Čo udrie do očí hneď ako prvé je dlhočízny názov tejto kolekcie, ktorý silno čerpa z odkazu legendárneho scifi snímku „Metropolis“ od režiséra Fritza Langa. Samotní členovia vysvetľujú tento svoj ťah ako nutnosť vkladať do všetkého čo robíme to najhlavnejšie, teda naše srdce. Po mnohých jednoslovných tituloch ako „Roots“, „Against“, „Nation“, „Roorback“ či „Kairos“ vcelku prekvapivý ťah, ale je o to origininálnejší. Kritické ohlasy samozrejme na seba nenechali dlho čakať. Veľmi pôsobivý je taktiež artwork od pomerne neznámeho Alexandra Wagnera, ktorý sa špecializuje na maľbu uhlíkom. Obal z jeho dielne dáva patrične na známosť, že tento krát pôjde o veľmi dramatickú a potemnelú záležitosť.

Ross Robinson (KORN, SLIPKNOT, MACHINE HEAD), ktorý z placky „Roots“ vykúzlil cez noc „Music For The Masses“ sa zaskvel aj tentoraz a vytvoril brutálne špinavý a surový zvuk, presne na spôsob spomínaného kultového albumu z roku 1996. Ten spolu s prítomnou hudobnou náplňou vytvára veľmi explozívnu zmes thrashovej výbušnosti, groove brutality a pralesných rytmov. Nechýba dokonca ani občasný úskok k death metalovým kolegom, takže suma sumárum tu pred nami vlastne stojí suverénne najtvrdšia nahrávka SEPULTURY za poriadne dlhú dobu. Čo je však tvrdosť bez patrične kvalitných hudobných nápadov?

Tie v tomto prípade nerobia žiaden výrazný problém a novinka „The Mediator…“ nimi preto doslova prekypuje. Poriadne silno zahrmí už v úvodnom otváraku „Trauma Of War“. Dvojkopáková jazda si smelo pýta miesto na takých nahrávkach ako „Beneath The Remains“ či „Arise“. Ešte ďalej zachádza nasledujúca klipovka „The Vatican“! Prekrásne zvrhlé intro, nečakaný zásek a už sa ide podľa klasickej thrash metalovej schémy osemdesiatých rokov. Žeby mierny závan SLAYER? Výpoveď o neslávnych kresťanských praktikách by nemohla mať trefnejšiu inšpiráciu.

To „Impending Doom“ hrá na podstatné pomalšiu strunu a gitara Andreasa Kissera kúzli jeden geniálny riff za druhým. Veľmi podobne na to ide aj „Manipulation Of Tragedy“ a „Tsunami“, ale s tým malým rozdielom, že asi ide o úplný vrchol „Mediatora“. SEPULTURA reže v týchto miestach až do kosti. Komu doposiaľ chýbala špecifická pralesná atmosféra a tribal motívy, tak si ich hojne užije v „The Bliss Of Ignorants“ alebo „The Age Of The Atheist“. Obrovské prekvapenie prichádza so skladbou „Grief“. Zlomený Derrickov hlas, melancholická atmosféra, pocity úzkosti. To všetko tu nájdete, ale aj omnoho viac! Chvíľkam odpočinku je rázom koniec s úvodnými údermi bicích v najšialenejšej položke albumu, a to „Obssesed“ s hosťujúcim Dave Lombardom (ex-SLAYER). Žiaľ, jeho hráčsky potenciál je využitý len z minimálnej časti. Druhé veľké prekvapenie si na nás chalani pripravili na úplný záver. Chytľavý cover „Da Lama Au Caos“ od CHICO SCIENCE totiž nahulákal nik iný než samotný Andreas. A ide mu to na výbornú!

Mnohé nádeje sa všal vkladali do mladíka Eloya Casagrandeho. A toto bubenícke monštrum veru dokázalo smelo zatieniť aj jeho omnoho starších kolegov. Eloy totiž podáva výkon hodný najvyššieho uznania. Igor Cavalera bol síce svojho času taktiež famózny bicmen, ale dovolím si tvrdiť, že takto prepracované bicie nemala SEPULTURA snáď v celej svojej histórií. Basgitara Paula Pinta je opäť krásne pobubláva, gitary ostré ako britva a vokál Derricka Greena brutálnejší než kedykoľvek predtým. 

SEPULTURA na novom albume „The Mediator Between Head And Hands Must Be The Heart“  ukázala, že s ňou môžeme stále plne počítať. Do ich hudby sa v tomto prípade dostáva akosi ťažšie než v minulosti, lenže chutné ovocie na seba nenechá dlho čakať. Kto odpísal kapelu už v minulosti, ten tu ovocie nenájde aj keby mu padlo na hlavu. Nám ostatným „iba“ ostáva vytešovať sa z fantastickej dosky a na ohlásené februárové koncerty v Žiline, Zlíne a Viedni. K tomu nemenej kvalitný support v podobe FLOTSAM AND JETSAM a LEGION OF THE DAMNED? Už nech to je tu!