Mám na mysli hlavne prvé počutie, ktoré bolo u mňa osobne priam katastrofálne. Melancholická bomba Damnation (2003) síce poslucháča pripravila na všemožné, ale novinka kráča ešte ďalej! Nie náhodou popisoval frontman Mikael Akerfeldt nahrávku ako dosť problematickú pre poslucháčov, ktorá poriadne rozprúdi vášne a podporí rôzne diskusie na jej tému. Hudobná zložka je až netradične jemná a keď sa aj občas objaví nejaký ten dynamickejší rytmus, tak ho následne vyškrtne z cesty atmosférická pauza, akustická časť či podobne ladený moment. Tých je na novinke neúrekom, ale absolútne nevadí ani absencia death metalových prvkov (hlavne growlu), ktoré ku kapele v minulosti tak neodmysliteľné patrili. Svoj štýl OPETH doviedli do dokonalosti na minulých albumoch, a tak je pre kapelu nahrávka Heritage istým vykúpením. Problém však tkvie v nezvyčajnom prearanžovaní skladieb a hlavne v ich neslávnej štruktúre. Piesne častokrát netvoria jednoliaty celok, chýba im istá naliehavosť či pocit nejakej tej vnútornej dynamiky (skladby proste nemajú „gule“). Tým pádom nahrávka veľmi trpí a niekedy dokáže veru poriadne nudiť. 

Avšak vynikajúci je zvuk, ktorý je priezračne čistý. Príjemné retro a priam lahodný ako víno. Vďaka nemu krásne vyniknú nástroje, takže po tejto stránke je všetko v úplnom poriadku. Inštrumentálne výkony snáď netreba bližšie opisovať. Jednoducho vládne kvalita ako vždy, avšak mňa osobne najviac zaujal gitarista Fredrik Akesson. Jeho gitarové sóla doslova berú dych a sú jedným z najsilnejších dielov skladačky menom Heritage! Tu treba následne vypichnúť parádnu vec s názvom Folklore a hlavne jej záverečnú časť, ktorá je pre mňa osobne najsilnejším momentom tohto celého kompletu. Prekrásne sú aj melancholické Marrow of the Earth a Nepenthe. Podobne ladený úvod skladby Famine je nezmyselne a  nepochopiteľne narušený neustálym zrýchľovaním/spomaľovaním, ktoré absolútne nedáva ani najmenší zmysel. Ale to sme už predsa spomínali. Krásu po viacerých počutiach dokáže odhaliť aj singel Devils Orchard či nasledujúca I Feel The Dark.

Názor redakcie:
Už dopredu som vedel, aké ťažké bude pre mňa hodnotiť najnovšiu nahrávku vše-hudobníkov OPETH. Ich desiaty album v poradí s názvom Heritage bol avizovaný ako ďalší experimentálnejší kúsok s návratom do dôb minulých. Pán Mikael Akerfeldt sa podujal zložiť jemnejšie skladby s pocitom, že dosť bolo extrémnejšej formy metalu.

Ja u švédskych klasikov OPETH osobne preferujem death/doomovejšiu podobu, aj keď nepopieram, že práve album Damnation patrí k mojim najobľúbenejším. Avšak ten je oproti novinke o dosť melancholickejší a priamočiarejší, takže sa s Heritage ani nedá veľmi porovnávať, iba ak berieme do úvahy odklon od klasického opethovskeho žánru.  Takže späť k horúcej novinke. Po trojročnej medzi albumovej prestávke a po našlapanom albume Ghost Reveries sa nám podľa názvu rozhodli ponúknuť aké si dedičstvo, ktoré si OPETH osvojili od svojich predchodcov a možno aj skupín, ktoré inšpirovali práve ich samotných. S použitím rôznej škály zvukových prvkov a samotnej produkcie albumu sa na nás vyvalí opar 70. a 80. rokov. Album je plný zaujímavý kúskov, nových nápadov a skvelých riffov. Mikael celý album naspieval s čistým vokálom, v skladbách nenájdeme náznak agresie. Všetky sa tiahnu v progresívnom, ale zato pokojnom, ba až lenivom tóne, ktorý je väčšinou zvýraznený hrou kláves a piána. Dokonca môžeme počúvať aj dosť precítenú jazzovú  hru bubeníka Axenrota. Osobne ma však rušia hluché „prestávkové“ hudobné vložky a pasáže, ktoré ma zbavujú pocitu napätia pri počúvaní tohto albumu. Keď sa, ale rozvinie hra všetkých nástrojov, tak už je to zas v poriadku. Za seba môžem povedať, že k albumu sa asi veľmi často vracať nebudem, je to pre mňa celkom nuda.

Názory na tento album sú a budú rozporuplné. Je už na každom, ako si ho pripustí k telu, či ho bude akceptovať alebo či prepáči skupine tento úlet. Alebo bude v kľude čakať na metalovejšiu klasiku v ich podaní, na ktorú sa ja budem tešiť určite o niečo viac.