Na piešťanské letisko sme dorazili polhodinu pred vystúpením a všetko bolo naozaj veľmi narýchlo. Viac ako polovica fanúšikov poctila svojou návštevou tento festival len a len kvôli vystúpeniu IRON MAIDEN. Ani som sa nestihol zorientovať a zrazu som bol „opáskovaný“, mal som pivo v ruke a z ničoho nič som už stál pod pódiom, kde sa už týčila krásna scéna s motívmi albumu „Seventh Son of A Seventh Son“.

Až pri úvodných tónoch a rozburácanom dave si človek začal uvedomovať, že to nie je sen a pred ním stoja na pódiu legendárni Briti. Počas tohto turné kapela hrá skladby z albumu „Seventh Son of A Seventh Son“ z roku 1988. Mali sme tak možnosť počuť a zaspievať si hity ako „Can I Play with Madness“, „The Evil That Men Do“, rovnomennú „Seventh Son of A Seventh Son“ alebo „The Claivoyant“. Pred nami boli ozajstní majstri svojho umenia. Od úvodu, tak ako to má Bruce Dickinson vždy vo zvyku, pobehoval po celej scéne, hecoval publikum a popritom neuveriteľne spieval. Trošku ma zamrzelo, keď v úvode koncertu nás pozdravil ako Bratislavu. Aspoň však vedel, že je na Slovensku. Táto síce, malá, ale dosť podstatná chybička, mu bola fanúšikmi odpustená. Rozmanité publikum, kde sa zišli starší, mladší, najmenší, ale aj nerockoví a nemetaloví fanúšikovia, sa bavili, spievali „tancovali“. Avšak, niekedy som mal pocit, že nie vždy reagovalo podľa predstáv samotného Dickinsona. Sám som čakal oveľa väčší ošiaľ, no jedným dychom dodám, že asi až príliš mám napozerané „Rock In Rio“. A na druhej strane, spievalo sa v každej skladbe. Teda, aspoň refrén.

Ak som správne narátal tak minimálne trikrát sa Bruce prezliekol. Ale, aby som nepísal len o ňom. Päťdesiatnici z IRON MAIDEN to vedia. Skvelé vyhrávky, sóla, opičky, jednoducho na pódiu si to užívali aj oni a bolo vidieť, že sa hraním bavia. Bližšie ku strane, kde sme stáli, bol nezastaviteľný Janick Gers, ktorý si doslova odcvičil a odtancoval celý koncert. Ku cti celej kapely slúži to, že aj keď sa predstavila v rámci festivalu, odohrala normálnu šou a nielen nejaký okresaný festivalový set. Okrem vyššie spomínaných lahôdok z roku 1988 odzneli aj „Phantom of the Opera“, klasiky „The Trooper“, „Run to the Hills“, „Iron Maiden“, „Number of the Beast“ alebo „Fear of the Dark“, pri ktorej som mal zimomriavky. Okrem skvelých hitov, ktoré tvorili základ koncertu kapela vhodne doplnila svoju šou o pyrotechnické efekty, ktoré len dodávala čaro jednotlivým skladbám. Na pódiu sa zjavil aj Eddie a to niekoľkokrát, ale vždy v iných podobách. Raz chodiaci, potom zas statický za bubeníkom Nickom McBrainom. Po piesni „Iron Maiden“ sa kapela s publikom prvýkrát rozlúčila. Po krátkej poauze však nasledovali prídavky „Aces High“, „The Evil That Men Do“, a úplne na záver odznela staručká „Running Free“ z úvodného albumu kapely, pri ktorej Dickinson predstavil celú kapelu. Pri záverečných ďakovačkách sa ostali najdlhšie lúšiť so slovenskými fanúšikmi Steve Harris a Nicko McBrain, ktorého sme si mohli konečne „obzrieť“, pretože celý čas bol skrytý za svojou obrovitánskou sadou bicích. Hneď po koncerte som sa rozprával s viacerými známymi, ktorí Železnú pannu už videli predtým a vraveli, že predtým bol najmä lepší zvuk. To posudzovať nemôžem, ale myslím si, že kto videl Maidenov prvýrkát, tak ako ja, tak bol z koncertu nadšený.

V niektorých momentoch ma nepotešila hlasitosť celého koncertu. Miestami, aj počas skladby sme sa mohli pri miernom zvýšení hlasu normálne rozprávať. Celkovo nebol zvuk úplne ideálny, ale keď zoberieme do úvahy, že ide o festival, tak sa to dalo prežiť. Sám som bol veľmi zvedavý na oficiálny údaj o počte divákov počas IRON MAIDEN. Organizátori prezradili, že na IRON MAIDEN bolo 30 000 ľudí. Popravde sa mi tomu veľmi nechce veriť, ja by som povedal o polovicu menej. Avšak aj areál festivalu dosť skresľoval. Tak sa miesto polemík držme radšej oficiálneho údaju. Na túto legendu boli zvedaví nielen slovenskí fanúšikov. Na piešťanskom letisku parkovalo množstvo autobusov z Čiech, Poľska, Maďarska a dokonca aj Ruska.

Kapela sa hneď po koncerte odobrala do Bratislavy, kde prespali všetci, okrem Dickinsona, ktorý ešte v ten večer odletel z našej krajiny. Aj napriek tomu, že organizátorom Topfestu sa podaril naozaj husársky kúsok dotiahnutím týchto legiend, tak jedným dychom dodám, že opäť sa aj počas mojej skutočne krátkej návštevy tohto festivalu objavilo hneď viacero organizačných nedostatkov. Za všetky by som rád spomenul aspoň púšťanie do VIP sektoru pod pódiom. Keďže sa do tohto priestoru púšťalo len cez priestor veľký ako jedna bezpečnostná zátarasa, tak sa tvorili zbytočné tlačenice a zbytočne stúpala nervozita.

Hneď po koncerte IRON MAIDEN sme sadli do auta a šli domov. Urobila tak však minimálne polovica návštevníkov Topfestu. Z piešťanského letiska sme sa však dostávali veľmi pomaly, pretože sa tvorili kolóny a zápchy, ale pri takom obrovskom množstve fanúšikov sa netreba tomu ani diviť.

Takže, koniec dobrý, všetko dobré. Páni to stále vedia a predviedli naozaj vydarené vystúpenie, z ktorého som nadšený ešte aj teraz, keď píšem tieto riadky. Verím, že IRON MAIDEN uvidím ešte aspoň raz. A možno, že už aj o mesiac v Prahe. Rozhodne to stojí zato!

PLUSY:
Výborná šou, atmosféra koncertu, staré hity, Eddie
MÍNUSY:
Tichší zvuk, púšťanie do VIP sektoru, dlhé rady na opáskovanie

Playlist IRON MAIDEN: „Moonchild“, „Can I Play With Madness“, „The Prisoner“, „2 Minutes to Midnight“, „Afraid to Shoot Strangers“, „The Trooper“, „The Number of the Beast“, „Phantom of the Opera“, „Run To the Hills“, „Wasted Years“, „Seventh Son of A Seventh Son“, „The Clairvoyant“, „Fear of the Dark“, „Iron Maiden“ – „Aces High“, „The Evil That Men Do“, „Running Free“.