Album sa preto veľmi ťažko zarýva pod kožu a na preniknutie doň potrebujete istú dávku trpezlivosti. Ako najreprezentatívnejšiu ukážku momentálnej hudobnej formy BLOODBATH môžeme považovať titulnú mordu, kde sa vydávame na tú najdesivejšiu prechádzku zablateným cintorínom. Len vy, všadeprítomná hmla a šuchot v najbližšom kroví. Podobne na to ide pätica v „Church of Vastitas“, „Anne“ či „Mental Abortion“, v ktorých sa to len hemží tými najpomalšími metalovými postupmi. V nich sa mi kapela zdá na novinke najsilnejšia.

Škoda, že si podobne dobre nevedie aj v rýchlych/nárezových pasážach predkladaného materiálu. Obidvaja gitaristi režú do gitár hlava-nehlava a ich bohapusté riffovanie zväčša nikam nevedie. Takto vo výsledku dostávame spleť síce tvrdých, ale častokrát iba veľmi chaotických riffovačiek. Jednotlivé skladby skoro vôbec nedržia pohromade a na kráse im žiaľ rozhodne nepridáva ani ťažko prebasovaný zvuk. Ten je správne chrastiaci a špinavý ala „Gotenburg“, ale celý nosič nepríjemne duní a o akejsi dynamike snáď ani nemá cenu diskutovať. Neslávna „loudness war“ teda opäť citeľne zaúradovala. Ku „Grand Morbid Funeral“ sa preto nemám chuť vracať, keďže to väčšinou končí len ubolenou hlavou. Pocitom nudy nehovoriac… Aj napriek tomu pre mňa ostáva kapela jedným z čiernych koňov tohtoročnej edície festivalu Brutal Assault!