Písať recenziu na akýkoľvek počin METALLICA skutočne nie je tou najjednoduchšou úlohou, o akomsi lízaní medu ani nehovoriac. Štvorica Američanov totiž bola, je a vždy bude kontroverznou sebrankou, o ktorej každom kroku sa vždy horlivo diskutuje, s vášňou a bez akejkoľvek servítky. Veľmi rozličné názory preto panujú aj pri vyslovení názvu aktuálnej dosky „Hardwired… to Self-Destruct“. Aké predvídateľné…

METALLICA – Hardwired… to Self-Destruct

Kým v 80. rokoch platilo pravidlo o pretlaku nových nahrávok, momentálne je situácia „mierne“ odlišná. Od začiatku milénia sme sa od kvarteta dočkali len troch štúdiových kotúčikov, a to je teda naozaj biedna bilancia. Pár dôvodov? Od vydania „Death Magnetic“ (2008) chalani podnikli niekoľko dlhých turné, natočili neúspešný 3D snímok „Through the Never“ a taktiež stihli lámať rekordy na vzdialenej Antarktíde. Aby toho nebolo málo, spolupráca s Lou Reedom pod nálepkou „Lulu“ priniesla totálne studenú sprchu a vlastný festival Orion doslova zo dňa na deň skrachoval.

Dosť aj na vola. Lež ako zahojiť rany lepšie, než prípravou muziky a následných miliónových predajoch? Rok 2014 je preto konečne časom nahrávania čerstvého materiálu (ako predzvesť vecí budúcich poslúžila ukážka „Lords of Summer“), ktorý dnes konečne držíme vo svojich rukách. Ten sa rozprestiera na ploche dvoch diskov o celkovej dĺžke necelých 80 minút, čo je pomerne úctyhodná nálož.  Pri našich chalanoch však opäť nič nové pod slnkom. Niečo podobné nemožno povedať o hudobnej náplni, kedy METALLICA opäť drží svoje slovo a ponúka sympatický model typu „čo doska, to zmena“.

METALLICA

Preč je všetka tá túžba po retro výlete alá „Death Magnetic“. Cd kráča inou cestou – konečne prináša kvalitný zvuk a s ním aj akési zhrnutie z celej histórie slávneho zoskupenia. Teda až na tie balady, na „Hardwired… to Self-Destruct“ by ste čoby len jednu jedinú hľadali iba márne. Prednosť teraz totiž majú tvrdé gitarové riffy, ktorými James vôbec nešetrí a nie je žiadnym prekvapením, že väčšina z nich je ozaj parádna! Taký je aj spev, kde náš frontman skutočne podáva jeden zo svojich najlepších výkonov, no podobne je na tom aj výrazne dunivá basa Roberta, alebo typické Kirkove „wah wah“ sóla. Tým síce ku genialite z čias čierneho albumu chýba kusisko cesty, na druhej strane nejde o žiaden výrazný prúser.

Žiaľ, na opačnom konci stojí neraz právom preklínaný bicmen Lars Ulrich. Rytmus sa zväčša nesie v strednom tempe, čo jeho úspornej hre vyhovuje, avšak kam zmizla technická vyspelosť, originálne nápady, či toľko prepieraný dvojkopák? Ak by platilo staré známe „kapela je silná tak, ako jej najslabší člen“, METALLICA by bola zrejme zrelá na uterák.

Dôležitá je ale samotná hudba a po mnohých sústredených počutiach sa dá konštatovať len jediné – vysoká spokojnosť. Prvý z dvoch diskov začína thrashovým singlom „Hardwired“. Raketová rýchlosť, úderný text, krátke sóličko a za tri minúty je rázom vymaľované. Pokračujeme „maideňáckou“ „Atlas, Rise!“, kde sa to len hemží rôznymi melodickými vyhrávkami, no oceniť treba aj pomerne netradične vystavaný refrén. Nasledujúca „Now That We´re Dead“ naopak zaujme svojou postupnou gradáciou a až „Loadovskými “ pocitmi, ktorých je na novinke priam neúrekom. V zápätí prichádza  jeden z najsilnejších úsekov celučičkej nahrávky. Uragán „Moth Into Flames“ smelo dokazuje, že skupina je ešte stále schopná mimoriadnych vecí a buldozér „Dream No More“ môžeme naopak smelo zaradiť k najtemnejším perlám v histórií americkej legendy.  Akýmsi čiernym koňom je i výpravná „Halo on Fire“. Fantastický James, neustále zmeny nálad a dychberúce gitarové výmeny – aj o tom je METALLICA v roku 2016!

Legendárni hudobníci

Počujem azda delostrelecký pochod v štýle „Am I Evil?“ od kultových DIAMOND HEAD? Nie, to iba kvarteto štartuje disk číslo dva pomocou rezkej „Confusion“, piesne silno inšpirovanej vojenskou tematikou a neslávnym PTSD (Posttraumatic stress disorder). Na voľnejšiu nôtu sa prepína v mierne odľahčenej „ManUNkind“, kde síce zaujme nádherná basová linka, ale to je žiaľ asi všetko.

Náprava však na seba nenechá dlho čakať – geniálnym refrénom ozdobený monolit „Here Comes Revenge“ a schizofrenická morda „Am I Savage?“ s gitarovými riffmi nie nepodobnými čoraz slávnejším GOJIRA z Francúzska. Aj tu sa s blížiacim koncom chalani dostávajú do ráže, čo umne dokazuje „Murder One“, veľmi trefná poklona zosnulému Lemmymu. Či už lyricky alebo hudobne, skladba nesie mnoho odkazov na slávny MOTÖRHEAD, lenže absolútny vrchol albumu sa nachádza až v „Spit Out the Bone“. Viac než sedemminútový šláger nesie všetky atribúty thrashovej klasiky – nezadržateľné tempo, šialené riffy, geniálne frázujúci James a záverečný pelmel nápadov, kde poslucháč zažíva jazdu na húsenkovej dráhe.

Autor: Demonick

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

Názor redakcie:
Aké to je pre fanúšika metalu žiť v roku, kedy sa vrátil thrash ? Veľmi povznášajúce! MEGADETH, ANTHRAX, DEATH ANGEL, DESTRUCTION, SLAYER, TESTAMENT a teraz METALLICA. Keby bol rok o dva mesiace dlhší, tak tu máme aj nový KREATOR a OVERKILL.

A teraz k METALLICE. Zabudnime na minulosť a nemajme príliš vysoké očakávania, aj keď ide o interpreta takéhoto rangu. Ak ste si po vypustení prvého singla s názvom „Hardwired“ mysleli, že album bude „návrat ku koreňom“, „sekanica a rúbanica“, či nebodaj „album roku“, boli ste na omyle. Nahrávka je ďalším pokračovaním hudobného a skladateľského vývoja Sanfranciskej legendy. Spočiatku som mal obavy, či nepôjde o „Death Magnetic vol 2“. Mýlil som však aj ja.

Zvuk albumu je tentokrát parádny. Odporúčam pri počúvaní zvýšiť hlasitosť na najväčšiu možnú mieru. Lars Ulrich konečne zahodil kontajnerovú súpravu bicích a ja nemusím počúvať  nepríjemnú rezonanciu blán. James spieva tak, ako od albumu „Load“. Bohužiaľ, buď vekom alebo únavou hlasiviek, Hetfield stratil svoj povestný drajv. Kirk sa na sólach veľmi nenadrel. Treba povedať, že na minulých albumoch boli sóla jasne zreteľné, ale aj muzikálne nápaditejšie.

METALLICA

Album samotný je však pomerne nadupaný. Titulná „Hardwired“ je nálož ako za starých dobrých čias, druhá v poradí „Atlas, Rise !“ je hádam mojou najobľúbenejšou z celej dosky. Pieseň „Now That Were Dead“ spomaľuje tempo. „Moth in the Flame“ je ďalším z mojich favoritov.

Hudobných nápadov je na novinke požehnane. Niečo sa objaví z moderných postupov, niečo akoby vyskočilo zo šuflíka. Zaujímavý mix, ktorý sa ale dobre počúva. Piata a šiesta pieseň, „Dream No More“ a „Halo On Fire“ pokračujú v strednom tempe, vezú sa na potemnelých náladách a vy ste spokojní, že zatiaľ počúvate  dobrý album, zaujímavé hudobné nápady a vôbec sa pri tom nenudíte. Album rastie, nadšenie stúpa.

Po tom ale začne kreativita mierne upadať. Následné piesne, „Confusion“, „ManUNkind“ a „Here Comes Revenge“, akoby vypadli z albumu „Reload“. Kompozícia skladieb je veľmi podobná, ak nie priam totožná. Prečo takýto odklon od doterajšieho priebehu? Ďalšie skladby „Am I Savage ?“ a „Murder One“ mi teda vôbec nesadli. Podľa mňa ide o najslabšie kúsky na novom albume. Tentokrát mám pocit akoby som počúval pokračovanie albumu „Load“. Nemohli by sme sa, prosím, vrátiť k predchádzajúcemu štýlu piesní?

A hľa, posledná „Spit Out the Bone“ je opäť výborná záležitosť, rýchla, nadupaná. Posledná bodka, ktorá vás má presvedčiť pustiť si album znovu. Nebyť nevyváženosti ponúkaného materiálu, nadšene by som skákal po plafón. Takto len uznanlivo pokyvujem hlavou. Zaujímavý materiál „Hardwired… To Self Destruct“, hodný viacnásobného počúvania, s našlapanými i hutnými skladbami. Rozhodne som rád, že vyšiel.

Autor: Lukáš „Majo“ Majerčák

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.