Udalosť, ktorá vzrušujúcim spôsobom prepája ikonickú minulosť týchto nemeckých legiend s modernou a stabilizovanou tvárou posledných radoviek. Okamih snažiaci sa nás omámiť nostalgickou esenciou. Moment, o ktorom sa viedli nekonečné vášnivé rozpravy sa stal skutočnosťou. Stačilo si naň počkať len tri desaťročia.

HELLOWEEN – Helloween

Áno! Večne usmievavý power metalový principál Kai Hansen a svojrázny majiteľ nekonečných vokálnych výšav Michael Kiske sa prinavrátili do kapely, ktorá položila základy samotného žánru, naveky zmenila tvár heavy metalu a vniesla hudobný víchor do životov nejedného fanúšika.

Vznikol tak kolos s neskutočnou potenciou, s ktorou prirodzene ruka v ruke prichádza zodpovednosť, a hlavne očakávania. Tie síce sprevádzali každú doterajšiu dosku HELLOWEEN aj vzhľadom na ich často nevypočítateľnú formu a bezodnú osobitosť členov kapely. Tentokrát však nabrali priam enormných rozmerov a to je práve moment, pre ktorý padne kosa na kameň u nejedného poslucháča po prehraní dosky.

Charlie Bauerfeind ako dvorný producent dýň od albumu „The Dark Ride“ z 2000 mal neľahkú úlohu ukočírovať tak explozívne tvorivé a inštrumentálne kalibre ako Deris/Gerstner/Weikath/Hansen/Grosskopf. V tejto neľahkej situácii producentsky dopomohol Dennis Ward (ex PINK CREAM 69, ex UNISONIC).

O ambicióznosti dosky a šperkovaní každého detailu svedčí aj úchvatný obal, od dnes často vyhľadávaného umelca Elirana Kantora skôr tvoriaceho pre death metalové spolky ako INCANTATION, HATE ETERNAL alebo BLOODBATH. Čerešničkou na torte je plne analógový spôsob zhotovenia nahrávky, Dani Löble svoje bubenícke party nahral na pôvodných bicích Inga Schwichtenberga.

Aktuálny kotúč je elektrizujúcim zážitkom vyskladaným z bohato vrstvenej a detailnej mozaiky. Albumu sa podarilo nájsť balans medzi jednotlivými etapami HELLOWEEN. Éra Andiho Derisa sa tak úplne prirodzene a nenútene spája s odkazom oboch „Keeperov“. Nejde sa len o čisté retro snažiace sa prvoplánovo zavďačiť dlhému zástupu konzervatívnych fanúšikov. Ponúka tvorivú pestrosť, a to je aj odpoveďou na otázku, ako úspešne sa poradilo ustrážiť jednotlivé egá a charaktery. Čaro dosky spočíva v jej vyváženosti. Bude okamžitou výhrou pre tých, ktorí akceptujú všetky kapitoly kapely.

To, akým je tento materiál komplexným dielom, popiera jej okamžitý hitový konzum a rýchlu opotrebovanosť. Na strane druhej je výzvou pre našu pozornosť, tú síce aj náležite odmeňuje, ale podcenenie prvého počutia môže priniesť nesúrodosť dojmov, trieštenie zážitku, a samozrejme, tým pádom nenaplnené očakávania. Funkčnosť zmyslu pre detail je jedným so zásadných pilierov tohto albumu.

HELLOWEEN

Tými ďalšími, a hlavne aj akosi očakávanými, sú suverénne vokály pánov Andiho Derisa a Michaela Kiskeho, o dominancii jedného alebo druhého rozhoduje ráz jednotlivých piesní. Kai Hansen je so svojim hlasom v menšine, ale práve tieto momenty spôsobujú zimomriavky. Obdobne opojné a hedonistické je nechávať sa opantávať sólovými hrami trojice Weikath, Gerstner a Hansen.

Novinku načne „Out for the Glory“, kúsok z pera Michaela Weikatha, ktorý je možno popísať len ako klasický HELLOWEEN, ale to by bola urážka. Sugestívny riff otvorí doslova power metalovú krútňavu plnú živelnosti a hravosti, iskrivého Michaelovho vokálu. Popadané sánky budeme zbierať po zaznení ikonického Hansenovho vokálu a do tranzu nás uvedie spletité gitarové kľučkovanie.

Dvojka „Fear of the Fallen“ je poctivou „derisovkou“, u ktorej nájdeme mnoho paralel z nedávnych kúskov diskografie s Andiho náladovým vokálom, húževnatým riffingom a parádne sekundujúcim Kiske. „Mass Pollution“, „Rise Without Chains“ a „Cyanide“ sú jeho ďalšími príspevkami. Skladby sú gitarovo dravšie, vokálne intenzívnejšie, priamočiarejšie a orientované na silné refrény.

Piesne pochádzajúce od Saschu Gerstnera vyčnievajú takmer na každej doske. Jeho „Best Time“ v sebe ukrýva rockovú ľahkosť, pripomenie osemdesiatkový pop a v dôsledku Kiskeho hlasu máličko aj UNISONIC. Naopak, ,„Angels“ je progresívne ladený kus s hutnými riffmi, skuvíňajúcimi gitarami, ozvláštnený zvukom orgánu a emočne vypätým, tklivým a rozjímavým Kiskem.

Už spomenutý Michael Weikath sa ešte vytiahol dvojicou „Robot King“ a „Down in the Dumps“. Výsostne melodicky útočiace položky, majúce neskrotne popínavý efekt, prekypujúce dravou energiou a tváriac sa „helloweenovsky“ vznešene a nadýchane. Marcusov jediný kúsok „Indestructible“ s účelnými riffmi a predvídavou štruktúrou sa javí byť už so spomenutým „Cyanide“ asi tým najpriemernejším zárezom na albume.

Inštrumentálna predohra „Orbit“ pripraví pôdu pre veľkolepé vesmírne dobrodružstvo „Skyfall“ od Kaia Hansena. Týmto 12-minútovým eposom sa vrátime do čias skladieb „Halloween“, „Heading for Tomorrow“ alebo „Insurrection“. Tomuto finále nechýba dynamika, výpravné inštrumentálne pasáže podporené trojicou vokálov a časté zmeny tempa. Jednotlivé pasáže sú vyskladané poslucháčsky zaujímavo s nechýbajúcim šprintom na bránu a so žiadaným dramatickým vyvrcholením.

HELLOWEEN prišli s novinkou, o ktorej významnosti a zmysluplnosti sa presvedčíme každým ďalším počutím. Jej najdôležitejšou charakteristikou je jej prirodzenosť a uvoľnenosť. Aj napriek množstvu individualít sa podarilo prísť s materiálom, v ktorom sa jednotlivec podriaďuje celku. Viem si predstaviť aj sklamané odozvy a to skôr súvisiace s tým že album je skôr pokračovaním úspešných „derisoviek“ ako nekompromisný návrat do čias „Keeperov“.

Autor: Ján Magodško

Hodnotenie: 8,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

Názor redakcie:

Vydanie nového albumu HELLOWEEN je udalosťou hudobného roka. Po megaúspešnom turné Pumpkins United, kedy sa k zostave pripojili stratení synovia Kai Hansen a Michael Kiske, sa dalo očakávať, že nový spoločný album bude len otázkou času. A ten čas prišiel práve teraz.

Očakávania boli obrovské. Ani ja som nebol výnimkou. Hlas a gitarové postupy Kaia Hansena zbožňujem. Preto „Walls of Jericho“ spoločne s „Keeperami“ radím na piedestál tvorby tejto nemeckej legendy. Z derisovskej éry nedám dopustiť na nahrávky „Time of the Oath“, „The Dark Ride“ a „7 Sinners“ (recenzia TU).

Po vypočutí prvých dvoch zverejnených singlov som bol nadšený (až na ten klip, ten sa fakt nepodaril). Nadšenie pokračovalo aj po uvidení nádherného artworku od Elirana Kantora. No, obrovské nadšenie ešte pred vypočutím celého albumu po prvotnom otočení celého albumu vystriedalo sklamanie…

Sklamanie sa postupne ďalšími posluchmi zmenšovalo a zmenšuje sa vlastne stále. Napríklad, úvodná pieseň „Out for the Glory“, ktorú štartuje slayerovský riff, ukázala svoje čaro až po niekoľkých počutiach. A postupne sa to dialo aj u ďalších skladieb. Našťastie. Avšak, nič to nemení na tom, že najlepším kúskom na albume ostáva záverečný 12-minútový opus „Skyfall“.

HELLOWEEN

V závese za touto skladbou sú dve parádne a bohaté piesne z pera Michaela Weikatha – „Down in the Dumps“ a už spomínaná úvodná „Out for the Glory“. Veľmi dobre sa počúvajú a dostali sa pod kožu aj „Fear of the Fallen“, „Rise without Chains“, úderná a hravá „Indestructible“, „Robot King“ a „Cyanide“. Z celej nahrávky ide pozitívna energia. Potešujúcim faktom je aj to (aspoň pre mňa), že sme sa na novinke nedočkali infantilnej hopkačky alá „Mrs. God“.

Mierne ma však zamrzelo, že albumu chýba klasická balada, pretože spojenie hlasov Derisa a Kiskeho si ju vyslovene žiadalo. Stačí si spomenúť ako fungovala počas turné Pumpkins United skladba „Forever and One“.

Žiaľ, stalo sa aj to, že tri songy mi vôbec nezapasovali. Až dva z nich sú z dielne gitaristu Saschu Gerstnera (ktorý sa netají tým, že metalistom vôbec nie je…) – „Best Time“ a „Angels“. Posledným do partie je derisovka „Mass Polution“. Tieto spomínané tri kúsky akoby pokračovali presne tam, kde skončil predošlý album „My God-Given Right“ (nejdem tajiť, že ho doslova nemôžem ani cítiť). A tu plynule prechádzame aj k tomu, že nový album jednoducho nemožno brať ako pokračovateľa „Keeperov“ (na to tu album s podtitulom „Legacy“ z roku 2005) – jedine tak symbolicky.

A aj preto to nie je žiadne nostalgické dobrodružstvo, ale je to spanilá jazda plná sviežich gitarových nápadov, zapamätateľných melódií, vydarených bicích, a najmä – troch výnimočných hlasov. Spojenie zamatového hlasu Michaela Kiskeho s Andim Derisom, keď obaja neraz stúpajú do výšok, je veľkým zážitkom, a keď sa do toho pridá tu a tam Kai Hansen (veľmi vkusne a s feelingom dopĺňa túto dvojicu na celom albume), dostaneme najsilnejšiu zbraň tejto nahrávky.

Jedna múdrosť hovorí, že starého psa novým kúskom nenaučíš, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Stačí sa pozrieť, ktorý člen zložil akú pieseň. Ak ste HELLOWEEN fanatici, vytušíte to aj bez toho, že by ste si to museli prečítať. Priznám sa, že by som prial viac Hansenoviek a Weikathoviek.

Z celého albumu však u mňa prevláda radosť a pozitívne dojmy (aj napriek malým pochybeniam), ani v tejto recenzii nemôžem opomenúť producenta, ktorý dokázal všetkých ukočírovať a naviesť na správny smer – Charlie Bauerfiend. Avšak, stále sa nemôžem zbaviť dojmu, že tvorivý potenciál jednotlivých členov sa akoby nenaplnil. Pravda, svoje egá všetci odložili v prospech výborne fungujúcej modernej power metalovej mašiny, no myslím si, že šlo z toho vyťažiť ešte viac.

Autor: Stanley Stillborn

Hodnotenie autora: 8/10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk