Už titulná skladba, ktorej dĺžka skoro desať minút jasne ukazuje, ktorou cestou sa bude tvorba SWALLOW THE SUN na Emerald Forest And The Blackbird uberať. Typické atmosferické pasáže stiedajúce sa s doomovými prvkami pretkanými depresiou a melanchóliou sú naozaj strašidelné. Ak sa radi necháte ovplyvňovať tónmi ťažkých melódií, tak tie si vás určite podmania a každá nota zo skladby sa zareže do akejkoľvek vašej myšlienky a spraví ju beznádejnou. Prepracované harmónie podporujú pocity bezmocnosti a hororu. Je to ako príbeh o najtemnejśích zákutiach ľudskej duše a jej negatívnych nálad. Skupina neponúka veľa nových vecí, nečakajte nejaký obrovský hudobný posun, ale v tom čo robia už od roku 2000 sú naozaj viac než dobrí. Na druhej strane možno však hovoriť aspoň o prepracovanejších pomalších pasážach oproti minulému obdobiu. Takže je to skôr umelecký posun v časti skupinovej evolúcie. O tom niet pochýb.

V druhej skladbe s názvom  This Cut Is The Deepest pri akustickej gitare v úvode počuť chytľavé melódie, ktoré dodávajú pevnému základu tú správnu čeresničku na torte. Vokál Mikku Kotamäkiho zahŕňa celú škálu hlasového registra, či už jemný „anathemácky“ spev, cez havraní škrekot v Hate, Lead The Way až po growlovanie. Na albume nechýba ani hovorené slovo pre navodenie atmosféry o rozprávanom príbehu.

Na Emerald Forest And The Blackbird hosťuje v štvrtej pesničke Cathedral Walls súčasná speváčka NIGHTWISH Anette Olzon. V tomto baladickom kúsku jej to popri Mikkovi veľmi pasuje. Anette zjemnila celú skladbu, ktorá graduje Mikkovým growlingom a pridaním zvukov ostatných nástrojov a aj zrýchlením ich tempa. Ďaľsím hosťom na albume je vokalistka Aleah Stanbridge, ktorej hlas sa objavil rovno v dvoch skladbách, a to v titulnej Emerald Forest And The Blackbird a Labyrinth Of London (Horror pt. IV). Ďalšia skladba Silent Towers sa javí ako najpriamočiarejšia na albume a možno aj celkovo v celej diskografii. Nájdeme v nej najľahšie identifikovateľné melódie a celkovú štruktúru. Je to taká záležitosť, ktorú by som ponúkol niekomu, kto ešte SWALLOW THE SUN nepočul a chcel by sa zoznámiť s ich tvorbou v malej kocke s najhitovejším potenciálom.

Atmosféru nahrávky najlepšie vykresľuje čistý zvuk klasického piána, ktoré je tým pravým doplnkom. Pre mňa najzaujímavešia skladba je April 14th. Dátum môjho narodenia v súboji s pohrebným organom a najtmavším hudobným zákutím bublajúcej basgitary, hovoreného slova a explodujúcivh gitár, mi trošku vykúzlil úsmev na tvári…, snáď nebol posledný! Album uzatvára záverečna skladba Night Will Forgive Us, ktorá má opethovské zafarbenie. Po opakovanom počúvaní tohto počinu možno badať chýbajúce napätie na albume, to však pri tomto žánri môžeme odpustiť.

SWALLOW THE SUN ostali verní štýlu, využili veľké skúsenosti, ktoré jemne obrusujú a zároveň leštia metalové a akustické pasáže s prepracovanými vokálnymi prvkami. Pre mňa osobne je Emerald Forest And The Blackbird dosť zaújmavým albumom. Či už  skupina dosiahla svoj skladateľský a aj inštrumentálny vrchol práve na tejto nahrávke sa dozvieme až po vydaní ďalšieho albumu, ale osobne si myslím, že tento album bude určite vrcholom pre viacerých poslucháčov.

Autor: Scream

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla