Rock pod Kameňom 2017: Dojmy, zhodnotenie festivalu a reportáž z prvého dňa

Väčšinu reportov z koncertov a festivalov začínam štýlom „v prvý augustový týždeň sa konal festival…“. O jubilejnom 15. ročníku festivalu Rock pod Kameňom sa to však napísať nedá.

Nerád začínam reportáž negatívne, navyše keď som si tento festival pri mojej minuloročnej premiére veľmi obľúbil, ale pri tak dôležitej veci sa nedá inak. Podujatie, kde podľa mnohých individuí hrozilo „zamorenie démonizmom“ sa totiž z (nielen) pre mňa nepochopiteľných dôvodov konalo v dňoch streda – piatok (a to nepočítam ešte nultý deň v utorok).

O dôvodoch, prečo sa tak stalo môžeme len polemizovať, jedna z najčastejšie vyslovovaných teórií bola, že zavolať kapely počas týždňa, keď sa presúvajú z jedného víkendového vystúpenia na druhé je finančne menej náročné, no skutočný dôvod zostane pre všetkých zahalený rúškom tajomstva.

Atmosféra počas Rock pod Kameňom 2017

Už pred odchodom na festival sme sa v rámci partie dohadovali, či takto zvolený termín bude mať vplyv na návštevnosť. Predtucha sa začala napĺňať po našom príchode v stredu o približne 14:30, kedy pri okienku, kde sa vymieňali vstupenky za pásky nestálo ani nohy. Navyše v autokempe, kde sme na najbližšie tri noci sklonili naše metalové hlavy bolo podozrivo veľa voľného miesta.  Aj keď mne osobne sa pokles návštevníkov počas celého festivalu nezdal byť markantný, počas vystúpení headlinerov bol areál zaplnený, aj majitelia autokempu mi potvrdili, že tento ročník bol účasťou zatiaľ zo všetkých najslabší. Apropo, autokemp. Tak ako minulý rok, aj tentokrát musím vyzdvihnúť túto súčasť festivalu. Dostalo sa nám milého privítania, počas festivalu príjemného pokecu a aj starostlivosti. Okrem spŕch sa tam nachádzali aj klasické toalety (žiadne toi-toiky), návštevníci mohli využiť služby bufetu a k dispozícii bola aj chladnička a skrinky na dobíjanie telefónov (ktoré sa, rovnako ako minulý rok nikde inde v celom festivalovom areáli nenachádzali, čo v dnešnej dobe považujem za obrovský prehrešok). Areál autokempu bol navyše nonstop strážený, pre vstup sa vyžadoval špeciálny náramok, takže sa v ňom nemotali žiadne nežiadúce osoby.

Vrátim sa ešte k miestu, kde sa vstupenky vymieňali za pásky. My sme síce mali radosť z toho, že sme dostali pekné „Press“ a „Photo“ nálepky (namiesto škaredých pások z minulého roka), no ďalším nepochopiteľným krokom pre mňa bolo, že sme sa o akreditáciu museli hlásiť každý deň zvlášť. Väčším prúserom však boli pásky pre ostatných návštevníkov. Kým minulý rok sa im dostalo pekných látkových náramkov, ktoré poslúžili ako pamiatka na vydarený festival, tento rok sa organizátori zmohli len na obyčajné papierové pásky, čo pri taktomto festivale považujem za obrovský krok späť. Navyše sa vo festivalovom areáli nachádza kúpalisko, keďže počas konania festivalu pripomínalo počasie demo verziu krematória, tak túto možnosť využila drvivá väčšina návštevníkov a papierové pásky sa po styku s vodou stali naozaj nevkusným doplnkom.

Po načerpaní síl po dlhej ceste a rozhliadnutí sa sme sa pobrali priamo do koncertného areálu. Tam na náš vo veľkej horúčave čakalo milé prekvapenie – hasiči každý deň zaliali asfaltovú plochu pred pódiom vodou, vďaka čomu bolo v ploche oveľa znesiteľnejšie. Hneď na úvod som si všimol aj ďalší zlepšovák – na oboch krajoch stageu sa nachádzali veľkoplošné obrazovky, ktoré počas festivalu natáčali kapely a spríjemňovali tak divácky zážitok a medzi jednotlivými koncertmi bol na nich zobrazený program dňa. Mimochodom, pri „pokladniach“ a kdekoľvek inde v areáli chýbala taká základná vec ako bulletin s programom kapiel, ktorý by sa dal počas celého festivalu nosiť pri sebe. Tak ako minulý rok, ani tentokrát sa prenosné toalety nenachádzali priamo v areáli s pódiom, ale len na ceste k stanovému mestečku, resp. kepmu, no to sa dá pochopiť z logistických a čistiacich dôvodov.

Hudobný program – streda

S RAVENCLAW sa na pódiu objavil aj legendárny Kai Hansen

Náš hudobný program a oficiálny začiatok festivalu (napriek tomu, že nešlo o prvú kapelu) zaobstarali košickí RAVENCLAW. Aj keď na hodinách bolo ešte len 16:00 hod. a slnko poriadne pripekalo, na v podstate domácu power metalovú úderku sa zišlo pekné množstvo divákov, ktorých ešte počas koncertu pribúdalo. Spevák Matej Valiska chytil koncertné opraty poriadne do rúk hneď od začiatku a snaha navnadiť divákov sa mu očividne darila.

Na RAVENCLAW vidno veľký progres z roka na rok, čoho skvelým ocenením je aj spomínaná účasť návštevníkov a zlepšenie koncertného vystúpenia a ich pódiového prejavu. Košická úderka však na pódiu nebola sama, po približne dvadsiatich minútach sa k nim na pódiu pridal legendárny Kai Hansen (GAMMA RAY, ex-HELLOWEEN), ktorý dodal vystúpeniu ešte väčšiu šťavu. Kai sa pridal k originál skladbám RAVENCLAW a musím uznať, že spevácke spojenie Kaia a Mateja bolo naozaj pozoruhodné. Ako skvelé okorenenie zaznelo aj niekoľko skladieb od GAMMA RAY, vrátane „The Silence“.

NENA

Headlinerom prvého večera bola nemecká speváčka NENA, známa hlavne vďaka veľkému hitu a roku 1983 „99 Luftballons“. Bohužiaľ, aj keď išlo o hlavný ťahák prvého dňa, veľa slov chvály nenájdem. Začať musím tým, že takýto interpret sa mi na festival podobného rangu vôbec nehodí, tobôž nie ako headliner, na čom sme sa zhodli aj s inými kolegami, či návštevníkmi. Dojem z koncertu bol pokazený hneď na úvod. Je zaužívaným pravidlom, že novinári majú právo pod pódiom zotrvať a fotiť prvé tri skladby, potom musia z tohto priestoru odísť. Nás začali SBS-kari vyhadzovať v polovici druhej skladby, čo som najprv dával za vinu im a organizačnému nedorozumeniu. To však nebola pravda. Bolo to na podnet samotnej NENY.

Náš fotograf sa po vyhodení z vyhradených priestorov predral pomedzi fanúšikov do prvého radu, kde chcel urobiť ešte niekoľko ďalších fotiek, no aj keď stál za ohradením, aj odtial bol vyhodený pracovníkom bezpečnostnej služby, vraj si pani speváčka neželá ani aby ju niekto fotil spomedzi divákov. Navyše, spomínané veľkoplošné obrazovky na obidvoch krajoch pódia zostali počas tohto jediného koncertu tmavé, zjavne aj to nejakým spôsobom NENE vadilo. Na to, že svoj najväčší a v podstate jediný hit vydala pred 34. rokmi  mi jej maniere prišli naozaj prehnané a môj pocit, že na takúto akciu nepatrí bol len umocnený. Nič to, po približne hodine hrania sa diváci dočkali tej jedinej známej pesničky, „99 Luftballons“, zábava sa rozprúdila, no čo čert nechcel, NENA text tejto skladby pokazila a od jedného z refrénov sa muselo začínať odznova. Čerešničkou paradoxnosti je fakt, že NENA mala v oficiálnom programe o 30 minút dlhší playlist ako ďalší headliner AMORPHIS.

HORKÝŽE SLÍŽE

Aj na pätnástom ročníku festivalu Rock pod Kameňom sa ukázalo, že aj keď organizátori dotiahnu zahraničné mená, fanúšikovia sa oveľa viac dokážu zabaviť na domácich stáliciach. Kým minulý rok mi bolo smutno, že WITHIN TEMPTATION robili predskokanov KABÁTU, to, ako sa tento rok bavili po koncerte NENY na skvelej šou stálic HORKÝŽE SLÍŽE úplne chápem. Snáď nikto ani nedokáže spočítať, koľkokrát už na koncerte Kuka a jeho úderky za svoj život bol.

Mnohí sme na tejto kapele vyrastali, často si povieme, že už nemajú čím prekvapiť, ale tá spontánna „hovadskosť“ a neohrabanosť nitrianskych slížov dostane fanúšikov vždy do varu. Areál sa zaplnil oveľa viac, fanúšikovia si poctivo odspievali všetky osvedčené hity, dokonca si mohli užiť aj pyrošou a bavili sa na Kukových vtipoch. Pre mnohých boli headlinerom večera práve HORKÝŽE SLÍŽE a za celé tri festivalové dni šlo o jeden z najlepších koncertov Rock pod Kameňom 2017.

PLUSY:
Prostredie autokempu, celkové prostredie festivalu (väčšina areálu je v lese), prítomnosť kúpaliska, Vystúpenie HORKÝŽE SLÍŽE

MÍNUSY:
Termín festivalu (streda – piatok), nevkusné papierové pásky, v areáli chýbali nabíjacie stanice  a bankomat, NENA

Foto: Matej Cázer

Redaktor a spoluzakladatel Valhalla.sk Okrem melodického metalu sa vo voľnom čase venuje knihám, internetovej reklame a pivu.