Suicidal Angels – Divide and Conquer

SUICIDAL ANGELS, thrash metalová štvorka z Grécka, kuje železo pokiaľ je ešte poriadne žhavé, čo zdarne dokumentuje  aj nový, už piaty dlhohrajúci štúdiový album. Ten nesie názov „Divide And Conquer“ a vychádza presne dva roky po predchádzajúcom záseku „Bloodbath“. Už na ňom kapela nadobro potvrdila, že vývoj, mierny progres, zmena a experimenty nie sú to, čo by chalani chceli ctiť a reprezentovať vo svojej budúcej kariére. Hobľovať, hobľovať a hobľovať je teda heslom a zároveň jasnou odpoveďou pre rôznych pochybovačov, a beda vám, ak sa nám staviate do cesty! Žiaľ, mám silný pocit, že to momentálne patrí do istej mieri aj mne…
Pár teplých slov k môjmu vzťahu k SUICIDAL ANGELS. Mám ich rád. Mal som ich však radšej! Chalanov som videl naživo snáď asi šesťkrát a vždy to bol strhujúci zážitok, kde si každý vyznávač starej školy musel prísť na svoje. Nekompromisné nahrávky ako „Sanctify the Darkness“ (2009) a „Dead Again“ (2010) budem vždy považovať za veľmi silné thrash metalové retro, ktoré bez ľútosti reže až do kosti a hlavne jednoducho baví. Bodka! Inak idylickému vzťahu je od spomínanej platne „Bloodbath“ žiaľ koniec…



K pomyselnej náprave mohlo dôjsť vďaka novinke „Divide and Conquer“. V kapele došlo počas posledných dvoch rokoch k niekoľkým zásadným zmenám, tie najciteľnejšie jednoznačne na poste gitaristu a basgitaristu, kde dvojicu Kritsotakis/Spanos vystriedali noví páni Tsitsis/Lelikakis. Veľká zmena v zostave však nezaručuje zmenu v smerovaní kapely, a tu vidím suverénne najväčší momentálny problém týchto Grékov. Tým je absolútny nezáujem o progres a vývoj v rámci thrash metalového žánru. Kapela znie v roku 2014 takmer na chlp rovnako ako v roku 2010 i 2007.

Vyjadrujúce prostriedky sa aj tento krát obmedzujú výhradne na ríffovanie v štýle SLAYER, čo ale bolo zaujímavé možno tak na prvých dvoch, troch albumoch, je dnes už totálne nechutný a po tisíckrát vyluhovaný čaj. Väčšinu času sa thrashuje v rýchlom tempe, kde nie je miesto na zbytočné baladické vložky či iné obzvláštnenie. Nečakajte žiadne chytľavé refrény (párkrát za sebou vykríkneme názov skladby a máme tu refrén!) či nápadité gitarové vyhrávky a sóla. Čo je priam zarážajúce, je práca s vokálom. Nick je síce solídny guľomet, avšak to neustále rovnaké frázovanie je občas na nevydržanie. Tento problém v drvivej väčšine platí pre celý album, ktorý ponúka pramálo zaujímavých skladieb schopných zaujať a vryť sa hlboko do pamäte fanušika.

Pozitív je teda minimum. Medzi to najzaujímavejšie by sa dalo zaradiť jedine trio skladieb „Seed of Evil“, „In the Grave“ a suverénne najdlhšia „White Wizard“. Pochvalu zaslúži skvostný obal! Ten mal na starosti majster svojho remesla Ed Repka (MEGADETH, MUNICIPAL WASTE). Aj to je však na vyššie hodnotenie veľmi málo, a preto ostáva dúfať, že to SUICIDAL ANGELS poriadne roztočia aspoň na koncertných pódiách, čo by v ich prípade nemal byť najmenší problém.

Žáner: thrash metal
Krajina pôvodu: Grécko
Vydavateľstvo: NoiseArt Records
Dátum vydania: 10.1.2014
Web: www.suicidalangels.com
Zostava:
Nick Melissourgos – vokály, gitara
Chris Tsitsis –  gitara
Aggelos Lelikis – basgitara
Orpheas Tzortopoulos – bicie

Diskografia:
Eternal Domination- 2007
Sanctify the Darkness – 2009
Dead Again – 2010
Bloodbath- 2012
Divide and Conquer – 2014
Tracklist:
Marching Over Blood (3:34)  
Seed of Evil (6:56)  
Divide and Conquer (3:06)
Control the Twisted Mind (6:56)
In the Grave (5:23)
Terror is My Scream (3:12)  
Pit of Snakes (4:28)
Kneel to the Gun (3:53)
Lost Dignity (3:30)  
White Wizard (8:49)  
Definitíva:
SUICIDAL ANGELS opäť robia to, čo im ide najlepšie,
ale zároveň i najhoršie zároveň – old school thrash metal.
Bez vývoja, ambícií, bez štipky napredovania.
Veľmi priemerný album s nudnou náplňou od kedysi
skutočne talentovanej kapely.

Autor: Demonick

Hodnotenie autora: 4,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla