Starý a ponurý hrad, tmavý búrkový závoj na nočnej oblohe, vietor svištiaci v temných chodbách, tajné priechody, kobky a cintorín, vlajúce ťažké závesy, ohromný dobový stôl zahádzaný artefaktmi čiernej mágie osvetlený hrdou štíhlou sviecou a mohutná posteľ s vyšívaným brokátovým baldachýnom…

WATAIN – The Agony & Ecstasy of Watain

Krutý riff „Ecstasies in Night Infinite“ zurčí ako nadržané vody blízkej horskej riavy, podtrháva vzrušenia, ktoré sa lenivo plynúce vkrádajú do mozgovne a v nočnej nekonečnosti vytvárajú pocit strachu, extázy a tajomnosti. Riff podopretý basovou linkou a patternom škopkov predkladá pôsobivý obraz ponurého priestoru so siluetou milujúceho sa páru v divokej exaltácii v šerosvite, kde dominujú odtiene šedej, zlatej a červenej, a hrdelné chrapčanie maľuje tajuplný hororový obraz prechádzajúci do zvukov majestátnej premenlivej čiernoty a zvoľna speje k neodvratnej záhube.

S nápisom „The Howling“ na popraskanej farbe starého erbu nastupuje hrôza zo záhrobia sprevádzaná divokým cvalom škopkov a démonického škreku. Vonku zúri búrka a WATAIN so svojimi tromi vazalmi začínajú osnovať svoju krvavú pomstu. Každú chvíľu sa dajú čakať malé rožky škeriaceho sa Satana vychádzajúceho z tlejúceho krbu. Hudba je veľmi efektná a naozaj strašidelná. WATAIN ani nemusia hrať, stačí keď sú sami sebou…

Sčernalé žalmy sú poväčšine stredného tempa, do ktorého sú implantované strašidelné pomalšie pasáže, ale aj sólové linky. Kompozície sú fantáziou, materiálom či charakterom dosť podobné, ale trojica satanových prisluhovačov pomocou svojho talentu ich dôsledne farebne odlišuje a umožňuje vnem s naozaj ľahkou orientáciou. Tvorba týchto Švédov stojí na hranici klasického black metalu s výletmi do iných subžánrov kovového šialenstva.

WATAIN

V šere gotickej kaplnky zaznieva nihilistické kázanie a na následnom rekviem „Serimosa“ priam fascinuje fádny rytmus, pôsobiaci ako keby nemal problém hocikedy zrýchliť, pri tom však vôbec netreba. Hudba nestráca zreteľnosť a nepôsobí vôbec nudne či utrápene. Práve naopak, takéto lenivé tempo jej dodáva istú majestátnosť, až sa v ošarpanej apside kaplnky začnú satanské otrokyne uspokojovať dreveným krucifixom s osadeným kovovým Ježišom, ktorého dolné končatiny spôsobujú krvácajúci klitoriálny diskomfort všetkým diablovým reholízaniciam.

Riffáž v pecke „Leper’s Grace“ intenzívne pripomína DISSECTION, okázalosť, rôzne patterny škopkov, zúrivé basové linky a nespočetné množstvo ďalších malých schválností, ktoré bavia aj (mo)mentálne najzaostalejšieho blackera. Jeden z najsilnejších dielikov tohto sčernalého leporela, ktorý glorifikuje malomocenstvo, dodnes účinne liečené výhradne marketingovými lžami, manipulatívnymi polopravdami a dogmami nenažraných majiteľov jedinej správnej, ale nefunkčnej a minimálne morálne závadnej placebo licencie.

Kajúcny žalm „Before the Cataclysm“, ktorému predchádza drobné, pekne vystavané interúdium „Not Sun Nor Man Nor God“, predstavuje asi úplný vrchol, v ktorom je smútočný tón vyjadrený najsilnejšie a na epických hudobných plochách so skoro až folkovými refrénmi.

WATAIN

Za pozornosť stojí aj ďalší masterpiece, šesťminútový baladický štrich „We Remain“, v ktorom prežuli gotické postupy zmiešané so sčernalým folkom, slimačie tempo, pekné melódie, skvelá gitarová sólová linka a čistý vokál nie sú nijako výnimočné, ale v rámci tejto dosky robia zázraky. Je to žiarivé zaklínadlo, ktorému úvodí étericky hlások Faridy Lemouchi z MOLASSESS, rozvinuté do kľukatej, zlovestnej melódie rozrastajúcej sa do strhujúceho crescenda. Skoro by sa dalo povedať, že je to také MTV klišé.

Týmito tromi agóniami vyblafli svoju evolučnú cestu borenia predpísaných postupov klasického blacku a do základného dynamického rozvrhu vkladajú aj rozšírené farebné škály zvukov a melancholických pasáží. Ich prelínanie s čisto black metalovým hrmotom je doplnené občasnými ambientnými zvukmi či vsuvkami spevných monológov a zlovestných refrénov.

Diablovo semeno je zasiate. Pohrebná triáda „Funeral Winter“ je návratom ku koreňom a je príkladom ich ability mixovať klasický načernalý sound s rozzúrenými riffmi a škopkárskym blastom. Záverečné „nežné“ zatratenie „Septentrion“ má napriek svojej dĺžke v sebe toľko zúrivej baladickosti, až sa ohnivá guľa zapadajúceho slnka ožiari krvavým svetlom. Trio čiernych magorov sa stráca v gitarovej scéne za vírenia škopkov a následného ticha…, tento záver dáva tušiť aj ďalší progresívny rozmer tvorby WATAIN.

Hodnotenie autora: 9,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk