Novinka „The Pale Emperor“ však nie je v jeho tvorbe ničím prevratným. Z môjho pohľadu sa celá jeo diskografia nesie v jednej rovine, či už je to z dôvodu nechuti experimentovať, z dôvodu obmedzených nápadov alebo najpravdepodobnejšieho dôvodu, a to že jeho fanúšikovia to tak majú radi. Práve ten posledný je pre mňa najreálnejší, pretože MARILYN MANSON nie je klasickou rockovou kapelou, ale pláva skôr vo vodách „komerčnej“ hudby, kde je proste chuť fanúšika kladená nad hudobnými možnosťami autora. Aj keď možno je na čase zvážiť aj pre túto celebritu, že možno je čas na zmenu, nakoľko vrchol jeho najväčších úspechov ostal dávno v 90. rokoch s albumami „Portrait of an American Family, „Antichrist Superstar“ a „Mechanical Animals“. Odvtedy si drží stabilnú fanúšikovskú základňu a vypredáva koncerty, ale nejaký boom sa okolo neho nekoná už veľmi dlhú dobu.

Nový album je oveľa nudnejší a ťahavejší ako predošlé nahrávky, ktoré tiež nemožno považovať za grandiózne diela. Samozrejme, nie všetky skladby na albume sa nesú len v Marilynovsky unavenom duchu, veľmi dobre šlape pieseň „Deep Six“ , ktorá je najzaujímavejšou na celej nahrávke. Má zaujímavý vývin, po pomalom intre, cez rozprávaný predslov až jednoducho exploduje do našlapaných rockových riffov. V tejto skladbe sa Manson spevácky najviac odviazal a okrem svojej obvyklej unavenej nízkej polohy si konečne aj zaškriekal a pokričal. Samozrejme, všetko to poprekladal svojím sexy chrapľavým šepotom.

K vrcholom albumu patrí aj hneď ďalšia pieseň „Third Day of a Seven Day Binge“, je síce o poznanie menej energická, no dokáže zaujať nielen striedaním polôh hlasu, ale aj gitarovým efektom. Práve v tejto skladbe je počuť aj kúsok čistého vokálu bez chrčania. K zaujímavejším patria aj akustické skladby (nájdete však len na limitovanej deluxe verzii) po sebe nasledujúce  „Day 3“ a „Fated, Faithful, Fatal“.

Zvyšok albumu je úplne v znamení pomalého umierania, ťahavý a skladby sa podobajú ako vajce vajcu. Pre nadšencov a fanúšikov MARYLINA MANSONA to bude možno v poriadku, ale u mňa sa veľmi skoro dostavila nuda a je mi jasné, že neviem o takej situácii, v ktorej by som si tento album vedome pustila. Ak budem mať náladu na Mansonovu tvorbu, tak pravdepodobne po „The Pale Emperor“ nesiahnem. Skôr po dopísaní týchto riadkov naň radšej zabúdam.