ACCEPT – Too Mean to Die

Solídne, očakávané a rutinné, sú prívlastkami, ktorými možno počastovať „Too Mean to Die“ – najnovšiu dosku heavy metalových velikánov ACCEPT. Kto chce, nájde však aj viac…

Gitaristovi Wolfovi Hoffmannovi už ako jedinému pôvodnému členovi tejto legendy sa vonkoncom nedá uprieť, ako odhodlane a nezlomne vedie túto značku už takmer 45 rokov. Jeho tvrdohlavosť a nepoddajnosť síce spálila, a isto ešte spáli, za sebou nemálo mostov. Vtisla však kapele nezameniteľný prejav, po ktorom je stále hlad. Hoci posledných pár radových albumov bojoval so sterilitou či uniformitou a nezmenili na tom nič ani uplynulé personálne zmeny.

ACCEPT – Too Mean to Die

Bleskom z jasného neba sa stal odchod Petra Baltesa (basgitara), ktorý bol neodmysliteľnou súčasťou kapely od prvej radovky a súčasne akousi povahovou protiváhou voči hlavnému kapelníkovi. Skutočné dôvody si môžeme len domyslieť. Prekvapujúcim však bolo jeho následné angažovanie sa v kooperácii Uda Dirkschneidera s orchestrom „We are One“ alebo jeho ďalšie spojenie s Udom a Stefanom Kaufmannom (ex ACCEPT), už ale pod hlavičkou THE OLD GANG.

Poďme však späť k ACCEPT. Wolfov záujem v spojení klasickej a metalovej hudby je všeobecne známy. Práve turné „Symphonic Orchestra Terror“ venované tejto jeho vášni sa stalo pre sprevádzajúcich muzikantov vstupenkou do radov ACCEPT. Martin Motnik, Nemec s americkým pasom, zalepil dieru po odídenom Petrovi, a treťou gitarou „sa stal“ Američan Philip Shouse. Práve angažovanie troch sekerníkov (tým tretím je Uwe Lulis ex-GRAVE DIGGER) malo priniesť sýtejší, mohutnejší a dynamickejší koncertný prejav.

Žiadna z nových akvizícii nepriniesla impulz, ktorý by zásadným alebo aspoň kozmetickým spôsobom, upravila súčasnú tvár kapely. Tá od návratovej dosky „Blood of the Nations“ (recenzia TU) neuhne ani o piaď. Martin je síce podpísaný pod niekoľkými zásadnými príspevkami, stále však len v rámci definovaného „acceptovského“ šlabikára. Opätovný producentský dohľad Andyho Sneapa a Wolfove zväzujúce okovy ustriehli, aby nedošlo hoci čo i len k malej odchýlke. Toto je a bude súčasný ACCEPT. Berte alebo nechajte tak!

ACCEPT

Už na základe spomenutého nasleduje „Too Mean to Die“ zvukovo líniu posledných nahrávok, našťastie sa tomu tak nedeje v zmysle kompozičnej kvality. Aktuálna novinka je na hony vzdialená vylúhovaným nápadom nesúcich názov minulej dosky „The Rise of Chaos“ (recenzia TU). Skladbám nechýba potrebná energia a nasadenie, refrénom náležitá ľahkosť, riffom údernosť, a sólam húževnatosť. Nahrávka konečne nepôsobí príliš strnulo, zakríknuto či strojene, pulzuje ňou istá uvoľnenosť. Jedným dychom a férovo treba dodať, že hymnickosť a gitarová prieraznosť „Blood of the Nations“ je stále nedostižná.

Doska nám ponúka klasické a rokmi overené „acceptovské“ atribúty, vypätý vokál Marka Tornilla, dobiedzavé, nezastaviteľné Wolfove riffy a kľukaté sólové momenty s melodickým háčikom. Taká je aj úvodná „Zombie Apocalypse“. Titulná „To Mean to Die“ hryzie o čosi dôraznejšie, je prepletená bleskovými gitarovými sólovými výpadmi. „Overnight Sensation“ so sviežim rockovým odpichom a našliapnutá „No Ones Master“ vsádzajú na iskrivejšiu melodickejšiu nôtu, javia sa vzdušnejšie a bezprostrednejšie.

„The Undetaker“ zase ovinie ponurou aurou a hneď na to prekvapí zvonivým zborovým chorálom, ktoré striedajú hutné a dusivé riffy. „Sucks to Be You“, „Not My Problem“ a „How Do We Sleep“ vytiahne len osobitosť Wolfovej gitarovej hry, jej sýtosť a agilnosť. Týmto položkám však chýba výraznejšia osobnosť či zaujímavejší refrén.

V „Symphony of Pain“ nájdeme odkaz Beethovenoj symfónie znejúci v kaskádovom sóle, skladbu zdobí nekompromisný Mark, hrmiaci refrén a útočné riffy. „The Best is Yet to Come“ je citlivou baladou s rôznymi polohami vokálu pôsobiace rozjímavo, nostalgicky, ale aj nezlomne. Odkazy na klasických majstrov sú prítomné aj v záverečnom rozvážne vybudovanom inštrumentálnom kúsku „Samson and Delilah“, tentoraz inšpirovaným Antonínom Dvořákom s vtkanými orientálnymi vplyvmi.

„Too Mean to Die“ je profesionálne zvládnutou nahrávkou vyzretých hudobníkov vedenou osobnosťou, ktorá zachováva odkaz ACCEPT bez úmyslu nejako experimentovať a triafajúc sa do dlhoročného vkusu verných fanúšikov.

Hodnotenie autora: 6,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

Žáner: heavy metal
Krajina pôvodu: Nemecko
Vydavateľstvo: Nuclear Blast Records
Dátum vydania: 29.01.2021
Web: https://www.acceptworldwide.com/
Zostava:
Mark Tornillo – vokály
Wolf Hoffmann – gitary
Uwe Lulis – gitary
Philip Shouse – gitary
Martin Motnik – basgitara
Christopher Williams – bicie
Tracklist:
Zombie Apocalypse (05:31)
Too Mean to Die (04:21)
Overnight Sensation (04:24)
No Ones Master (04:10)
The Undertaker (05:37)
Sucks to Be You (04:05)
Symphony of Pain (04:39)
The Best is Yet to Come (04:47)
How Do We Sleep (05:41)
Not My Problem (04:21)
Samson and Delilah (04:31)
Diskografia:
Accept – 1979
I’m Rebel – 1980
Breaker – 1981
Restless and Wild – 1982
Balls to the Wall – 1983
Metal Heart – 1985
Russian Roulette – 1986
Eat the Heat – 1989
Objection Overruled – 1993
Death Row – 1994
Predator – 1996
Blood of the Nations – 2010
Stalingrad: Brothers in Death – 2012
Blind Rage – 2014
The Rise of Chaos – 2017
Too Mean to Die – 2021
Definitíva:
Aktuálna novinka ikony ACCEPT neprekvapuje a nevybočuje z radov predchádzajúcich radoviek. „Too Mean to Die“ ponúka vyzretý a profesionálne zahratý heavy metal. Ten bez kompromisov ctí odkaz tejto legendy. Ponúka tony osobitej gitarovej hry, suverénneho vokálu a známej melodiky.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Top the best clean tainted bitcoins

А я знаю как найти правильную ссылку на гидру по этому поделюсь с вами и зеркалом и официальной ссылок на hydraruzxpnew4af ссылка гидра анион

Odporúčané články