Zlatý český hlas Láďa Křížek: Od HELLOWEENU som nikdy nedostal konkrétnu ponuku

Láďa Křížek je bezpochyby obrovskou osobnosťou československej hudby. Po malej odmlke sa vrátil na pódiá. Predčasom sa pridal k legendárnej skupine CITRON. Počas ich koncertu vo Zvolene exkluzívne odpovedal na naše zvedavé otázky.

Ladislav Křížek, legendárny spevák, skladateľ a gitarista má v súčasnosti už 53 rokov. Fanúšikom v Česku a na Slovensku si získal vďaka pôsobeniu v skupinách VITACIT, CITRON a KREYSON. Nemenej úspešná bola aj jeho sólová kariéra a bratské duo DAMIENS.

Po rozkoloch v kapele CITRON ostal bubeník Radim Pařížek v kapele osamotený. Zašiel za Láďom, slovo dalo slovo a hlas albumu „Radegast“ je opäť v tejto skupine. Kapela v apríli brázdila české pódiá s novým EP „Rebelie Rebelů vol. 2“, začiatkom mája sa vydali na slovenské turné.

Zastávku malo aj vo Zvolene a my sme si prostredníctvom usporiadateľskej agentúry dohodli rozhovor s Láďom. Stretli sme sa za zvolenským Kultúrnym domom pred ich vystúpením. Láďa bol od začiatku výborne naladený a mal chuť rozprávať sa, čo uvidíte aj sami, jeho odpovede sú vskutku dlhé a obsiahle. Nemal problém odpovedať na žiadnu otázku, išiel z neho kľud, pokoj a najmä človečina. Za tie roky v šoubiznise sa stal vyrovnanou osobnosťou. Na určité veci z minulosti zmenil pohľad.

lada-krizek-rozhovor-4

Láďa Křížek bol počas nášho rozhovoru dobre naladený

Podľa fotiek z českého turné a slovenských koncertov vidieť, že v kapele panuje chémia a ste dobrí priatelia. Ako hodnotíš skončené turné CITRON?
Po dlhej dobe môžem povedať, že kapela je úplne v pohode. Mám z toho radosť. Noví mladí chalani v kapele sú fantastickí, myslím, že aj Radim má radosť, že má okolo seba ľudí, ktorí sú v pohode. Ja som úplne milo prekvapený. Na Slovensku som dlho nebol a cítim, že ľudia nás majú radi. Aj krajina je viac akoby premodlená, je tu väčší pokoj. Cez Moravu furt svieti slnko a v Čechách je to stále také stvrdnuté. Nieže by sme v Česku mali núdzu o fanúšikov, ale to slovenské srdce, ktoré som tu pod pódiom zažil, to ma úplne dostalo na kolená. Hovoril som to aj na koncertoch, že vaše srdce fakt horí. Táto zem bude asi vaša.

Je nejaký rozdiel medzi slovenskými a českými fanúšikmi? Alebo to stále vnímaš ako Československo?
Hrali sme s KREYSON napríklad v New Yorku, zažili sme koncerty v Amerike, v Európe, v Rusku, ale všade sú fanúšikovia hard and heavy rovnakí. Všetci milujú hudbu, ale samozrejme, že mentalita ľudí sa do toho premieta. A vy Slováci ste fakt veľmi citliví a o niečo otvorenejší.

Je o tebe známe, že v súčasnosti je na prvom mieste rodina. Dlho si rozmýšľal, keď si dostal ponuku naspäť sa vrátiť ku CITRONU?
Keby mi to niekto povedal ešte pred rokom, tak mu poviem, poď, pôjdeme si dať panáka, z toho sa dostaneš (smiech). Celé to bolo tak, že do poslednej chvíle som nič nevedel. Radim hovoril o projekte a mne do poslednej chvíle nedoplo, že má v pláne nahrať ďalší album so mnou. Myslel som, že to bude nejaký muzikál, nejaký projekt mimo CITRON, alebo niečo podobné. On sa ma tak opatrne spýtal: „Čo keby sme niečo spolu skúsili.“ Ja mu na to hovorím: „Nemám problém s tebou spolupracovať, za sebou máš obrovský kus práce, vážim si ťa, si pracovitý chlap.“ Potom za mnou prišiel do Loun, vyliezol z auta a ako keby mal 20 rokov. Bol plný nadšenia, ako to odpálime znovu. Až potom mi doplo, keď mi púšťal demo snímky. Som prišiel domov, sadol som si a vravím si: „Ty vole, on po mne chce, aby som spieval v CITRONE.“ (smiech). Potom sme skúšali ako to bude vyzerať, ako bude fungovať chémia. Samozrejme, za 4 dni sme mali päť vecí urobených. Vlastne som zistil, že celá pôvodná partia sa postavila proti nemu a že pol roka boli v štúdiu a neurobili takmer nič. Videl som ako ho tí ľudia tlačia do rohu. Nikto nepočítal, že sa spojí so mnou. Bol taký šach-mat.

Vrátim sa k tvojmu štartu v CITRONE. Do kapely si naskočil v roku 1987, keď si Standa Hranický zlomil nohu. Nahrali ste úspešný album „Radegast“ a odštartoval sa veľký a šialený kolotoč. Hrali ste aj v Poľku, Nemecku, či v Rusku, zaspomínaj na tieto časy, boli to búrlivé časy …
Bola to veľká škola. Bo som veľmi mladý a keď sme natáčali album „Radegast“, ktorý za rok oslávi 30. výročie, tak som bol chlapec, ktorý chodil nadránom pešo zo skúšok a vravieval som si, že musím dať do toho všetko. Nerozmýšľal som nad ničím iným. V zásade som sa nezaujímal vecami okolo chodu kapely. Chcel som iba spievať a dať zo seba všetko. Myslím, že sa to aj podarilo, ten album je skvelý. Celý CITRON je o Radimovi. Môžeš krásne spievať, môžeš hrať skvele na gitaru, ale ten duch, ktorý to tlačí dopredu bol Radim. To sa nakoniec prejavilo, hrať a spievať nestačí. V kapele musí byť ešte niečo naviac.

lada-krizek-history

Takto si Láďu pamätajú mnohí fanúšikovia.

Mali ste s CITRONOM zlatú platňu, vyhrali ste v ankete Zlatý Slávik, vaše hity spievala celá krajina. Bolo ťažké v tom čase ostať oboma nohami pevne na zemi, ustáť slávu, ktorú ste mali?
Môžem povedať, že to bol len začiatok. Až čas preverí, či niečo bolo dobré alebo zlé. Už vtedy sme tušili, že to bolo dobré. „Radegast“ bol len začiatok a potom to vybuchlo s albumom „Anděl na útěku“ a „Křižáci“ s KREYSONOM, pridal sa „Zlatej chlapec“… Vtedy som už stratil pôdu pod nohami. Už som mal vtedy problém s alkoholom a ďalšími vecami, ktoré s tým súvisia. Našťastie som sa spamätal (smiech).

V roku 1989 sa začali prejavovať nezhody v CITRONE. Následne si ty a Jaroslav Bartoň odišli a založili KREYSON… Čo sa stalo vtedy v CITRONE?
Vtedy bola situácia v kapele približne rovnaká ako teraz. Dva tábory, jeden neutrálny. To bol Radim. Potom mladí Vlasák s Kvitou a nikto z tej partie nechcel, aby som ich prerástol. Snažili sa ma tlačiť k zemi a docielili iba to, že som si povedal, že v CITRONE nebudem a urobím si svoju kapelu. A tiež som mal výhrady voči tvorbe. V tom čase sa mi nepáčili piesne „Uragán“ alebo „Svět patří nám“. Chcel som robiť hard and heavy. Vtedy som bol niekde u KINGA DIAMONDA, JUDAS PRIEST a nechcel som hrať takéto „popové“ veci. Radim sa tak raz na mňa pozrel a povedal mi: „Tak si urob svoju kapelu. Keď vieš ako to chceš, tak si to urob sám.“ A keď to povedal tretíkrát, tak som to urobil (smiech). Dnes už samozrejme piesne ako „Uragán“ vnímam trochu inak. Prehodnotil som nejaké veci a „Uragán“ je jedna z piesní, ktorá sa ľuďom páči. Tancujú, bavia sa, tlieskajú a majú z nej radosť. Takže, dnes by som už zaujal iné stanovisko k týmto veciam.

Debutový album „Anděl na útěku“ od KREYSONU zaznamenal veľký úspech, čo skladba to pecka. Nahrali ste ho aj v angličtine, čo vás viedlo k tomuto kroku?
U nemeckého producenta Jana to vtedy bola podmienka, pretože sme sedeli v štúdiu, ktoré stálo 2 500 mariek denne. V zásade to celé išlo splatiť iba z toho, že album vydáme v Európe a Japonsku a zaplatíme z toho štúdio. Veď sme v ňom boli päť týždňov. A takto vznikli obe verzie. To isté platilo aj o albume „Křižáci“, ktorý vyšiel v angličtine ako „Crusaders“. Nášho producenta zaujímala anglická verzia a vydavateľstvo Tommü Records, ktoré to malo vtedy pod sebou a participovali na tom. Ich však zaujímala zas česká verzia, takže sa to takto pekne spojilo dokopy. Preto je aj zvuk tých albumov, taký, aký je.

Nezabudnem na jednu vec, keď sme boli v tom nemeckom štúdiu. Producent mi hovorí: „Vieš o čo sa opieraš?“ Samozrejme som nevedel. Ukázalo sa, že o pult, ktorý som sa opieral, tak na ňom nahrala ABBA „Waterloo“. Mimochodom, ja milujem ABBU. Keď sme natáčali s KREYSON „Návrat krále“ vo Švédsku, chcel som sa vydať do Štokholmu a vidieť Anettu (smiech).

Spoločne s pôsobením v KREYSON si sa dal aj na sólovú dráhu, nebolo to až príliš náročné?
Dnes už viem, že „Křižáci“ mali vyjsť hneď po „Anděl na útěku“ a že „Zlatej chlapec“ mal vyjsť po „Křížáci“…, ale neviem …, ten album som mal už pripravený, v tom čase som robil 3 dosky naraz. Aj keď viem, že to tak malo byť, dnes môžem byť múdry aký chcem, ale každopádne fanúšikovia pod pódiom chceli „Zlatého chlapca“. A furt si to ešte pamätajú.

Neskôr si spolu s bratom založil duo úspešné duo DAMIENS, ale predsa len to bola odlišná hudba od VITACITU, CITRONU a KREYSONU. Veľa rockerov a metalistov vám vyčítalo, že je to prílišná mäkotina. Čo ťa viedlo trošku „zjemniť“ a spojiť svoje sily s bratom Miroslavom?
Momentálne pracujeme na knižke a tam si kladiem takúto otázku. „Zradil nás ten heavy metal alebo heavy metal zradil nás“. V tých časoch bol heavy metal na veľkom ústupe. Od Ameriky, cez Britániu až ku nám, akoby bol mŕtvy. Fanúšikovia zmizli, zrazu neboli. Do popredia sa dostávala hudba typu BACKSTREET BOYS. A teraz si predstav, že na KREYSON zrazu chodilo 200 alebo 300 ľudí. My sme hrávali na tancovačkách, nikto nerobil metalové koncerty. Nikde poriadne nechodili ľudia na takúto hudbu. Hrali sme hodinu a pol a potom to dohrávala kapela, ktorá hrala štyri až päť hodín. Začalo to dostávať takýto formát a vtedy som si povedal, že toto nechcem. Vrhol som sa na „Fantóma opery“ s Urbanovou, na duety s Machálkovou, s Karlom Gottom. Začal som svoj hlas uplatňovať na tej úrovni, kde som cítil, že je živo a záujem o hudbu. Proste metal vtedy zaspal. My sme si s bratom spomenuli, že keď sme boli 17-roční chlapci sme spolu hrávali a spievali, mali sme kapelu.

Spomeniem pieseň „Mám tě rád“, zobral ju som a naše demosnímky do Hannoveru a chcel som to robiť s tým nemeckým producentom, s ktorým sme robili album „Anděl na útěku“ a „Křižáci“. On prišiel potom za mnou do Čiech a hovorí mi, že ak chcem robiť heavy metal, tak nech na neho zabudnem, lebo to už nik nepočúva. Tak aj toto bolo impulzom pre vznik DAMIENS.

Heavy metaloví fanúšikovia sú dosť zakuklení, neradi prijímajú čokoľvek iné. Ale napríklad, keď si vezmeme Coreyho Taylora zo SLIPKNOT, urobil si takmer popovú kapelu STONE SOUR a nik ho nepreklial, počúvajú ho aj metalisti. Počul som ju aj ja a musím iba povedať, že je to perfektné.

S bratom sme mali šťastie a smolu zároveň. Produkcia nás natlačila do televízie, do programov v takých pozíciách, kde to už bolo za hranou. Každopádne mnoho ľudí počulo iba „Mám tě rád“, pozreli si klip, ktorý bol strašne vymäknutý a viac nie. Ale DAMIENS mali 30 piesní a 3 zlaté platne.

Na pódiá si vrátil po malej odmlke vďaka LÁĎA KŘÍŽEK ACOUSTIC, kde všetky hity hrávaš v jemnom akustickom prevedení …
Áno. Nedávno po jednom takom akustickom koncerte mi napísala fanynka, že rastie nová generácia poslucháčov. V súčasnosti má 20 rokov a dakedy zaspávala pri piesňach DAMIENS a teraz objavuje KREYSON. Fór je v tom, že naši fanúšikovia, ktorí s nami rástli v 90. rokoch na albumoch „Radegast“, „Anděl na útěku“, „Křižáci“, tak majú teraz odrastené deti, majú čas na seba, vezmú sa za ruky, povedia si, mama poď, zaspomíname si. Pustia si „Zlatej chlapec“, „Poslední den si má“, „Vzdálená“, Čarovná noc“ a  prídu na naše koncerty aj s odrastenými deťmi.

Akustické verzie mojich koncertov naozaj fungujú. Povedzme, že idem s akustikou na svadbu, kde otec vydáva dcéru a ja im zaspievam „Poslední den si má“ a oni pri týchto piesňach začnú spomínať. Tu sme sa s mamou stretli pri tejto piesni, tu sme to počúvali. Teraz sa to všetko preklopilo, tí čo nás počúvali za mladi majú okolo 45 a chodia na naše akustické koncerty. A práve na nich hovorím presne to, čo teraz hovorím tebe na diktafon, spomínam na pesničky, rôzne zážitky a ľudia sa bavia. Je to skôr taká talk show, niekedy mi to trvá aj dve hodiny.

lada-krizek-rozhovor-3

Křížek vysvetľuje ako to bolo s ním a HELLOWEENOM

Nedá mi neopýtať sa na teba a HELLOWEEN. Po odchode Michaela Kiskeho sa hovorilo, že by si práve ty mal nahradiť jeho zlatý hlas. Ako to vlastne bolo v skutočnosti, komunikoval si s kapelou a na čom to celé stroskotalo?
Toto celé sa odohralo práve v Hannoveri, keď som s KREYSONOM jačal na albumoch ako blbý. Z Hamburgu prišiel vtedy nejaký exekutívny producent RUNNING WILD, ktorý ma už poznal, pretože predtým som s Rolfom spieval na dvoch ich albumoch. Vtedy sa vyjadril, že práve ja by som bol spevák pre HELLOWEEN. A keďže HELLOWEEN sú z Hamburgu, tak sa to tak nejako spojilo, dostalo sa medzi ľudí a fanúšikovia už začali o tom hovoriť, že som dostal ponuku od HELLOWEEN. Prišiel sa na mňa pozrieť ich producent, ktorý to celé HELLOWEENU platil. Ale boli v tom dve veci. Za prvé ma to vôbec nezaujímalo, pretože doma som mal malého syna a bolo to ešte tesne po páde komunizmu u nás. Nikdy som nebol nejaký extra svetobežník, tak som sa robil, že nič nepočujem. A za druhé. Neprišla mi ani ponuka, že poď do skúšobne, skúsime to. Ale kebyže takáto ponuka príde, aby som s nimi v skúšobni odspieval nejaké piesne, tak myslím, že by som sa posral a išiel radšej domov. Vždy som bol taký, že mám rád domov. Aj teraz, keď sme šli na Slovensko, som bol nesvoj, ale povedal som si, že to nie je ďaleko a stále ste naši bratia. Vlastne ani som netušil, že ma tu ľudia tak objímu. Aj teraz sa mi stalo, že nejaký 60-ročný chlap ma drží a vraví, pán Křížek, veľa šťastia na tom koncerte. Alebo, keď ma volajú náš Láďa. Naši politici to riadne posrali, keď nás rozdelili, je to veľká škoda. My máme v Česku úžasný servis a reklamu na CITRON. A keď ľudia vedia včas, že koncert je, tak naň pôjdu. Na Slovensku sme pri tom hrali väčšinou počas všedných, pracovných dní, takže je to dosť náročné, ale ľudia na nás aj tak prišli. Keby sme hrali iba počas piatkov a sobôt, bolo by to lepšie.

Vrátim sa ešte k akustickým koncertom. Tie si začal hrávať v roku 2006. Tam zrejme vznikla myšlienka obnoviť KREYSON …
Áno, presne. Viacerí vtedy po mne okamžite chceli, aby som urobil bigbít. Ale bol na to vtedy ešte čas. A už som začal citíť, že sa to obracia, cítil som, že toho revu už mám dosť. Chcel som sa skôr venovať akustickej hudbe, zapojiť nejaké symfonické veci, tak sme začali jazdiť akustické turné. Povedal som, že turné pôjdem, ale bigbítu bude pomenej a že viac bude akustických vecí. Do toho mi zavolal Radim, poď robiť CITRON (Smiech). Veľmi si vážim Radima pre jeho mentalitu, pretože by kľudne mohol povedať, idem na jachtu, povozte sa po krajine, ja idem na ryby. On to ale neurobí, je úplný maniak (smiech).

Pamätám si, na vystúpenie KREYSON na Masters of Rock 2009, kedy som vás mal ja osobne možnosť vidieť prvýkrát a z toho koncertu som bol unesený. Nemali ste príliš dobrý hrací čas, ale aj tak bolo vo Vizoviciach na vás zvedavých takmer 10 000 ľudí. Vtedy si pred piesňou „Čarovná noc“ rozpovedal príhodu, že sa ťa nejaký novinár pýtal, či si nemyslíš, že heavy metal je mŕtvy. Spýtal si sa to aj ľudí na festivale a oni ti dali jasnú odpoveď. Čo pre teba znamená opäť stáť na pódiu s heavy metalovými kapelami a  čo ti dáva tá energia, ktorú cítiť od natešených fanúšikov?
To je taká neskutočná pecka! Sú 3 hodiny ráno po nejakom koncerte, ty sedíš a stále máš vyšpúlené oči. Furt by si niečo hovoril, furt by si niečo robil. Neskutočne ťa to nakopne. A tebou spomínaný koncert na Masters of Rock, to bola paráda. Ale hrali sme napríklad pred JUDAS PRIEST v Bratislave a iba stáť na tom javisku a počuť odposluchy, ako to má všetko Halford nastavené, bolo skvelé. Nechcelo sa mi ísť dole z pódia (smiech). To je neskutočný servis, aký má táto kapela.

Čakal si zrovna na Masters of Rock 2009, kedy ste sa na tom festivale prvýkrát predstavili po comebacku, že bude pod pódiom toľko ľudí? Hrali ste niekedy poobede, čiže, ani ten čas ste nemali najideálnejší  a tá atmosféra bola vtedy neskutočná…
Nie, nečakal som to! My sme tam predtým hrali ešte s VITACITOM. Hrací čas sme mali okolo 11:00 a ja hovorím chalanom, že ľudia tam nebudú. Mýlil som sa. Bolo tam tiež veľa ľudí, fanúšikovia tam stáli, lebo chceli vidieť VITACIT. Tento rok hráme aj s CITRONOM na Masters of Rock. Čo ti mám povedať (úsmev). Normálne sa dejú také veci, s ktorými som už ani nepočítal. A ešte sa len budú diať (úsmev). CITRON v tejto zostave má skvele našliapnuté.

citron-zvolen-2016-14

Láďa počas zvolenského koncertu s kapelou CITRON

Momentálne sa naplno venuješ CITRONU, ale čo KREYSON? Comebackový album „Návrat krále“ vyšiel v roku 2013. Dočkáme sa nejakého pokračovania?
Už som začal robiť na ďalšom albume KREYSONU ešte pred nástupom do CITRONU. Už viem, o čom bude album, mám rozpracovaného veľa materiálu. Vlastne na materiáli som začal robiť s chalanmi, ktorých som potom priviedol do CITRONU, s basákom Georgom a gitaristom Pavlom. Teraz sa to trošku komplikuje, pretože asi budem musieť hľadať iných muzikantov (smiech). Do budúcnosti by som sa chcel obklopiť ľuďmi, ktorí sú fakt v pohode, ktorí majú chuť robiť a majú na to energiu. Je to náročné a vôbec nie žiadna sranda. Ako napríklad Dave Coverdale. Musíš mať okolo seba ľudí, ktorí fakt idú dopredu a majú túhu ísť vpred. Ty si sa ma ale pýtal asi na niečo iné (smiech). Späť ku KREYSON. Nový album by sa mal volať „Patriot“ a bude o patrónovi českých zemí svätého Václava a o všetkých svätcoch a ľuďoch, ktorí pre národ urobili úžasné veci a boli jednoducho Patriotmi.

Čiže nový album je už v procese tvorby?
Jasné. Už tam vidím na obale meč, prepichnutý had v piesku, nad tým rytier. Rytier bez bázne a hany, pre ktorého je žena kvet, ktorú bude chrániť aj za cenu svojho života. Také tie rytierske veci, neklamať, nekradnúť, chrániť slabých. Záležitosti, ktoré sú napísané históriou, to by som chcel prednášať mladým pomocou tohto albumu. Na koncertoch to hovorím takto: „Chráňte svoje deti a chráňte svoje rodiny, chráňte svoju zem, lebo to jedno jest.“ To je všetko čo máme, lebo viac nemáme. A o tom bude nový album KREYSON.

Je o tebe známe, že si veriaci človek. Aj keď v dnešnej dobe už spojenie kresťanský rock a metal nie je žiadna novota, ľudia s otvorenou mysľou to vnímajú úplne prirodzene. Ale stretol si sa aj s negatívnymi názormi? Myslím, zo strany kresťanov, prípadne fanúšikov?
Zo strany kresťanov nie, skôr z tej druhej strany. Ale je to úplne normálne, keď povieš, Boh, Boh, Boh, tak sa motáš v čakrách a ja neviem, kde všade, ale keď povieš Ježiš Kristus, tak to je úder. Diabol vtedy vie, že si sa trafil priamo do čierneho. Už prehral, ale robí sa, že nie. Pre mňa je Ježiš alfou a omegou. Mnoho ľudí má vo všetkom zmätok a nevie, kde je pravda. Iba dostávaš informácie, máš ich plnú hlavu, nedokážeš ich zoradiť. Mne až s Ježišom prišla cesta, kedy ťa už nikto neoblafne. On ti dá milosť, aby si pochopil, čo je dobré a čo je zlé.

Prečo si myslíš, že práve viac rockerov a metalistov ťa odsúdilo za to, že si sa dal na vieru?
To je ich cesta (smiech). Ísť s diablom, znamená ísť širokou cestou, pohodlnou, ale priamo do pekla. Vôbec ti to nedá žiadnu námahu. Stačí sa iba ožrať a počkať až umrieš. Avšak ísť s Ježišom znamená modliť sa za to, aby ťa chránil pred hriechom, pred promiskuitou, pred návykovými látkami, drogami, chlastom, hnevom, nenávisťou, osočovaním, obviňovaním druhých. U mňa bolo prvé, čo mi Kristus povedal: „Poď, ja ti ukážem kto ku mne ide a diabol začne žalovať, že si nezaslúžim milosť, veď urobil toľko zlého.“ Je ťažké vidieť samého seba, to je to najhoršie, čo môžeš vidieť. Ježiš ti ale povie, ak chceš zmeniť svet, začni od seba. A to nik nechce, všetci chcú počuť, že za všetko môžu tí ostatní (smiech). Niekoho opľuť alebo odsúdiť, to vie každý, ale už otec hovoril, nesúďte, súdiť budem ja, keď prídem.

lada-krizek-rozhovor-5

Zlatý český hlas vo Zvolene

Akú skladbu zo všetkých kapiel, v ktorých si pôsobil považuješ za svoju najobľúbenejšiu a najlepšiu a prečo?
Čo sa týka VITACITU, tak tam je úplne najväčšia bomba „Já chci se ptát těch králů“. Tá skladba sa nám s Dodom Doležalom tak podarila, že prežije možno aj jadrový výbuch. Ale sú tam ďalšie a ďalšie veci. Pri KREYSONE to je tiež jasné. „Vzdálená“ a „Čarovná noc“. Pri CITRONE milujem „Couvám“ a „Vzpomínky“. Samozrejme je tam viac nádherných piesní, napríklad z albumu „Radegast“. Ten sa mi vlastne páči celý, to je unikátne dielo.  Je nadčasové, ale napríklad aj „Kráska a Radegast“. Aj keď som pod tými vecami podpísaný aj ja, tak som ju dlho nespieval a vedľa „Radegastu“ je to niekde inde. Keď som začal spievať „Kráska a Radegast“, tak Jarda Bartoň mi hovorí so smiechom, že kto ti urobil? Ja som mu povedal, že neviem (smiech). Ale teraz dochádza k tomu, že všetky tieto piesne prežili čas. Ide proste o to, že teraz prichádzam znovu s revolučnými piesňami na nový album CITRON. Aj Radim gúľa očami, kam to bežíme a kam smerujeme, ale tak to bolo aj pri „Kráska a Radegast“. Doniesol som pieseň, ktorá bola úplne iná a vlastne tak som rozšíril hudobné portfólio CITRON.

Presne ako si povedal, sú skladby, ktoré obstáli skúškou času a svoju silu majú aj po 25 rokoch. Sám si skladateľ, píšem piesne, robíš texty, hudbu. Pociťuješ rozdiel v písaní piesní, ktoré sa stali hitmi pred rokom 1989 a rozdiel medzi napísaním hitu v dnešnej dobe?
Určite je tam rozdiel a veľký.

Aj ty si sa teda pri písaní nových skladieb prispôsobil dobe?
Tieto veci padajú zhora a keď to zo seba vyžmýkaš, tak to nemá žiadnu hodnotu. Veci, ktoré veľmi rýchlo vznikajú. V zásade je to kontakt s vesmírom a tá vibrácia, ktorá v pesničke je, len tak hocikto nezloží.

Čo počúva Láďa Křížek doma? Je nejaká nová kapela, ktorá ťa v poslednej dobe natoľko zaujala, že si ju púšťaš stále dookola?
Nie, žiadnu kapelu si doma dookola nepúšťam. Mojim svätým grálom boli BLACK SABBATH s LED ZEPPELIN. Všetci vyšli s BLACK SABBATH, ale „Zeppelini“…. Hmm, keď tak rozmýšľam, tak práve LED ZEPPELIN sú úplný grál. To boli štyri individuality, ktoré sa spojili. Každý si hral svoju pesničku a spolu sa to nejako vždy volalo,  je to úplný fenomén. A nesmiem zabudnúť ani na Jimyho Hendrixa, toho som si púšťal furt dookola. Hendrix, akoby do Londýna spadol priamo z vesmíru. Tam nasal britský štýl spojil si to s blues a behom roku sa stal z neho úplne iný gitarista, ako keď bol v Amerike. Keď sa vrátil potom do USA, tak všetci, ktorí ho počúvali, už vraveli, že hral inak. Clapton, Page, nik neveril tomu, čo videl a čo dokáže Hendrix. Jeden novinár, ktorý robil rozhovor s Hendrixom a potom aj reportáž z jeho koncertu, hovoril, že keď začal hrať, začali padať hviezdy. Samozrejme, keď som bol mladý, Hendrixa som podľa mena poznal, ale nedokázal som ho ešte pochopiť. Až potom po mojej štyridsiatke som zrazu bol dosť starý a zrelý na to, aby ma Jimi objal. Je to úplný fenomén. Keď urobil „Gypsy“, tak z toho vyšli vlastne aj DEEP PURPLE. Blackmore veľmi dobre vedel, čo robí. Samozrejme, ten tiež patrí k ikonám.

lada-krizek-rozhovor-1

Láďove zamyslenie pri jednej z našich otázok.

Skĺbiť rodinný život s kariérou muzikanta je nesmierne náročné a pokiaľ nie je pochopenie najbližších, zrejme sa to skĺbiť nedá. Ako znášajú tvoji najbližší, že si späť na cestách?
To nejde. Veľa ľudí mi vraví, že to ani nie je možné, že ja mám 35 rokov tú istú ženu (smiech). Ale to nie je moja zásluha. Dá sa povedať, že sme v Čechách hrali väčšinou teraz s CITRONOM cez víkendy, Stalo sa iba sem tam, že bol koncert cez týždeň. Avšak, už keď som odišiel teraz na Slovensko na 10 dní 10 dní, v mojej hlave sa ozvalo „a sme zase tam, kde sme boli predtým“. Proste, som fakt magor, ktorý stále myslí na domov. Ale tu som sa nachytal… Zamiloval som si to u vás a už premýšľam, kam pôjdem na dovolenku na Slovensko. Máte nádhernú zem a cítim, že to nie je hrané. Vieš, ako keď niekto chce byť nasilu milí…, uvás to tak nie je a to je dobre. Cítim aj z tejto krajiny, zhodli sme sa na tom s Georgom, že je to tu premodlené. Veľa ľudí tu prosí Boha o ochranu a je to poznať. Cítim tu úplný kľud a pokoj. Ešte, keď prejdeš na Moravu tiež je pokoj, ale už trocha iný. Potom prídeš do Čiech a tam je to, akoby si udrel kladivom. A možno preto sme my vedeli robiť poriadny heavy metal a Slováci nikdy. Vy ste boli vždy iba pri TUBLATANKE a TEAME, u tých istých piesní, a aj keď sa Slováci snažili ako vedeli, nikdy nedokázali robiť piesne ako VITACIT alebo ARAKAIN. Nikdy nevedeli hrať takú hudbu. Myslím, že to je práve tým priestorom, v ktorom žijeme.

Ja to nejako nepociťujem, že je veľký rozdiel v kľude na Slovensku, Morave alebo Česku. Všade sa cítim dobre…
Ja to beriem, ale z duchovnej a energetickej roviny. Na Slovensku máte úplne ružovo. Cítim tu ducha. Fakt rozmýšľam, že sem v lete prídem aspoň na týždeň, možno zvolím Tatry. Krásne bolo na Oravskej priehrade, kde sme si opekali, ale celkovo, všade na Slovensku, kadiaľ sme išli, bol pokoj. Mám radosť, som tu šťastný. Chvíľu som zabúdal aj na domov. Napríklad v takom Nemecku to celé vonia. Už v roku 1987 a 1988 bolo nádherne v tom Hannoveri. ,Cítil som sa tam dobre, ale nemohol by som tam byť dlho. Kdež to Slovensko je iné. Stále vnímam Česko a Slovensko ako jednu krajinu. Veľa ľudí o tom u nás aj hovorí, že prečo to politici rozdelili. Ako to dakedy povedal Masaryk, keď vás niekto rozdelí, oba štáty zmiznú. Je to škoda. Myslím, že spoločne sme boli silnejší, než sme rozdelení … Niekedy mi to tak príde, že politici už vedeli, že čiara obchodu sa rozdelí a šla by práve cez Československo. Česko bude patriť do Západu a Slovensko na Východ. V tom prípade sa sťahujem na Slovensko. Nechcem z tohto robiť politickú prednášku, ale som z toho roztrpčený. Demoralizácia rodiny, strata Boha a rodiny ako takej je v Čechách obrovská. Rodina je ako bunka celej populácie. Zober si, že rakovina útočí od jednej malej bunky a takto oni útočia na rodinu. Emancipácia ženy, už bol útok na rodinu. Dnes ti povie ženská, ktorá zarába viac ako ty, choď si kam chceš, ja ti prať nebudem. Dostali to kam chceli. A teraz potrebujú populáciu premiešať. Aby naše deti už ani nevedeli, že existovali Slováci, Češi alebo Moraváci.

Keď pozorujem slovenský a český underground, je tu mnoho vynikajúcich a skvelých mladých kapiel. Máš úspešnú kariéru a istotne chce mnoho z nich dosiahnuť podobné úspechy, ako ty. Čo by si im odporučil, čo je z tvojho pohľadu pre nich najdôležitejšie? Odkaz Láďu Křížka pre mladé kapely, ktoré chcú byť úspešné ako VITACIT CITRON alebo KREYSON?
Najdôležitejšie, čo by som im povedal je, že hudba je fenomén. Vo finále chcú byť všetci úspešní, ale život je cesta a na tej ceste s hudbou je život lepší. Každý po niečom túžil a keď to dostal, tak zachvíľu túžil po niečom inom. Máš zlatého slávika, zrazu chceš druhého, tretieho … Potom ťa diabol objíme a povie ti, už nie slávny, ako sa cítiš? To je blbé, čo? Život nie je iba o sláve, úspechu a veciach, život je o ľuďoch okolo teba. To sú tie najväčšie poklady. Človek, ktorý ťa postaví na nohy, keď to potrebuješ.  To sú veci, ktoré chcem mladým kapelám povedať. Muzika je ďalší rozmer a ak sú v ňom, tak nech ďakujú za to, že tam sú. Všetko ostatné buď príde alebo nepríde, ale nie je to to najdôležitejšie. Viem to sám, už som mal chuť zobrať si gitaru, hrať blues a nikam nejazdiť. Kúpiť si malú loďku a dožiť v kľude a miery. A zrazu príde Pařížek, a povie mi, poď urobíme CITRON (smiech). Ja som si chcel urobiť pekne akustiku so symfonikou a on mi vraví, nie, nie, ešte si mladý, urobíme si heavy metal (smiech). Vážme si hlavne, že sme zdraví, že máme obe ruky, obe nohy, že môžeme hrať na nejaký hudobný nástroj a cítiť eufóriu a radosť z hudby. Čím viac je okolo hudby šoubiznisu, tak sa zrazu stávaš strojom. Prečo takmer všetky veľké kapely boli na drogách? To sa nedá potom udržať. Cesta je tá najdôležitejšia. Nie je dôležité, čo bude o rok, je dôležité, čo je teraz. Takže, nech sú mladé kapely v skúšobniach, nech snívajú a stať sa môže čokoľvek.

Foto: Matej Cázer

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk