Dve zimy prešli a divému severskému vlčiemu alfa samcovi znovu zašvitorilo v gebuli a vtedy okamžite zabúda, že je divoká krvilačná beštia a ihneď so svojou svorkou začne silácky a neškodne skotačiť okolo stáda bielych sobov a bezprostredne tvoriť klasický heavík, až si súdny receptor môže akurát vykĺbiť krčné stavce tým neveriacim headbangingom.

WOLF – Shadowland

Už deviaty pokus švédskeho štvorhlavého „Wolfa“ je taký pohodový chlapský opus. Zaútočili, vyhrali, fľašku vodky otvorili, o metalových témach porozprávali, o Rasputinovi, o stroji času, i svoje zlé životy spomenuli, no a občas aj niekoho s chuťou roztrhali.

Ich pokus o drsný silácky heavík, ktorý sa obzerá po koreňoch štýlu, má pramálo spoločného s moderným metalom, aj keď určité presahy do vážnejšieho vyznenia, ktoré vyzdvihuje zvláštna naozajstná pachuť kovového podzemia a progresívnej epiky, sa im uprieť nedajú.

Je pravdou, že tomuto opusu veľmi sekne tá skoro až archaická produkcia, slušia mu tie klišéovité nápady, sluší mu aj spevný a pritom klasicky znejúci vokál, ale riadne mu aj ubližuje to, že za každú cenu majú tendenciu, agresiu a melodiku doťahovať ad absurdum, až to vyznieva príliš tradične – dokážem si predstaviť, že by to mohlo byť viac dotiahnuté, ako po aranžérskej stránke, tak aj zvukovej. Nie, že sú málo retro, ale oni to s tou archaickosťou preháňajú. Niektoré pasáže sú až príliš obyčajné, iné zase obrovské klišé. Dielčie veci sa mu uprieť nedajú. Sú tu naozaj fantastické momenty, ale udržať piesne nad hladinou pátosu a prázdnych proklamácií, tak to im to veľmi nevychádza…

Hneď začiatok je silný „jak prase“, nadupaná a tak trochu poriadne zaprášená úvodnica „Dust“ vyťahuje na svetlo riffy a refrény zakonzervované v drážkach starých vinylov z vrcholných začínajúcich osemdesiatok, keď vládol tvrdej scéne NWOBHM. Kompozícia perfektne uvádza celý opus a navodzuje tú správnu atmosféru, aj keď úvodný riff je doslova riff(ť)ný plagiát SLAYER.

Vízie slepých („Visions for the Blind“) sú skvelo kvartetom preriffované, do posledného osemdesiatkového záhybu retro-vypiplané, výkvetom staro-metalovej edukácie všeobecne fantasticky zahrané, dokonca aj tá slizká inštrumentálna medzihra s ovisnutými linkami, zúfale maskovanými príjemným soundom, srší bombami, pričom to vyzerá celé ako z reklamy na vodku, a krikľúň Niklas Stalvind si strihol snáď najdokonalejšiu kreáciu svojej kariéry.

Neškodná klišéovitá časoturistická riffovačka „The Time Machine“ na jedno použitie s rutinne kĺzavým riffom, odporne instáčovo prebalzamovanou strednotempovou rytmikou a kŕčovito nesympatickou melódiou, vybavená solídnym množstvom vydarených klasických bonbonmotov, ale i riadnou porciou dávivých metalových hovnot. Ale, aj tak sa to nejako vzájomne vyneguje a výsledkom je taká neesteticky ovislá pecka a okamžité zabudnutie v hlbinách metalových análov.

WOLF

Skôr muzikantsky a gerontofilne, než metalovo, či dramaticky zábavná retro-skladbička „Evil Lives“ z dôb, v ktorých neparazitujúci kovodrtiči spolu s pár nevýbušnými producentami museli ešte v Británii popri hudbe pracovať, v dobách, v ktorých sa zaznamenávalo len analógovo a vydať album bolo len otázkou správneho načasovania, a termín NWOBHM ešte neexistoval.

V „Seek the Silence“ sa objavia hitové melodické prvky a rýchlejšie stredné tempo, čo tvorbu vlka hádže do akéhosi power metalu s pripomienkou na staré hymnické metalové pecky. Nevadí, stále je to zaujímavé, aj keď to cez uchále prefrčí ako niečo z osemdesiatok a titulka „Shadowland“ s pekným vymaznaným riffom a zaujímavou vokálnou linkou je konečne niečím iným ako zbytok albumu.

Pri „The Ill-fated Mr. Mordrake“ preraďujú a naložia na fanúšika trochu tej ťažoby a pátosu. Zároveň dávajú ironický obraz toho, že predstavy väčšiny fans o súčasnej heavy metalovej scéne ohraničujú taký HAMMERFALL či GAMMA RAY. Mohutný silný WOLF zo švédskych plání nám ukazuje to, čo presne takýmto bandám chýba (duchovný presah existencie iných subžánrov). A čiastočne im to vyšlo, aj keď osobne mi chýba len malý náznak fascinácie niečím iným, než heavy metalovou metafyzikou.

Asi najlepšou skladbou sa javí „Rasputin“, ktorá sa na nič nehrá a len znie a odsýpa. Samozrejme aj tu je všetko povedomé, ale tak nejak to človek nevníma a dáva tomuto kúsku plný počet bodov. Mohutne šliapajúca „Exit Sign“ je slušná pecka, ale niekedy v nápadoch to drhne a chalani sa nevedia rozhodnúť, čo má v nej prevažovať. Či ostrý power či viac retra alebo moderného heavíku. Nakoniec je to o všetkom a v určitých momentoch sa zdá, že aj o ničom. V rovine podobenstva je to skvelé, ale niektoré pasáže vyvolávajú rozpačitý dojem. Ako trebárs „Into the Black Hole“, ktorý vyslovene až vadí. A záverečná bonusová skoro epika „Trial by Fire“ vypichuje to, čo bolo skvelé na začiatku. Vrchol opusu!

Po viacerých vypočutiach niektoré dojmy sa poopravia, ale aj zhoršia, a tak konečné resumé albumu je diskutabilné. Je to nadupané, rýchle, ale bez prekvapení a progresie…, a ten zvláštny bezpohlavný vokál začne liezť na nervy už po štvrtej skladbe. Avšak celkom príjemné prekvapenie na začiatok jari.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk