Nebudem sa veľmi venovať opisu tohto hudobného klubu, o ňom tu už bolo v našich minulých reportoch napísané viac než dosť. Do Bratislavy som dorazil s dostatočným predstihom, aby som sa správne naladil na koncert pár pivečkami. Do Majesticu som dorazil presne s úderom dvadsiatej hodiny a úderom bubeníka prvej predkapely 4th Dimension do bicích. Celkom ma prekvapilo, že aj keď som dorazil až na začiatok koncertu, pred klubom sa vôbec nečakalo na vstup a prešiel som úplne plynule. Nie ako po minulé razy, keď sa pred dverami tvorili dlhé zástupy. Priestory Majesticu neboli ani zďaleka zaplnené, prvú kapelu si pozrelo asi necelých 200 ľudí. Moje obavy sa začali stupňovať cez druhú kapelu Labyrinth, keď ľudia stále veľmi neprichádzali, ale nakoniec to dopadlo dobre a Majestic sa pred koncertom headlinera zaplnil. Nemám dobrý odhad na počet návštevníkov, no tipujem, že Sonatu v ten večer videlo niečo cez 500 ľudí, čo bolo aspoň pre mňa prijateľné číslo – klub opticky vyzeral celkom zaplnený, no nikto sa netlačil a tak ani neboli veľké problémy s vydýchaným vzduchom.

Ale poďme ku kapelám. Sonate robili predskokanov dve talianske formácie – 4th Dimension a Labyrinth. Ani jednu z kapiel som doposiaľ ešte nepočul, no kapely ma zaujali. 4th Dimension hrali iba polhodinku, čo som celkom uvítal, keďže som sa už nevedel dočkať koncertu Sonaty, no tým samozrejme nechcem znehodnocovať ich výkon. Klasický speed metal celkom dobre zahrial hŕstku fanúšikov v popredných radoch, čo ocenil aj spevák a počas vystúpenia celkom živo s publikom komunikoval. Ich krátke vystúpenie mi pripomínalo najviac asi Freedom Call. Po nie dlhej prestávke, ktorá vystačila akurát na vyprázdnenie mechúra a jeho opätovné naplnenie pivom, nasledovala druhá kapela – Labyrinth. Ak sa mi 4th Dimension podobali na Freedom Call, tak Labyrinth by som si dovolil prirovnať k Angre. Samozrejme to nemalo také grády, ale prejav bol porovnateľný. Priznám sa, na hodinky som nepozeral, ich vystúpenie trvalo asi hodinu, ale prešlo naozaj rýchlo. Labyrinth hrali svižné, rýchle veci, klasický power metal. Majestic sa pomaly začal zapĺňať a skákajúcich jedincov v prvých radoch začalo pribúdať, čo spevák Labyrinthu ocenil a na moje pobavenie oslovil niekoľkých divákov frázou „beautiful people“. Aj keď ja som predkapely sledoval zo zadných radov, ich výber hodnotím kladne, svoj účel zahriať publikum splnili veľmi dobre.

Vrátim sa aj ja k plastovým pohárom, ktoré spomenul aj kolega Stillborn v reporte na Rhapsody of Fire. Ja som žiadnu negatívnu skúsenosť s SBS nemal a krok s eurovou zálohou za plastový pohár celkom kvitujem. Po zemi aspoň neboli zbytočne porozhadzované poháre a kto mal šťastie ako ja, nejaký na zemi predsa len našiel a mohol si dopriať pivo za pár centov.

Ak ma teda moje časové prepočty neklamú, Sonata Arctica sa dostala na pódium okolo desiatej. Aj keď, sú títo Fíni asi mojou najväčšou srdcovkou, posledné dva albumy idú mimo mňa a zmena ich štýlu ma veľmi mrzí. Sonata Arctica odštartovala očakávane, skladbou Flag In The Ground, ktorá je asi jediná, ktorá sa mi z nového albumu páči. Tony Kakko to rozbalil hneď z úvodu a jeho spevácke výkony neklesajú ani po rokoch. Po celý koncert komunikoval s publikom a pridal aj niekoľko príhod. Nasledovalo niekoľko nových skladieb a zjavne som nebol jediný, kto má radšej staršiu tvorbu kapely. Na nové, pomalšie skladby sa predsa len nedá tak vyskákať a publiku sa nedostanú až tak pod kožu. Nemôžem však povedať, že by v Majesticu upadla nálada na bod mrazu, to určite nie. Navyše nové skladby znejú podľa mňa naživo o niečo lepšie ako v štúdiových verziách a ich prevedenie sa mi zdalo o niečo rýchlejšie. Po pár nových skladbách prišla konečne na rad stará známa Replica, ktorú si zaspieval s Tonym celý Majestic a oživenie publika bolo badateľné. Na koncerte Sonaty nesmie chýbať ani jedna z balád, ktorých majú dosť. Očakával som Shamandalie, alebo Tallulah, no kapela trochu nezvyčajne zvolila The Misery z albumu Silence. Opäť prišli na rad prevažne nové skladby, k životu ma prebral singel Paid In Full z predposledného albumu Unia. Aj keď nové veci nemám až tak napočúvané, opäť musím vyzdvihnúť Tonyho spevácky výkon, ktorý bol výborný a bavil sa aj zvyšok kapely. Po prehupnutí koncertu do druhej polovice sa medzi nové skladby zamiešala aj skladba Victoria´s Secret a Majestic opäť ožil. Pri pohľade na hodinky som vedel, že pomaly, ale iste sa blíži záver koncertu a aj keď som vedel, že Sonata bude hrať dosť veľa nových vecí, netrpezlivo som očakával aspoň tie najväčšie hity z čias ich najväčšej slávy. Našťastie som sa hneď na to dočkal skladby FullMoon, ktorú si opäť odskákal a odspieval celý Majestic a mne spadol kameň zo srdca. Stále však chýbali ťaháky ako My Land, Black Sheep či Don´t Say A Word. Poslednej menovanej som sa dočkal ešte v prídavku, kde zaznela ešte aj In Black and White. Keď už som začal chytať poriadnu koncertnú eufóriu z dobrých skladieb, koncert bol na konci a prišiel klasický záver v podobe „skladby“ Vodka, v ktorom sa publikum poslednýkrát vybláznilo do sýtosti. Tento krát už nasledovala naozajstná ďakovačka a druhý návrat na pódium sa nekonal.

Aj keď som vedel, že koncertu bude minimálne z polovice pozostávať zo skladieb z posledných dvoch albumov, v kútiku duše som dúfal, že Sonata ponúkne publiku väčšiu porciu osvedčených starších skladieb. Hovoril som si, že nie je predsa možné, aby nezazneli ich najväčšie hity. Bohužiaľ som sa mýlil a bratislavský koncert bol bez vynikajúcich skladieb ako Black Sheep, My Land, The Cage či Misplaced. Keďže je, ale Sonata Arctica moja srdcovka, tento zážitok vo mne ostane dlho, no vidieť ich tak o 2 – 3 roky skôr, bolo by to úplne o niečom inom.

Aby som nezabudol, zvuk nebol tiež úplne v poriadku, v niektorých skladbách som len ťažšie rozumel slovám a Majesticom sa miestami niesli nepríjemné nedefinovateľné zvuky. Napriek tomu, ešte raz, klobúk dole pred Tonyho speváckym výkonom.

PLUSY:
Veľmi dobré predkapely
Výkon speváka Tonyho Kakka
Komunikácia s publikom

MÍNUSY:
Horší zvuk
Playlist v drvivej väčšine zostavený z nových skladieb, chýbali najväčšie hity

POZNÁMKA: Ako sa už pri veciach, na ktoré sa teším stáva, nemôže byť všetko na 100% a ja vždy niečo dopletiem alebo zabudnem. Tentokrát to bol môj fotoaparát, ktorý som síce mal pri sebe, ale s vybitými baterkami, takže sa ospravedlňujem za chýbajúci obrazový materiál.