Pod kožu: Simona Janovičová zo skupiny SYMFOBIA

Meno, tvár a hlas Simony Janovičovej sú fanúšikovi domácej scény dobre známe. Ešte viac sa do povedomia dostalo po jej príchode do kapely SYMFOBIA. A práve sympatická Simona pootvorila dvere do svojho súkromia.

BRATISLAVA. Speváčka Simona Janovičová pochádza z Hornej Nitry. K hudbe bola vedená od malička. Známa je slovenskému fanúšikovi nielen z pôsobenia v skupine SINNERS MOON a v rôznych projektoch. Nedávno naskočila do rozbehnutého vlaku menom SYMFOBIA. A bola to najsprávnejšia voľba pre obe strany.

Zo sympatickej Simony srší pokora, nadhľad, rozvaha a neuveriteľný pokoj. S rešpektom pristupuje ku každému fanúšikovi. Speváčka so zaujímavou farbou hlasu je presne takou osobu, aké sama považuje za vzor. Navyše ju živí práca pedagogičky, takže je istotne príkladom pre viacerých svojich žiakov.

Rockovú a metalovú muziku zbožňuje, na pódiu sa cíti ako ryba vo vode, čo dokazuje suverénnym prejavom nielen pri koncertoch, ale aj pri moderovaní rôznych podujatí. Simona je jednoducho jednou z tých zástupkýň nežného pohlavia, vďaka ktorým musíme s radosťou skonštatovať, že ženy do metalu patria!

Málokto by to zrejme na ňu povedal, ale je aj fanúšičkou športu. Môžete s ňou viesť siahlo dlhé debaty na rôzne témy a nebudete mať dosť. Teda, ak ju zastihnete. Svoj život žije naplno a tak by to malo byť.

Dosť bolo ale nášho úvodu. Slovo prenechajme samotnej speváčke, ktorá nechá v nasledujúcich riadkoch nahliadnuť fanúšikom viac pod svoju kožu.

Vizitka

Simona Janovičová na pódiu počas koncertu s kapelou SYMFOBIA. Foto: Alena Červeňanská

Meno: Simona Janovičová
Dátum narodenia: 04.06.1988
Znamenie: Blíženci
Miesto narodenia: Bojnice
Obľúbené jedlo: Bryndzové halušky
Obľúbený nápoj (alko aj nealko): Pálava a rulandské modré, voda
Najobľúbenejší film: The Intouchables, Samotáři, Černí baroni
Najobľúbenejší herec: Robo Roth
Najobľúbenejšia kniha: Vždy ma fascinovalo literárne obdobie ruského realizmu, preto Anna Karenina nikdy neomrzí (L. N. Tolstoj), ale mám aj iné obľúbené knihy „ľahšieho“ žánru – napríklad kuchárske, odporúčam Paulínu Berzsiovú, potom už len odborná literatúra
Najobľúbenejšie kapely: DREAM THEATER, RUSH, ALICE IN CHAINS, WHITESNAKE, JOURNEY, DEEP PURPLE, BLACK LABEL SOCIETY, STONE TEMPLE PILOTS, AMORPHIS, EXTREME, SLAYER, KATATONIA, Devin Townsend, BOSTON, EUROPE, PARADISE LOST, ANIMALS AS LEADERS, PORCUPINE TREE, LEPROUS, ANATHEMA, DEF LEPPARD, Sting, TYPE O NEGATIVE, NILE, BSP, MASTODON, NOVEMBERS DOOM, SEETHER, AIRBOURNE…, už by som aj mohla prestať…
Najobľúbenejší šport: Zo zimných to sú hokej, skoky na lyžiach a biathlon. Z letných futbal, plávanie a atletika
Hobby (okrem hudby): hory, psy, moto, divadlo, záhrada, moderovanie

Simona so svojou štvornohou láskou Nunom. Foto: Alena Červeňanská

Všeobecný úvod

Aká si osobnosť, skús sa opísať vlastnými slovami, ako keby si zadávala inzerát…
„Vítr nespoutáš“ (úsmev). Na takýto inzerát by som asi odozvu nedostala. Až teraz zisťujem, že je celkom náročné sa opísať… Som činorodá a empatická, so zmyslom pre humor, prirodzene zvedavá, mám rada všetko nové a nepoznané, je ťažké ma zastihnúť, niekedy aj dobehnúť, prípadne zastaviť.

Akým si bola dieťaťom?
Myslím, že zvedavým.

Koľko si mala rokov, kedy si si kúpila alebo dostala prvý hudobný nástroj a aký to bol (v tvojom prípade sa ráta aj mikrofón)?
Prvý hudobný nástroj sme s bratom dostali od rodičov asi v období nástupu do školy. Oktávy klaviatúry sa postupne rozširovali od 2 po 7 a kúsok. Ten posledný so mnou žije dodnes.

Máš priateľa?
Ráta sa aj štvornohý? To je ten najlepší priateľ na svete. Volá sa Nuno, podľa gitaristu z EXTREME a má len o 10 kíl menej ako ja.

Kde teraz žiješ?
V Bratislave, zatiaľ.

Koľko máš súrodencov a ako s nimi vychádzaš?
Mám mladšieho brata. Od malička sme mali pekný vzťah, nevymenila by som ho za nič. Hoci už žijeme každý po svojom a ďaleko od seba, sme v kontakte. Darmo, je to môj najlepší brat.

A čo rodičia, aký máte vzťah?
Veľmi dobrý. Inú možnosť nepripúšťam. Sú úžasní! Mamka je môj estetický kritik a otec skôr technický. Vždy sa tešíme na spoločné chvíle, napríklad spolu chodievame na koncerty (najbližšie plánujeme spoločný WHITESNAKE, samozrejme všetci máme aj tričká), alebo mi úplne stačí, keď prehodíme pár viet pri káve. U nás je vždy veselo. Najviac si na nich vážim, že ma nechali ísť svojou cestou. Nech robím čokoľvek, viem, že stoja niekde na pozadí a podporujú ma.

V akom oblečení sa cítiš najlepšie?
Niekedy v teplákoch, inokedy v lodičkách. Hlavne sa cítim dobre sama v sebe.

Ako si na tom s varením? Tvoj recept, na ktorý si hrdá?
Varenie ma baví, aj pečenie. Môj osvedčený recept je bravčová panenka v slaninke s dubákovou omáčkou a šťuchanými zemiakmi, ten mi ešte nik neofrflal. Prípadne špenátovo-vajíčková roláda alebo palacinky s mascarpone a mandľami s javorovým sirupom. Poradila by som si aj s vegánmi a celiatikmi.

Simona Janovičová na pódiu. Foto: Emo Weird Child Photography

Hudobné kolo

Prezraď, akú hudbu okrem rockovej alebo metalovej si doma púšťaš a nedáš na ňu dopustiť?
Artificiálnu hudbu minulosti aj súčasnosti, napríklad v podaní Anny Netrebko alebo Andrea Bocelli. Občas ma pochytí latino alebo funk.

Čo ťa viedlo k tomu, že chceš byť hudobníčkou a hrať v kapele?
Hoďme to na osud. Hudbe sa venujem celý život, súvisí s ňou aj moja profesia. Mám pocit, že je mojou prirodzenou súčasťou. Dalo sa očakávať, že jedného dňa budem spievať v kapele. Od mojich prvých pódiových počinov už ubehlo pekných 12 rokov.

Najlepší koncert, ktorý si odohrala a budeš na neho stále spomínať? (Kedy to bolo a prečo?)
Skvelé spomienky mám na krst CD „Atlantis“ s kapelou SINNERS MOON. Vyžívala som sa vo veľkom pódiu so skvelým zvukom – a ešte lepším publikom. Bolo to v roku 2015. Keby som mala lokalizovať, kde zažívam naj koncerty, tak je to jednoznačne v Nitre – a to každý jeden, ktorý som tam v živote odspievala. Napríklad aj prednedávnom v marci so SYMFOBIOU.

A naopak, najhorší koncert, na ktorý by si najradšej zabudla…
Ak taký bol, už som naň zabudla (úsmev). Stávajú sa rôzne situácie, ktoré muzikantovi na nálade nepridajú – choroba, vybité baterky v mikrofóne, prasknutá struna, pokazená šľapka, kábel, nefungujúci odposluch, traja platiaci… Hovorí sa, že javisko lieči – a pódium obzvlášť. Akonáhle doň vkročím, všetky okolnosti idú bokom. Spievala by som naplno aj pre tých troch ľudí a bola by som šťastná, že spievať môžem. Preto by som radšej delila koncerty na dobré a lepšie.

Popri muzike študuješ alebo pracuješ?
Momentálne už len pracujem, ale to štúdium ma ešte stále dráždi (úsmev).

Ako je to s trémou… Mávaš ju ešte pred vystúpením?
Nenazvala by som to trémou, ale skôr rešpektom. Všímam si na sebe, že som v deň koncertu nervóznejšia, najmä z dlhých ciest a príprav. Teším sa na moment, keď je už všetko pripravené, zapojené. Až vtedy som pokojná.

Mávaš nejaký rituál pred koncertom, ktorý stále dodržiavaš?
Nemávala som, ale odkedy spievam s Erikou (Strečkovou, pozn. autora), zvykneme si pomôcť s vysielačkami, ktoré je často veľmi problematické prichytiť na oblečenie, v ktorom spievame. Plus zamaskovať ten dlhý kábel, ktorý z nich ide, navyše je niekedy veľmi málo času, tak zároveň prebieha hlasová rozcvička… Ono to z pohľadu nezávislého pozorovateľa môže vyzerať ako veľmi komický ritual (smiech).

Koľko máš doma hudobných cd a pamätáš si, ktoré bolo tvoje prvé?
Mám ich dosť a značnú časť tvoria CD domácej scény. Úplne prvé si nepamätám, ale za to si pamätám MC kazetu „Chaos A.D.“ od kapely SEPULTURA. Presne si viem vybaviť aj obal CD „Adrenalize“ (1992) od DEF LEPPARD, ktoré kúpil môj otec krátko po tom, ako vyšlo. To som bola naozaj malá. U nás je hrdým majiteľom niekoľkých stoviek, ba až tisícok CD, môj otec.

Aký album má podľa teba najkrajší obal a prečo?
Pre mňa jednoznačne DEATH – „The Sound of Perseverance“. Na prvý pohľad zapamätateľný a zrejmý, na ďalšie a dlhšie pohľady mätúci až zneisťujúci.

Kapela, vďaka ktorej si prepadla metalu?
Pravdepodobne IRON MAIDEN.

Aká pieseň musí hrať na tvojom pohrebe?
„La Campagnella“ pre klavír od Paganiniho. Som zvedavá, kto ju zahrá (úsmev).

Simona na Nou Campe – legendárnom futbalovom štadióne FC Barcelona. Foto: archív S. Janovičovej

Súkromné kolo

Je nejaká osoba, ktorá je tvojím vzorom?
Áno, mám ich niekoľko. Obdivujem v ľuďoch ich vnútornú silu, pokoru a rozvahu. Ľudí, ktorí dokážu nadchnúť iných a posúvať ich vpred.

Máš nejaké deti alebo ich plánuješ?
Nemám, ale raz určite mať budem.

Čoho sa najviac bojíš?
Kedysi som sa bála samoty, dnes si ju užívam. Takže, asi dlhého pobytu v uzavretých priestoroch.

Čo ťa naposledy rozplakalo?
Myslím, že úspešné vystúpenie mojich študentov. Pravdepodobne to boli slzy dojatia.

Pamätáš si svoje sny? Mávaš nočné mory?
Občas si ich pamätám. Prevažne sa mi sníva o tom, že lietam – nad ľuďmi, nad mestami…, pripomína to plávanie vysoko vo vzduchu. Nočné mory to nie sú, ale keď sa mi sníva o školstve, zvyčajne to nie sú sny, z ktorých žijem ešte mnoho dní (úsmev).

Aká je najhoršia vymyslená historka o Tebe, o ktorej si sa dozvedela?
Myslím, že autonehoda s vážnym ohrozením môjho života a následnou hospitalizáciou. Reálne som sa v tom čase rekreovala na Brutal Assautle, po pár dňoch som sa vrátila domov ako „vymenená“ a nestačila som sa diviť.

Čo ťa dokáže najviac potešiť a naopak naštvať?
Potešiť? Drobnosti. Úsmev, dobrá atmosféra, slnečný deň, ráno bez budíka… Naštvať ma jednoznačne dokáže nekonečnosť ľudskej hlúposti.

Aká je tvoja životná filozofia, alebo výrok, ktorým sa riadiš?
Myslím si, že všetko je možné.

Čo by si na sebe zmenila?
Niekedy by som si priala, aby ten môj vietor fúkal stále jedným smerom.

Z divadelného projektu pre deti. Foto: archív S. Janovičovej

Všeobecné témy

Čo si myslíš o živote na Slovensku?
Slovensko je krajina … a môžeme dopĺňať. Sme tu dobrovoľne, sme tu doma.

A čo politika, sleduješ ju?
Jedným očkom. Myslím si, že je dobré mať aspoň aký taký prehľad o tom, čo sa v našej krajine deje. O informáciách, ktoré sa podávajú verejnosti, si ale častokrát myslím svoje.

Aký je tvoj názor na homosexuálov a ich registrované partnerstvá?
Poznám veľa homosexuálov z umeleckých kruhov. Partnerstvo ľudí rovnakého pohlavia z právneho hľadiska akceptujem. Deti by som do toho však neťahala.

Všetci komentujú príval migrantov do Európy. Ako sa na tento problém pozeráš ty?
Migrácia je bežný jav svetových dejín, bola aj bude. Nechápem ju ako problém. Ľudia prirodzene idú za lepším životom, za prácou, prípadne majú rôzne iné zámery. Dôležitou požiadavkou je, aby sa pravidlám a morálke krajiny, do ktorej vstupujú, prispôsobili. Je v rukách štátu, do akej miery udrží migráciu pod kontrolou.

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk