Recenzie na albumy SHINING sa robia naozaj ťažko, pretože svojský black metal Niklasa Kvarfortha sa nedá chápať a jednoducho, ani neviete ako a prečo, ale si vás podmaní. Nie je tomu inak ani na v poradí deviatom štúdiovom albume.

Takisto ako pri dva roky starom počine (na mysli mám „VII: Född Förlorare“) sa mi novinka do uší dostávala trošku ťažšie. No, postupne som jej prepadol úplne. Opäť obsahuje neuveriteľne svojskú atmosféru, neľudské Niklasove a nielen Nikalsove (k tomu sa ešte dostaneme!) škreky, zavíjania, pazvuky, zmeny nálad, depresívne vsuvky a nádherné klávesy. Tento krát je celý album postavený na chaotickom a špinavom zvuku gitár. Avšak, keď píšem, že špinavom, nemyslím, klasicky zlý a nerozpoznateľný zvuk. Ten je práveže na celej novinke „8 ½ – Feberdrӧmmar I Vaket Tillstand“ úplne dokonalý. Špinavý zvuk gitár je priam dokonalý a výborne dotvorený.

Samotný album štartuje najdlhšia skladba „Terres des anonymes“, apropó opäť nehľadajte na albume množstvo skladieb, dokopy je ich iba šesť. Úvod piesne obstará špinavý zvuk, chorý a uplakaný Niklasov vokál. Skladba sa nesie v strednom tempe, je rozsiahla, majestátna a ponúka množstvo nádherných a typických Shiningovských zmien nálad. Atmosféra celej skladby je ťažká, ale pritom tak nádherná. Tí, ktorí zbožňujú tvorbu SHINING, vedia, o čom píšem. Záver obstará vystupňovanie atmosféry a neľudských výkrikov, na pozadí stále znie nádherná atmosféra. A aby nezostal Niklas nič dlžný svojej povesti, záverečných asi 160 sekúnd je úplné psycho… A pozor na hosťa, je ním Famine z PESTE NOIRE.

No a už, keď som spomenul hosťa, tak si predstavme aj ostatných. Niklas si ich na nový album prizval niekoľko a veruže sú to veľmi zvučné mená z black metalovej scény. Postupne za mikrofónom v neľudských škrekoch dopĺňajú Niklasa aj Maniac (SKITLIV, ex – MAYHEM), Attila Csihar (MAYHEM, ex – ABORYM), Gaahl (GOD SEED, ex – GORGOROTH) a Pehr Larsson (ALFAHANNE).

Nerád opisujem v recenziách skladby po jednej, ale pri SHINING to inak ani nejde. Po úvodnej nasleduje „Szabadulj meg önmagadtól“, v ktorej hosťuje Attila Csihar. Tá štartuje vo veľmi pomalom a ťahavom úvode. Neskôr sa pridá rytmická pasáž v strednom tempe. Tu sa už realizuje Niklas so svojimi neľudskými výkrikmi. Song sa rozbehne aj do blackovej sypačky, kde sa výborne prezentuje práve Attila. Záver je majestátny a opäť nám SHINING ponúkajú aj v tejto skladbe množstvo zvratov a koniec je absolútne atmosferický.

Trojka „Ett liv utan mening“ začína doslova až pohodovým a odpočinkovým tempom. To naruší až Niklasov nárek, pridá sa šum gitár…, v strede skladby do popredia vystupuje nádherná gitara, pričom na pozadí skladby sa odohráva chaos. V tejto skladbe počujeme aj vokál Pehra Larssona (ALFAHANNE).

Za touto piesňou nasleduje „Selvdestruktivitetens emissarie“, ktorá štartuje blackovou sypačkou. Tempo sa samozrejme časom spomalí, počuť môžeme aj hovorené slovo. Veľa tejto skladbe a vlastne aj celému albumu dodávajú výborné klávesy. Táto pieseň strieda pomalé tempo so sypačkami, sem-tam sa všetko zmení a počujeme klasickú blackovú bzučiacu gitaru. Počas pomalých pasáží tejto skladby som cítil priam mrazivý kľud, ktorý býva iba na pohreboch. Raz darmo, toto Niklas veruže vie. A aby som nezabudol v tejto piesni hosťuje Gaahl.

Predposlednou je „Black Industrial Misery“, kde zas hosťuje Maniac a jeho chorý vokál veruže dodáva tejto skladbe neuveriteľné grády! Aj tu si vás podmania nádherné zmeny tempa, chaotický šum gitár, ktorý ale keď sa dobre započúvate, vytvára ťahavú a zároveň aj rýchlu a veľmi zaujímavú melódiu. Zaujímavou je pasáž, ktorá je kľudnejšia a veľmi výrazne v nej zaznie z Niklasových úst „Fucking Hate this World,“ do toho sa pridá Maniacov škrek a je vymaľované.

Úplný záver obstará najkratšia pieseň „Through Corridors of Oppression“, ktorá je pochmúrna, no majestátna zároveň. Skladba je založená na ťažkých gitarách, no zároveň na príjemných klávesoch. Opäť aj tu máme možnosť pozorovať rozdielnosť rôznych hudobných nástrojov, ktoré spolu vytvárajú naozaj výnimočnú hudbu. Uprostred nej počujeme hovorené slovo, ktoré mi zaváňa až avantgardou, počas hovorenia znejú iba klávesy a bicie. Naozaj zaujímavá bodka za týmto albumom.

Čo dodať na záver tejto obsiahlej recenzie? Nádherné kontrasty, úžasné zmeny tempa a nálad a do toho všetkého choré, no zároveň krásne škreky a pazvuky. Na tomto albume sa opäť kapele podarilo skĺbiť zdanlivo nezlúčiteľné prvky, ktoré vytvárajú znepokojujúci pokoj pri počúvaní tejto nahrávky.

Raz darmo, hudba SHINING je o pocitoch, ktoré vo vás vytvára… a vytvorila aj na diele „8 ½ – Feberdrӧmmar I Vaket Tillstand“. Vy to takto cítiť nemusíte, ale uznať treba, že v každom vyvolávajú skladby Niklasa Kvarfortha iné pocity a to je na hudbe SHINING naozaj výnimočné! Jedným dychom ešte musím dodať, že ešte potrebujem nejaké posluchy, aby som sa dostal tomuto albumu pod kožu, takže v tomto momente to je u mňa za 8 bodov.