust pridajú i čosi hitových melódií a prenádherný akustický úvod na začiatku This Is The End, nás pripraví na ďalší zdrvujúci thrash metalový útok. Malé spomalenie prichádza so smutnou Darkness Within, kde sa poriadne vytiahne hlavne frontman Rob Flynn. Aj s jeho prispením je Pearls Before the Swine tým, čím je, teda poriadne rýchlou a tvrdou strelou. Záverečná spoveď Who We Are začína detským zborom, až kým sa nepridá „trochu“ rachotivejší Flynn a poženie to znovu do tých najrýchlejších otáčok. Melodický refrén je síce niekedy až priveľmi „melo“, ale do skladby náramne zapadá.

To je ale pochvalných slov. MACHINE HEAD si to však za novinku Unto The Locust jednoznačne zaslúžia. Kde sú roky komerčne ladených experimentov The Burning Red, či Supercharger? Dnes je to už totálne iná kapela, ktorá opäť poprehadzuje rebríčky ich najobľúbenejších vydaní. A ja s tým mám sakra opäť ďalší problém navyše. Malú rezervu do budúcnosti si však predsa nechám.

Autor: Demonick

Hodnotenie autora: 9,5 / 10

Žáner: melodic thrash/groove metal Krajina pôvodu: USA Vydavateľstvo: Roadrunner Records Dátum vydania: 27.9.2011 Web: http://machinehead1.com/
Zostava: Rob Flynn – vokály, gitara Phil Demmel – gitara Adam Duce – basgitara Dave McClain – bicie	Diskografia: Burn My Eyes – 1994 The More Things Change… – 1997 The Burning Red – 1999 Supercharger – 2001 Through the Ashes To Empires – 2003 The Blackening – 2007 Unto the Locust – 2011
Tracklist: I Am Hell (Sonata in C#) (8:25) Be Still and Know (5:43) Locust (7:36) This Is the End (6:11) Darkness Within (6:27) Pearls Before the Swine (7:19) Who We Are (7:11)	Definitíva: Ďalšie štyri roky čakania na nový album  MACHINE HEAD sa skončili. Kapela má svojský  a už dávno rozpoznateľný štýl. Muzikanti sa pri tvorení  nového albumu evidentne bavili a to sa podpísalo  aj pod jeho kvalitu. Na fanúšikov čaká vymakaný zvuk,  neskutočne silné refrény, nádherné gitarové sóla  a v neposlednom rade typické prvky MACHINE HEAD. Unto the Locust je komplexná moderná nahrávka,  ktorej nechýbajú ani menšie experimenty  v podobe prvej a poslednej skladby. MACHINE HEAD nestarnú a novinka je kandidátom na album tohto roka!

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla