ANATHEMA sa v minulosti nezvykla opakovať, či dokonca vykrádať. S novinkou je však tomu rázny koniec, keďže sa kapela od spomínaného predchodcu prakticky nikam nepohla a len zrecyklovala osvedčené postupy s tým rozdielom, že na novinke to akosi nefunguje. Paradoxne je „Distant Satellites“ jednoznačne najsilnejší tam, kde občas kráča svojou vlastnou cestou. Jedná sa o totiž záverečné trio (so silným dôrazom na nádhernú titulnú suitu) skladieb, ktoré možno suverénne zaradiť k tomu najpopovejšiemu, čo kedy táto banda splodila. Pamätáte sa na depešácku „The Storm Before the Calm“ z predošlej dosky? Tu sa ide ešte ďalej! K vrcholom novinky možno taktiež zaradiť úžasne odspievanú „Anathema“ s hypnotickým sólom v jej závere. Gitarista Daniel Cavanagh sa blysne aj v „Youre Not Alone“, kde si zobral na starosť aj vokál. Na pomery ANATHEMY ďalšia vskutku netradičná vec.

Tu ale súhrn pozitív náhle končí. Jedna zaujímavosť na okraj? Ako ste si určite všimli, ide presne o celú druhú polovicu dosky, takže koreň celého problému jednoducho tkvie v jej prvej polhodinke. Prvých päť skladieb totiž pôsobí ako súhrn rôznych nepodarkov z minulosti. Trojblok „The Lost Song, Part 1,2,3“ ako keby vypadol z „Weather Systems“, no kvalitatívny rozdiel je priam priepastný. Istá forma monotónnosti s následnou gradáciou je kapele veľmi blízka, no tu je to už vážne na hrane. Jednotlivé motívy sú častokrát nezaujímavé, nudné a opakujú sa do zbláznenia. Nezameniteľná speváčka Lee Douglas síce opäť exceluje v „Ariel“, no spolu s „Dusk (Dark Is Descending)“ sme svedkami tak uťahaných a nudných vecí, že je čas na kúpu nového výkonného kávovaru. V inom prípade tu nepomôže ani princ a jeho tisíc bozkov. Blížiaci sa bratislavský koncert v MMC bude i napriek citeľnému sklamaniu z novinky priam povinnosťou…