HYPNOS – The Blackcrow

Česká death metalová formácia HYPNOS vydala koncom októbra nový album „The Blackcrow“. Prichádza s ním, ako s pokračovaním konceptu nastoleného pred troma rokmi nahrávkou „The Whitecrow“. Miesto nahrávania tentokrát padlo na štúdio Šopa.

Koncept bielej vrany z roku 2017 (recenzia TU), s pozitívnym prístupom k životu a nahliadaniu na svet sa teraz otáča, a máme čo do činenia s odvrátenou stranou – jej alter egom. Tento kontrast, ale má zároveň aj isté spoločné znaky, jasne ukazujú prepojenie posledných dvoch nahrávok.

„The Whitecrow calls upon his alter ego…The Blackcrow!“

HYPNOS – The Blackcrown

Nový album je hneď od začiatku poňatý agresívnym spôsobom a tomu je aj prispôsobený zvuk, ktorý má surovejší charakter. Po atmosférickom intre s hovoreným slovom (opäť sa oň postaral Paul Speckmann), otvára album nekompromisná klepačka v podobe titulnej skladby, aj keď popritom sa taktiež nezabúda na budovanie temnejšieho rozpoloženia. A viac-menej v takomto nastavení sa držíme až do polovice nahrávky.

Jadro skladieb vytvárajú nasekané riffy, takmer bez gitarových sól. O obohatenie sa starajú s citom pridané harmónie a úspornejším spôsobom pridané melodické vyhrávky. Za bicími isto pôsobiaci Pegas bohato využíva prácu s činelmi a do svojej hry bez narušenia vkusne zapracováva menšie finesy. Inak je jeho hra jasne daná.

Pri „bielom“ predchodcovi mi prekážala roztrieštenosť a nie tak súdržný dojem. Priznám sa, aj na novinke sa opäť čakal nejaké experimenty a menej tradičné postupy, no v tomto smere ide o štandardný a dobre odvedený death metal s pocitom stmeleného celku. Vnímam to tak, že predtým sa rozoberali predsa len menej tradičné témy v rámci death metalového žánru a tak vďaka konceptu bolo odlišné aj hudobné uchopenie. Tu sme však opäť vo svete skazenosti a tým pádom naspäť v prirodzenom prostredí HYPNOS, čím sa aj poslucháč ľahšie ponára do nového materiálu.

HYPNOS

Agresívnu šablónu svojím zaradením vhodne narúša iba strednotempová „Dawn of Their Halcyon Age“. Ide o akési vyvažovanie, na ktoré je fanúšik u HYPNOS zvyknutý. Nasledovaná je však opäť parádnou paľbou „Plunged into Cacophony/Procession to Babylon“ s nadupanou a chaoticky pôsobiacou rytmickou sekciou, ale zároveň ten chaos pôsobí kontrolovaným dojmom.

Oceňujem aj vokálnu linku, v závere ešte vyšperkovanú, ktorá si tam fakt pekne sadla. Keď už sme pri tom, tak Brunov vokál je v skvelej kondícii, s tým, že s intenzitou pracuje, ako si daná skladba žiada. Za čierneho koňa albumu možno označiť v strede hracieho času zaradenú „Vae Victis“ –v preklade „Beda porazeným“. Tá je zaujímavo vyskladaná, keďže na rad prichádza najprv koketovanie s úderným black metalom, následne headbangovacie pasáže a keď Bruno pritlačí v agresivite svojho prejavu, tak v celkovej nálade máme čo dočinenia až s niečím zlomyseľným. Myslím si, že živé prevedenie na koncertoch bude tejto skladbe veľmi svedčať. Záver je doplnený gitarovým sólom uvoľňujúcim napätie a je aj predzvesťou pomalších vecí, ktoré budú nasledovať.

Preklápame sa do druhej, avšak o niečo slabšej polovice albumu „The Blackcrow“. Tá je výraznejšie pomalšia a doplnená už aj o bohatšiu melodiku či dlhšiu stopáž. Atmosférická „Culte de la Raison“ ma z celého albumu baví najmenej. Keby tu nebola, tak sa ani nič nestane.

HYPNOS

Náprava však prichádza veľmi rýchlo, keď v „Liquid Sands“ sme svedkami valivých prvkov, tučných riffov a výbornej basgitary. Koniec ešte obstaráva breakdown, ktorý by si s úplnou pohodou našiel uplatnenie aj v deathcorovom žánri. Konečné uzavretie má na starosti takmer desaťminútová „In Grief/Too Old to Cry“. A opäť si všimnite tu paralelu s predošlým albumom – konkrétne mám na mysli názov, zaradenie v trackliste, minutáž a aj charakter skladby. Podmanivé bahno so zasnenou atmosférou, spočiatku hlavne vďaka vokálu, s ktorým sa funkčným spôsobom pracuje v rámci kontrastu a dynamiky. Snovú atmosféru potom ešte prehlbuje aj melodická linka. Digipacková verzia novinky obsahuje ešte bonus – nanovo nahratú klasiku „In Blood We Trust“, čo je pripomienkou 20. výročia od vydania rovnomenného debutu.

Na záver si môžeme trochu zafilozofovať. Nový počin „The Blackcrow“ je jednoznačne prívetivejší na posluch a v tom je možno tá symbolika, že ku zlu, sa dá veľmi rýchlo skĺznuť, kdežto k pozitívnemu postoju a ľudskosti (reprezentovanej komplikovanejším predchodcom „The Whitecrow“) je predsa len potrebná väčšia dávka snahy.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

Žáner: death metal
Krajina pôvodu: Česká republika
Vydavateľstvo: Einheit Produktionen
Dátum vydania: 30.10.2020
Web: https://www.facebook.com/HypnosCZ

Zostava:
Bruno – vokály, basgitara
Vlasa – gitara
Canni – gitara
Pegas – bicie

Hostia:
Paul Speckmann – hovorené slovo vo „Vox Irae“

Tracklist:
Vox Irae (01:04)
The Blackcrow (04:13)
Afterlife Disillusion/The End of Idolatry (04:25)
Dawn of Their Halcyon Age (04:59)
Plunged into Cacophony/Procession to Babylon (04:40)
Vae Victis (06:19)
Culte de la Raison (05:33)
Liquid Sands (05:11)
In Grief/Too Old to Cry (09:51)
In Blood We Trust (2020) (bonus) (02:28)
Diskografia:
In Blood We Trust – 2000
The Revenge Ride – 2001
Rabble Mänifesto – 2005
Heretic Commando – Rise of the New Antikrist – 2012
The Whitecrow – 2017
The Blackcrow – 2020
Definitíva:
HYPNOS sa z objavovania nových zákutí vrátili do dobre známeho prostredia, čomu zodpovedá aj povaha albumu „The Blackcrow“. Ten je agresívnejší, tradičnejší a bez výletov do experimentálnejších polôh.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla