Česť odštartovať celé „šialenstvo“ mala domáca death/grindová legenda Disfurged Corpse, ktorá sa predviedla na Jagermeister Stage (pódium vľavo). Ako prvý na Metal Shop Stage sa predstavili briti Short Sharp Shock. My sme však miesto sledovania prvých kapiel zvolili prechádzku nádhernou rakúsko-uhorskou pevnosťou Josefov. Celé mestečko zaplavili metalisti. Život v meste sa na chvíľu zastavil, pretože domácich ste na ulici skoro ani nestretli. Pravda, až na tých, ktorí si odkrúcali svoje smeny v reštauráciách a výčapoch, ktoré boli na každom rohu. Ako prvú kapelu sme vzhliadli fínskych grinderov Rotten Sound, ktorí nesklamali. Rotten Sound v podstate odohrali 35 minútový prierez svojou diskografiou a bolo vidieť na kapele a najmä na spevákovi Keijo Niinimovi, že si svoj set riadne vychutnávajú. Po fínoch prišli na rad Trail of Tears a mladé grécke thrashové nádeje Suicidal Angels. Z ich setu som mal možnosť vidieť len chvíľu, ale aj podľa slov viacerých predviedli neskutočne energické vystúpenie.

Po The Black Dahlia Murder, prišiel môj prvý vrchol na tohtoročnom Brutale. Ním bola americká death metalová legenda Obituary. Nezameniteľný vokál Johna Tardyho a dnes už hviezdna zostava aj s Ralphom Santollom sľubovali nevšedný zážitok. Svoj set rozbehli skladbou Redneck Stomp. Po nich sa Obituary sústredili na posledné štúdiové albumy. No na radosť všetkých prítomných zazneli aj osvedčené „pecky“ ako Chopped In Half, Dying, alebo Slowly We Rot. Ja osobne som videl túto partiu prvýkrát a rozhodne ma nesklamala. Po Obituary sme sa hneď presunuli na Jagermeister Stage, kde sa po chvíli predstavilo fínske kvinteto Ensiferum. Hneď od úvodu sa mi nielen oproti Obituary nepozdával ich zvuk. Gitary nebolo skoro vôbec počuť a celé vystúpenie sa mi zdalo nejaké tiché. Dav ľudí pod pódiom sa však zjavne bavil. Podstatnú časť vystúpenia tvorili skladby z aktuálneho albumu From Afar. Samozrejme, že zaznela aj neodmysliteľná Into Battle. Na moje sklamanie však nezahrali Victory Song. Ich vystúpenie nebolo najhoršie, no môj dojem z ich show dosť výrazne pokazil nepodarený zvuk. Po nich prišla na rad francúzska Gojira, no počas ich vystúpenia sme zvolili aspoň rýchle občerstvenie pred ďalšou porciou kapiel. Veľmi som sa tešil na all stars zoskupenie Lock Up, avšak miesto neho vystúpila Sepultura. Dôvod zmeny programu mi jasný nebol, ale v podstate to bolo jedno, lebo si kapely medzi sebou vymenili hracie dni. Set Sepultury bol plný energie a na radosť všetkých fanúšikov odzneli aj staré skladby ako Trops of Doom, Refuse/Resist alebo Arise. Aj keď nie som veľkým fanúšikom Sepultury s Derrickom Greenom, musím uznať jeho frontmanovské kvality. Na Cavalerových skladbách tiež nič nepokazil, takže všeobecne z vystúpenia tejto legendy panuje u mňa spokojnosť. Na záver odzneli nesmrteľné skladby Inner Self, Ratamahatta a Roots Bloody Roots.

Po Sepulture už bolo všetko prichystané na vystúpenie Fear Factory. Po sklamaní zo zrušeného klubového koncertu v klube Bastion o deň skôr, mi všetko vynahradili. Obrovská sila, údernosť a presnosť zdobia Fear Factory nielen na albumoch, ale aj naživo. Je pravdou, že okolnosti ich personálnych rošád mi príliš nevoňali, ale ich aktuálny album Mechanize ma neskutočne dostal. A o zostave v akej hrajú momentálne je zbytočné písať. Vidieť naživo bubnovať pána Genea Hoglana je neskutočný zážitok. Z novinky odzneli Powershifter, Fear Campaign a Mechanize. Okrem nových skladieb nezabudla štvorica ani na pecky Shock, Demanufacture, Self Bias Resistor alebo záverečnú a neodmysliteľnú časť ich koncertov skladbu Replica. Na moju radosť odznela aj Digimortalovská skladba Acres of Skin alebo Martyr z debutu Soul of A New Machine. Stále však je pravdou, že Burton C. Bell nezvládla naživo melodické pasáže. Bolo tomu aj teraz, ale nie tak výrazne, ako v minulosti tomu bolo v minulosti. Pravda je však taká, že nezdarené melodické pasáže, mi aj tak vôbec nevadili, pretože Burton všetko vynahradil v kričaných pasážach, tie boli naozaj stopercentné. Trošku v pozadí bola síce Dinova rezavá gitara, ale celkovo sa Fear Factory mohli pýšiť aj výborným zvukom. Pre mňa to bol jednoznačne vrchol prvého dňa. Po Fear Factory nasledovala ďalšia nálož v podobe Children of Bodom. Ja som tejto kapele na chuť neprišiel nikdy, tak som zvolil občerstvenie v podobe zlatistého moku. Z toho čo som mal možnosť počuť, však Childreni odohrali vydarené vystúpenie. Po nich nasledovali kontroverzní Gorgoroth. Niektoré ich skladby mám vcelku rád a taktiež som bol zvedavý aj na staronového vokalistu Pesta. Žiadna pódiová show sa tento krát nekonala, všetko bolo založené iba na skladbách. Musím priznať, že Pest nezvládal Gaahlove party a niekedy ani svoje. Doslova by som ich vystúpenie označil ako nemastné – neslané. Pravda oproti ére s Gaahlom, sa toho dosť zmenilo. Tentokrát Gorgoroth aspoň občas uviedli svoju skladbu a celkovo prehodili páe slov s publikom. Okrem nie príliš výrazného blackové škrekotu ma Pest zaujal aj výzorom. Jeho corpsepaint s dosť preriednutými vlasmi vyzeral naozaj komicky. Aby som ich set len nekritizival, skladbou Destroyer ma Gorgoroth naozaj potešili. Fanúšikovia odchádzali po ich koncerte spokojní, no ja by som ich vystúpenie nazval skôr ako obyčajné. Po nórskych neznabohoch nastúpila na Jagermeistrovské pódium doomová legenda Candlemass. Žiaľ predošlé vystúpenie Gorgorothu ma dosť uspalo, takže som zvolil prechod do stanu. Po nich hrali ešte Despised Icon a Gwar. Trošku ma mrzí, že som nevidel práve záverečnú kapelu prvého dňa, ale v konečnom dôsledku ako som si ľahol do stanu, tak som aj zaspal. Takže objektívne sa musím priznať, že by som do ich vystúpenia na nohách asi nevydržal.