No, poďme, ale pomaly k tomu najpodstatnejšiemu, a to kapelám. Na ARCH ENEMY som bol veruže zvedavý, pretože ešte som naživo nemal tú česť vidieť koncert tejto kapely s novou vokalistkou Alissou White-Gluz. ARCH ENEMY uviedol moderátor, ktorý prezradil, že práve v tento deň má rodáčka z kanadského Montrealu narodeniny. Fanúšikovia sa hneď chytili a zaspievali Alisse „happy birthday“. Na pódium vyšla najprv chlapská časť kapely a neskôr doslova dobehla aj sympatická Alissa. Tá si celý koncert vyslovene užívala a nezabudla prezradiť, že je to jej prvý koncert na Wackene na hlavnom pódiu, ale aj na tomto festivale ako takom. A akurát v deň jej narodenín, myslím, že sa jej splnil malý sen. Alissa sa presúvala z jednej strany pódia na druhú, párkrát vyšla hore k bubeníkovi Adrianovi Erlandssonovi, odkiaľ si skočila späť na pódium. Jednoducho bola jej celá scéna, no nedá mi neporovnať ju s Angelou Gossow. Angela mi prišla ešte o niečo viac živelnejšia a viac agresívnejšia, Alissa bola viac ženskejšia. Avšak, čo sa týka vokálnej stránky, nielen skladby písané už pre Alissu, ale aj staré jej podľa mňa náramne sedeli, dokonca sa mi viac páčili v prevedení mladej Kanaďanky.

Kapela mala festivalový set, začala hneď z ostra piesňou „Yesterday is Dead and Gone“, potom pokračovali novinkou „War Eternal“. Tej sa venovali dosť, niet sa tomu čo čudovať. Z aktuálneho albumu odzneli ešte aj skladby „You Will Know My Name“ a „As the Pages Burn“. Na moju radosť zahrali aj „Bloodstained Cross“. Zimomriavky som mal po celom tele pri hitovke „No Gods, No Masters“, ktorú vyšperkovali svojím skákaním samotní diváci pod pódiom, naozaj super zážitok toto vidieť a zažiť z davu. Záver koncertu obstarali „We Will Rise“ a „Nemesis“ a outro „Fields of Desolation“. Pravda pri posledných dvoch piesňach mi chýbal Angelin vokál, bolo to menej živočíšne a trošku menej energické, no v konečnom dôsledku som ti to užil a nesťažujem sa. Nečakal som, že hneď v úvode dňa dostaneme takúto ranu medzi oči. Ďalší z vrcholov 25. ročníka Wackenu.

Na vedľajšom True Metal Stage (naľavo smerom od publika) sa rozkladali domáci matadori SODOM. Z ich koncertu som si pozrel len úvod. Ten obstaral song „Agent Orange“, po ktorom nasledovala „In War and Pieces“ a „Outbreak of Evil“, po ktorej som sa porúčal skryť pred slnkom. Počas troch skladieb mi však prišlo, že SODOM sa veruže v trojici úplne stratili na tom obrovskom pódiu a ani po zvukovej stránke nebol ich thrash veľmi čitateľný, škoda.

Hodiny ukazovali 14:30 a v tento netypický čas prišla chvíľa na poriadne rúhanie. Black Stage patril BEHEMOTHU. Od úvodu bolo jasné, že uvidíme vynikajúci koncert, nielen po vizuálnej, ale aj zvukovej stránke. Chvíľu som si nevedel predstaviť BEHEMOTH za svetla, ale práveže aj za denného svetla s ohňovými efektmi, to malo svoje čaro. Nergal počas celého koncertu bezchybne spieval, hral na gitare, hecoval ľudí. Raz mal kapucu, inokedy si ju dal dole. Nebolo to však len tak, ako sa mu zachcelo. Bola to dopredu pripravená šou. Samozrejme nechýbali pokriky typu „Fuck the Christians“, počas jednej skladby nechýbal vzadu ani zapálený obrátený kríž, neskôr prišiel Nergal s horiacou fakľou. No, priznám sa, že oproti ich vlaňajšiemu koncertu na Brutal Assaulte ma tento na Wackene bavil oveľa viac a náramne som si ho užíval. Zvuk bol výborný, šou tiež, veľa zrejme spravilo, že BEHEMOTH hrali za vidna so všetkými svojimi efektmi. Zo skladieb, ktoré odzneli na Wackene námatkovo spomeniem „Blow Your Trumpets Gabriel“ (tou začínali celý koncert), „Ora Pro Nobis Lucifer“, „Conquer All“, „Slaves Shall Serve“, „Ov Fire and the Void“, „At the Left Hand ov God“, záver obstarali „Chant for Eschaton 2000“ a  „O Father O Satan O Sun“. Ak sa nemýlim, tak je to totožný setlist ako hrali na Masters of Rock. Myslím, že nemusím už hovoriť o špeciálnych stojanoch na mikrofóny, ktoré títo Polici používajú ani o tom, že počas koncertu boli namaľovaní. A klobúk v tom teple som im nezávidel. Každopádne vynikajúce vystúpenie, ktoré označím za ďalší vrchol Wackenu.

Zaujímavosťou bolo, že v čase hrania BEHEMOTH sa na Headbangers Stage predstavili ďalší Policaci DECAPITATED, no prednosť sme dali samozrejme ich slávnejším krajanom. Mimochodom, v relax zóne, v backstage Bullhead CVity Circus sme sa stretli aj s DECAPITATED a sú to úplne pohodoví hudobníci. Na hlavných stageoch sa už pripravoval šialený génius Devin Townsend so svojim projektom DEVIN TOWNSEND PROJECT. Žiaľ, počas jeho koncertu bolo treba načerpať sily, tak iba z veľkej diaľky sme počuli záverečné skladby „Juular“, „Grace“ a „Bad Devil“.

Jeden z najočakávanejších koncertov celého Wackenu sa pomaly blížil. Na Black Stage sa rozložila legendárna a dnes už aktívne nepôsobiaca kapela EMPEROR, ktorá sa podľa slov jej frontmana Ihsahna dala dokopy iba kvôli koncertom na pár letných festivaloch počas tohto leta. Nuž, uvidíme, čo na tom bude pravdy. Ešte pred odchodom na Wacken som si pozrel záznam z ich koncertu na Hellfeste a nejako ma ten koncert neoslnil. Našťastie, v Nemecku to bolo úplne o inom. Od úvodu bolo cítiť špeciálnu atmosféru, ktorú navodil Ihsahn a spol. Je pravda, že pod pódiom nebolo extra veľa ľudí, čo nám vyhovovalo a dostali sme sa pohodlne pomerne dosť dopredu. Po intre prišla na rad „Into the Infinity of Thoughts“. Aj keď aj EMPEROR hrali za vidna, nechýbali fire efekty, ktoré dodávali celému koncertu správne grády. Ihsahnov vokál bol doslova geniálny, akoby EMPEROR ani neprestali hrať. Jeho jačanie prechádzalo celým telom, fakt špička.

Pokračovalo sa v rýchlom slede bez zbytočného rečnenia „The Burning Shadows of Silence“ a „Cosmic Keys to My Creations and Times“. Do setlistu zaradili EMPEROR také skvosty ako „Towards the Pantheon“, „The Majesty of the Nightsky“, „I am the Black Wizards“ alebo „Inno a Satana“, pri ktorej hrozili a vzývali diabla všetci prítomní. Na klávesoch sa s kapelou predstavil Ihsahnov starý známy Einar Solberg známy z pôsobenia v IHSAHN a najmä LEPROUS a práve on vyzeral, akoby do EMPERORU patril odjakživa. Pozornosť pútal aj chlapík za bicími, pretože nebol to nik iný ako samotný Faust, ktorý si odsedel vraždu teplého chlapca z roku 1992. Záver celého tohto vskutku famózneho zážitku tvorili skladby „Ancient Queen“, „Wrath of the Tyrant“ a cover od BATHORY „A Fine Day to Die“. Vystúpenie EMPEROR bolo fakt čerešničkou na torte, koncert so všetkým čo mal mať. Kamarát, ktorý nepočúva takúto hudbu utrúsil, že chýbal tomu klasický black metalový imidž. Ja práveže nesúhlasím, pretože možno by to bolo super, tak 10 až 15 rokov dozadu, no teraz to malo svoje čaro práveže s týmto imidžom, na aký sme u Ihsahna zvyknutí. Uhladený, s okuliarikmi, všetci decentne poobliekaný v čiernom, bez warpaintov a pritom poriadny bvlack metal od podlahy, bravó!

V čase EMPERORU sa na Party Stage rozpútalo hardcore peklo, pretože tam hral Jamey Jasta so svojimi HATEBREED, no prednosť som dal Ihsahnovi a spol. a neľutujem. Na vedľajšom True Metal Stage sa už chystali Vikingovia AMON AMARTH. Paradoxné bolo sledovať, ako sa priestor pod pódiom beznádejne zapĺňa. Niečo také som čakal na EMPERORE a nakoniec opak bol pravdou. Nemci boli zvedaví najmä na AMON AMARTH. Musí sa uznať, že ohúrili aj mňa, ale nie ani tak koncertom, ako masívnou scénou, ktorej dominovali dračie hlavy. Na tie sa dalo vyjsť a Johan Hegg počas koncertu spoločne s gitaristom sa na ne aj párkrát vyštveral. Musel to byť vskutku zaujímavý pohľad na zaplnený areál festivalu. Zvedavý som bol, či sa konečne dokážu AMON AMARTH poriadne nazvučiť, no aj po tretíkrát musím konštatovať, že títo Švédi sú jednoducho zakliati. Neverím, že by ich nedokázal dobre nazvučiť zvukár, problém bude niekde inde. Nie nadarmo sa hovorí, že AMON AMARTH sú kapela, ktorá naživo nemala ešte ani raz dobrý zvuk. Nádherné gitarové sóla, ktoré vynikajú na štúdiových nahrávkach úplne zanikli, v popredí bol iba Johanov vokál a bicie. Úvod ich koncertu ma veruže nejako nebavil a ľudia sa tiež začali chytať, až so známejšími staršími skladbami ako „For Victory or Death“ alebo „Guardians of Asgaard“. Po nejakej trištvrtehodinke som to veruže zabalil aj ja, za zvukov tónov „War of the Gods“ som sa začal doslova predierať von z areálu. Samozrejme, ako naschval medzi prídavkami, ktoré som počul už iba z diaľky boli „Twillight of the Thunder God“, na ktorú som sa najviac tešil a „The Pursuit of Vikings“.

Bolo však treba načerpať sily. Hlavný areál už praskal vo švíkoch, aspoň tak to vyzeralo od vstupu do neho spred stánkov s občerstvením. Dôvod bol hlavný, blížil sa absolútny vrchol 25. ročníka Wackenu. Na programe boli MEGADETH. Hneď v úvode sa priznám, že tejto kapele som nikdy neprišiel na chuť. Od úvodu mi prišiel Dave Mustaine, akoby bol na inom koncerte, všetky reči okolo, akoby boli nasilu a to vonku ani nepršalo. Aj keď áno, počas ich koncertu sa začalo zmrákať, spadli asi doslova dve kvapky, ale potom to všetko odišlo preč. Mimochodom, sám Mustaine povedal, že MEGADETH boli na Wackene úplne prvýkrát. Tak, ako ostatní hudobníci, aj on zablahoželal tomuto festivalu k výraznému míľniku. Keďže som MEGADETH ešte nevidel, odsledoval som celý koncert, no trhalo ma už po pár skladbách odísť. Zvukovo to bolo v poriadku, ale Mustaine sa tváril ako otrávený, jeho spev tiež nebol podľa mňa najlepší. Mám z tohto koncertu veruže rozpačité dojmy. Keď som spomínal, že som chcel odísť v úvode, tak sa čudujem sám sebe, pretože od úvodu hrali riadne pecky. Koncert odpálili „Hangar 18“, pokračovali „Wake Up Dead“, ďalej šli „In My Darkest Hour“, „Skin O My Teeth“ a „Sweating Bullets“.

Myslím, že práve to, že som tieto piesne poznal ma zadržalo pod pódiom. Inak by som bol už dávno preč. Celkovo však chýbala tomuto koncertu správna iskra a drive. A aj keď sa človek pozrel na celú kapelu, ktorá bola poobliekaná v čiernych košieľkách a rifloch, nevyzeralo to vôbec vábne. Záver obstarali ďalšie hity, ako cover THIN LIZZY nazvaný „Cold Sweat“, „Symphony of Destruction“, „Peace Sells“ a úplný koniec prišiel s piesňou „Holy Wars…The Punishment Due“. Samozrejme, že Mustaine sa na záver rozlúčil slovami „God Bless You“. Som rád, že som videl túto legendu, no viackrát už ďakujem, neprosím. Možno som zaujatý voči Mustaineovi a kapele ako takej, keď tak rozmýšľam, niečo na tom bude, ale nepresvedčili ma na pódiu o opaku…

Blížil sa vrchol festivalu, teda presnejšie, podľa rozpisu a časového harmonogramu sa aspoň mal. Na True Metal Stage sa pripravovala 2 hodinová šou AVANTASIE. Projekt Tobiasa Sammeta je v Nemecku veľmi populárny o čom svedčí aj to, že ako jediní mali AVANTASIA zakryté pódium plachtou s vlastným logom a mali hrať ako jediní dve hodiny! To vo mne vzbudzovalo obavy, aká plnka bude na ich vystúpenie. V strede medzi pódiami, bližšie k tomu, na ktorom mali hrať sme si vyhliadli svoje miestečko aj my. A čuduj sa svete, problém nebol žiadny. Okolo seba sme mali ešte dosť priestoru. Jeden člen našej výpravy sledoval toto divadlo až od vstupu k hlavným stageom a odtiaľ to vraj vyzeralo masakrálne, že je tam strašne veľa ľudí. Vyzerať to tak mohlo, no bez problémov sa človek mohol pohybovať v dave. Poďme ale už k samotnému koncertu. Po spustení plachty a za úvodných tónov „Spectres“ som si všimol, že oproti iným kapelám je pódium, akési obyčajné. Nechápte ma zle, vzadu bola obrovská veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa premietali motívy z albumov, z ktorého hrali pieseň, ale aj tak. Zvukovo od začiatku to bolo tiež veľmi zlé. Doslova až potichu. Normálne sme sa rozprávali a nekričali sme po sebe.

Nasledovala „Invoke the Machine“, kde si duet s Tobiasom zaspieval Ronnie Atkins z PRETTY MAIDS, nasledovala „The Scarecrow“ opäť s Atkinsom a to som už začínal šípiť problém. Ronnie Atkins je dobrý spevák, ale kvalít Jorna Landeho veruže nedosahuje. V jeho častiach chýbal skladbám správny rockový nádych a drive. Celé to začínalo byť nudné. Zvukovo sa to taktiež nelepšilo. Našťastie prišiel na scénu starý známy pohoďák Bob Catley a pieseň „The Story Aint Over“ mi už trocha zdvihla náladu. Očakával som príchod Michaela Kiskeho, ktorý prišiel v piesňach „Reach Out for the Light“ a „Avantasia“, tu sa to už zvukovo začalo vylepšovať, no tentokrát už bol problém v dianí na pódiu. Sám Kiske mi prišiel, akoby spieval nasilu, Tobias sa snažil všetko zachrániť rečnením pomedzi skladby, ale bolo to v nemčine a myslím, že skôr ľudí otrávil. Ani Sammet nešiel do toho úplne naplno (verte, že mám s čím porovnávať, naživo Masters of Rock 2008 a Kaufbeuren, ich 3 hodinová šou v roku 2010). V jednom momente Tobias niečo vravel Kiskemu a ten zmizol zo scény a iba spoza opony povedal, že je smädný, že sa musel napiť…To svedčí zrejme o všetkom.

Pri „Whats Left On Me“ prišla na pódium azda najväčšia hviezda tohto výberu AVANTASIE, spevák MR. BIG – Eric Martin. Tešil som sa na „Dying For An Angel“ v jeho podaní, to už vylepšilo môj dojem a aj zvuk sa zlepšoval. Aby som len nehanil, najväčší zážitok prišiel so skladbou „Farewell“. Vy, ktorí máte DVD „The Flying Opera“, tak viete, že práve na Wackene počas tejto skladby more ľudí kýva rukami z jednej strany na druhú. Bez akéhokoľvek vyzvania kapely sa to začalo aj teraz a verte mi, zažiť to priamo, na vlastnej koži, je fantastické. Po nie celkom vydarenej „Shelter from the Rain“ som volil odchod do press zóny a dopozeranie tohto koncertu z veľkoplošnej obrazovky. Priznám sa, odchádzal som mierne sklamaný. Zazneli ešte „Twisted Mind“, „Promised Land“ a „Lost In Space“, no neľutujem, že som odišiel. Počas môjho prechodu preč od hlavných pódií posedávalo množstvo ľudí čakajúcich na KREATOR pod Black Stage. Po „Lost In Space“, sa Tobias vybral na „špacír“ k druhému pódiu a vyzval ľudí, ktorí čakajú na KREATOR, aby mu ukázali prostredník. Samozrejme, oni tak s najväčšou radosťou urobili. Tobias ešte vtipne poznamenal, že dajú ešte jednu skladbu a už idú. Ale tí, ktorí AVANTASIU nepoznajú, nevedeli, ako to myslí. Prišla totiž na rad medley „Sign of the Cross/The Seven Angels“ a už klasická predstavovačka, takže skladba mala približne 15 minút a fanúšikovia KREATOR museli veruže Tobiasa a spol. preklínať. Tak, či onak, aj ja som bol rád, že je koniec tejto veruže nie vydarenej šou. Darmo, viac ako rok pauzy sa zrejme prejavilo na každom jednom členovi…

Pre nás bol úplne posledným koncertom tohtoročného Wackenu Mille Petrozza a jeho KREATOR. Do očí hneď v úvode padla krásna scéna s motívmi aktuálneho albumu „Phantom Antichrist“. Po intre z tohto albumu „Mars Mantra“ sa prešlo do besnenia. „Phantom Antichrist“, „From Flood Into Fire“, „Warcurse“ atď, atď. Pod Black Stage sa strhlo skutočné peklo. Musím sa však opäť pozastaviť pri zvuku. Ten bol dosť nevýrazný a plechový, tentokrát bolo počuť najmä bicie a všetko sa to zlievalo do jednej zvukovej gule, našťastie približne v polovici setu KREATOR sa to upravilo. A tak sme si mohli vychutnať už neodmysliteľné hitovky ako „Pleasure to Kill“, „Phobia“, „Enemy of God“, „Violent Revolution“. Pravda, ak ste vydali vydarené DVD z roku 2005 ktoré natočili KREATOR práve na Wackene, tak ako ja, tak vedzte, že tento aktuálny koncert veruže neprekonal ten spred 9. rokov. No, aj tak to bola poriadna energická smršť.

Mimochodom, v Nemecku je po tragédii spred niekoľkých rokov, keď pri wall of death zahynulo niekoľko ľudí, zakázané nabádať fanúšikov na circle pit, moshpit a wall of death. Každá kapela nato brala ohľad, až na Milleho Petrozzu. Stále vravel, že chce vidieť najväčší moshpit. Videl som už aj na Wackene väčší, ale v rámci možností si myslím, že práve počas KREATORU sme videli najväčší moshpit tohto ročníka. Úplný záver výborného a energického koncertu KREATOR obstarala „United in Hate“ a medley songov „Flag of Hate“ a „Tormentor“, pričom pri prvej menovanej, sa Mille tradične pohrával s publikom, priniesol si aj vlajku. Na rozdiel od predchádzajúceho vystúpenia AVANTASIE a pohrávaniu sa s publikom Tobiasom Sammetom, mi toto v podaní Milleho prišlo nenásilné a úprimné… Koncert KREATOR bol výbornou bodkou za celým 25. ročníkom Wackenu. Škoda, že práve s vystúpením legiend nemeckého thrash metalu sa krylo vystúpenie VAN CANTO na Party Stage. Nešlo mi ani tak o túto a capellu, aj keď naživo ich vidieť, musí byť veľký zážitok, ale mali hostí ako Victor Smolski alebo André Matos. No, snáď nabudúce.

Po KREATORE sme sa pomaly potárali ešte festivalom, popri tom, bolo na True Metal Stage poďakovanie organizátorov pre fanúšikov. Po nich nasledovali na hlavnom pódiu ešte domáci SCHANDMAUL, no tých sme už odbojkotovali. Pomaly sme sa vybrali ešte do relax zóny patriacej stanom Bullhead City Circus, dali si pred náročnou cestou na Slovensko kávu, ovocie a pomaly sa vybrali pešo k autu.

Za sebou mám druhý ročník Wackenu a iba tie najkrajšie dojmy a zážitky. Verím, že som na tomto gigantickom festivale plnom výbornej hudby, skvelých a priateľských ľudí zo všetkých kútov sveta nebol poslednýkrát. Možno už o rok, Wacken!

Mimochodom, fanúšikovia tohto festivalu spravili nový rekord, keď sa 75 000 lístkov vypredalo behom 12 hodín od spustenia predpredaja. Klobúk dole! Medzi potvrdenými kapelami pre rok 2015 sú CANNIBAL CORPSE, DEATH ANGEL, IN FLAMES, ENSIFERUM, SEPULTURA, RUNNING WILD, KATAKLYSM, SABATON, POWERWOLF, TRANS SIBERIAN ORCHESTRA, AMORPHIS so špeciálnou šou „Tales from the Thousand Lakes“, U.D.O. s nemeckým filharmonickým orchestrom a reunion koncert SAVATAGE.

TOP WACKENU 2014
Atmosféra, priateľskosť a ľudskosť, ACCEPT, MOTÖRHEAD, CARCASS, SLAYER, W.A.S.P., EXCREMENTORY GRINDFUCKERS, ARCH ENEMY, BEHEMOTH, EMPEROR, KREATOR

SKLAMANIA
Menšia zmena priľahlých častí areálu, vzdialené VIP kempovanie, umiestnenie Party Stage a následné rušenie so zvukom z hlavného pódia, AVANTASIA, SKID ROW