Čo prvé udrie do očí a uší je pomerne nevýrazný artwork, zvláštna produkcia a výsledný zvuk. Kto čakal tie najbrutálnejšie znejúce gitary, bude asi málinko sklamaný. Všadeprítomný spev a burácajúce bicie všetko spoľahlivo prehlušia, čo je škoda. Na druhej strane si to aspoň trochu vynahrádza Jim Root svojimi často kvalitnými sólami, ktoré patria k veľkým ozdobám cd. Zahanbiť sa nenecháva ani nový bubeník v osobe Jaya Weinberga (jeho identita ešte stále nie je oficiálne potvrdená), či čoraz lepší a istejší frontman Corey Taylor.  

Ten popisoval nový materiál ako mix „Iowy“ a experimentálnej „trojky“ a po mnohých počutiach nenachádzam jediný dôkaz, ktorý by vyvracal jeho tvrdenie. Skutočne tu nachádzame ako besné thrash/death metalové výplachy („Sarcastrophe“, „Skeptic“, „Custer“, „The Negative One“), tak aj pomerne krehké záležitosti („XIX“, „Goodbye“, „If Rain is What You Want“) vychádzajúce z nám dobre známych STONE SOUR. Pátranie po ďalšom veľkom hite by síce mohlo spočiatku zaváňať obrovským fiaskom, lenže to by predsa neboli SLIPKNOT. Nech už ide o tvrdý metalový monolit „AOV“, schizofrenický žalm podporený desivým videoklipom „The Devil in I“ alebo popom nasiaknutú „Killpop“, máme vždy čo dočinenia so silne návykovými látkami.

Aj napriek mnohým svetlým miestam však nemôžem ohodnotiť novinku „.5: The Gray Chapter“ lepšie než 7. bodmi. Akási rozháranosť, kvalitatívna nevyrovnanosť (tvrdé výplachy sú zväčša iba (!) tvrdými výplachmi) a taktiež pomerne nevýrazná produkcia robia z toho albumu len akéhosi chudšieho bračeka tým najlepším nahrávkam SLIPKNOT.