DENNÍK ZARYTÉHO ABSTINENTA – ČASŤ TRETIA

Tak a ďalší týždeň za nami, teda skôr za mnou. Alebo presnejšie dvadsať dní. Už len 10 (!) a… nechcite vedieť a vidieť už vôbec nie, čo za spúšť nastane potom. Tí, ktorí nemali tú česť čítať predchádzajúce dve časti denníčku – nepijem! Nie že nechcem, ale skôr nemôžem. Mám totiž boreliózu a nemôžem piť…ale čo ja to tu vlastne vykladám, kto chce nech si prečíta prvé dve časti a je to. Tu je pokračovanie Agátočkinho morenia a trápenia..
HOVADÁ – 12.09.2010 – oslava prebehla až do štvrtej, či piatej, tak treba kus pospať. Prebudenie od maminky: „Vstávaj, v garáži je ako v krčme,“ no nič nepoteší viac! A tak mi nič iné neostávalo, iba sa pekne prebrať a ísť na to… Celkom som aj ostala spokojná, že som nepila, lebo keď som videla nášho šéfredaktora, tak som sa uspokojila aj so svojimi 14timi či 15timi nealko pivami v sebe. Pri pohľade na kopu  fliaš a plechoviek v kombinácií s plasťákmi alá Bart Simpson, napadla ma iba jedna pesnička: Horkýže Slíže – Hovadá. Áno, maminka predsa len mala pravdu, smrad ako v krčme, len tá „tyčka“ nie a nie ju nikde nájsť…škoda, hádam ju nájdem o týždeň pri vynášaní smetí… Namiesto nej som našla za vedro špakov a pár nedopitých pív… wau, keď to dáte dokopy, no úžasný koktail vhodný na celý deň! Pokračovala som chvíľou písania reportov a následne,  aby som zas ako každý deň nesedela doma som sa vybrala pozrieť moju robotu, moju bývalú robotu, čiže RATINU ôsmu krčmu a potom jeden zvolenský podnik, ktorý je zaručene otvorený aj v nedeľu a to minimálne do dvanástej. Po pracovnom týždni v krčme, na hokeji, či na mašinkách v teréne si zaslúžim deň voľna… NIE! Zajtra sa v práci pokračuje naplno!

ŠÚĽANIE – 13.09.2010 – Tak, ďalšie dva pracovné dni predo mnou…teda dúfam, že len dva, človek nikdy nevie. Už dávnejšie mi mal niekto prísť spraviť internet, ale stále nič. Samozrejme dnes, 20 minút pred budíkom telefonát z neznámeho čísla. Z telefónu sa ozval milý, mladý pánsky hlas, že za nejakých 15 minút príde spraviť ten internet. Jeho hlas ma hneď prebral, vytiahla som sa z postele ako šíp, ehm „reprezentatívne“ som sa nahodila a mohla som očakávať pána technika. Hurá, zvonec začal vyzváňať, tak som sa pobrala ku dverám. No, keď som zbadala toho „chlapca“, čo sa so mnou rozprával v telefóne, kus som sa prekvapila. Starý ujo, s veľkým bruchom, šedivý a ešte k tomu aj s krivými zubami a obrovskou plešinou ako doplnkom krásy, ale hlas ostal ten istý. Nasledovali šprinty do roboty, samozrejme aj s mojou špecialitou, nestihnutím autobusu. No čo už, tak otvorím krčmu neskôr, no bóóóže! Na obed ma prišla kuknúť kolegyňa a prekvapila ma, lebo si začala šúľať cigaretu. Veľakrát som fajčila šúľané cigarety, ale zatiaľ mi stále niekto nejakú urobil a teraz som sa rozhodla že si dáku ušúľam aj ja. Kolegyňa má pevné nervy tak to na chvíľu so mnou skúsila. Teória jasná, prax nulová. Výsledkom bolo polka baru od tabaku, 8 zničených papierikov, 2 filtre, 4 vyfajčené cigarety a jedna šúľaná cigareta, ktorá sa poriadne ani nedala fajčiť a v polke sa rozpadla. Ostávame pri tom, že teoreticky to viem… to stačí. Do večera som sa neuveriteľne nudila, až na to, že som každú chvíľu musela umývať riad z terasy. Úžasná zábava, keď za deň máte rozmočené prsty a prejde nimi tisícka pohárov.. večer prišli dietky na kofolu a o desiatej som mohla bez výčitiek z prepracovania zavrieť. Inak mám doma vrece tabaku a kopu filtrov a papierikov nepotrebuje to niekto? Alebo skôr neušúľa mi to niekto?

TRI ROBOTY A DEŇ LEN JEDEN – 14.09.2010 – Áno, podľa nadpisu je to pravda. Ráno bar, alebo skôr na štyri hodiny, potom hokej a večer valhallácka porada. Doobeda ma  vystrčili na terasu, jeden pán sa hneď o jedenástej radšej opil, akoby sa mal na mňa pozerať, povysýpala som kus kávy, ponaťahovala som sa so sudmi a mohla som sa bez výčitiek pobrať na hokej. Zvolen – Slovan je veľmi dobrá kombinácia na súerov. Hlavne keď robíš v bufete pre fanklub hostí, čiže momentálne slovanistov. Akože keď  som pri okienku nejaký ten päťdesiaty krát počula, že mi niekto namiesto „dve pivá“ povedal „dva pivá“, mala som sto chutí dať si tie úžasné blavácke „dva pivá“ aj ja, ale radšej som sa pekne krásne nadýchla a zapálila si ďalšie dve cigaretky. Po vyčapovaní takmer dvoch sudov piva, čiže takmer dvestovke pív, naliatia kopy poldecákov a zbytočnej „kofolotiny“ som sa mohla pobrať na poradu, trošku pozhadzovať kolegovcov, ako to viem asi len ja. Cítila som sa ako na výške, pretože taktiež som väčšinu porady bola na fajčiarskej alebo som sa s niekým rozprávala mimo tému. Ale tak zdrbala som každého z kolegovcov, tak účel som si splnila. Potom som bola nazrieť na miestnom „rockovom“ koncerte, ale cestou som si súrne kúpila dve zapekanky. Začínala som sa báť, že im tam od hladu začnem obhrýzať stoličky, alebo skôr sa bál náš pán šéfredaktor, aby som mu náhodou hanbu neurobila. Na koncerte s dvomi zapekankami v ruke, v priestoroch kde pri každom stole aspoň niekoho poznáte. Milé, ba až suverénne. Na dobrú noc som si vypočula pár príhod o slepom potkanovi od neviem-čo-všetko požívajúceho kamaráta a mohla som pekne buvinkať až do nového, voľného dňa…    

FREEDOM – 15.09.2010 Dnes dník voľna! Konečne! Ale samozrejme, nebude to len také ľahké. Vyspávačky do obeda, potom zháňanie opravára, kosenica, koncertovica. Áno, takto vyzerajú moje plány. Len naplniť ich a bude poriadok. Tak kamoš, môj nový opravár na všetko, kosačku opravil, zaslúžené pivo dostal, čiže môžeme sa napapuškať, umyť, pohrýzť trávu na záhrade a hybáj na koncert. Rata navštívila svoju deviatu krčmu, večer ju čaká desiata. Ehm, pri tej desiatej to samozrejme pri brutálnej, starej, úžasnej zostave nezostalo. Pokračovalo sa podnikom jedenásť, pretože nealko pivo mi poskytnúť nechceli. Keď sme sa vyskákali, zaspomínali na časy dávno minulé, pobrali sme sa do Zvolenlandu. Keďže kamoš čo to popil, šoférovanie ostalo na mňa. Smutné, že ľudia začali až teraz objavovať, že moja peňaženka obsahuje vodičský preukaz. Kombinácia triezvosť a vodivosť, veeeeľmi zlá. Pre mňa. Šofér má byť  predsa veselý, to vieme už dávno. Tak samozrejme v Zvolenlande ešte noc mladá tak sme sa pobrali do blízkeho podniku, ktorý bol zatvorený. Ich smola. Pokračovanie nasleduje o pár ulíc ďalej. Trochu hádzania šípiek, popri tancovaní, vypitie ďalších nealko „drinkov“ a odchod domov. Tss, keď ti dá niekto auto, že na zvez sa a nechaj ho pred bránou, no nezober si. Nasledovala zaspávačka, či uchylárna pri gaybooku a zaslúžený spánok.

SMÚTOK – 16.09.2010 – Po dvoch hodinách spánku som sa prebudila a našla som zomretú RATU… Chúďatko moje zvieratko umrelo. Pred týždňom papagáj, teraz potkanica… ak to bude takto pokračovať ďalej, tak naša záhrada bude jeden veľký cintorín! Vyplakala som sa ako malé dieťa a deň mohol začať. Zavolala som nášho pána šéfredaktora, aby ju ako správna pohrebná služba zakopal. Plač pokračoval. Pri pohrebe starkej som vyronila asi dve slzy, ale keď mi zdochol potkan, tak som spustila celý vodopád. Trošku na zamyslenie. No a to ešte deň len začal. Potom som si zavolala donáškovú službu nech sa aspoň najem, keď už nič a mohla som pekne spinočkať. Po krásnom spánku som prešla celý internet, aby som našla nejaké dumbo potkany. Našťastie najbližšia chovná stanica je v Banskej Bystrici – tak hybáj do auta. Teta mala toho viac ako dosť, čiže hneď pri dverách ma zavanul zápach rybičiek, psa a 21 potkanov. No v dvojizbovom byte…čo viac si môžeš priať! Po prekročení prahu na mňa nahádzala 6 potkančiat, ktoré sa behom pol minúty rozutekali a potom vyber si, keď nič nevidíš! Ako správny pedagóg som deti nalákala na sladkosti a mohla som si pekne vyberať, ktorá potkanica je tá pravá. Vyhrala sivá, až blée medl krásavica s dlhou srsťou a obrovským „trú pjúr“ bielym fľakom na bruchu a dvomi bielymi ponožkami. Samozrejme, ako sa na môjho potkana patrí, obehla tri krčmy hneď prvý deň a mohla ísť spokojne domov. Zazeračky po bývalom šéfovi, opravovanie obrovského zapaľovačka, popíjanie slivkového nealka, schovávanie potkanice v kapuci…celkom obyčajný štvrtok. 

DŽARMOK – 17.09.2010 – Miesto, kde sa môžeš bez výčitiek zgrcať, opiť sa z burčiaku, znova sa zgrcať, opiť sa z burčiaku, nasadnúť na kolotoč, znova sa zgcať v stave beztiaže a ísť spokojne domov (či už po vlastných alebo s nejakým chudákom abstinentom po ruke). Pamätám, asi tak pred tromi rokmi, keď bol jarmok ešte celkom schopný, mala som prázdny dom. S kamoškou sme sa rozhodli, že sa pred dávkou burčiaku trochu najeme a ideme na kolotoče. Kým sme s našimi kulinárskymi schopnosťami spravili špagety na kari, bolo nejakých osem, a kolotoče zatvorené. Bomba! A tak sme sa od smútku opili. Čo už, samozrejme keď máš byt prázdny, no prečo by si nezavolala nejakých kamarátov že? Samozrejme, kamoši ešte chceli to čo popiť, tak sme sa my dve pobrali domov. Po litri Becherovky nikdy nechoď domov pešo! Hlavne, keď bývaš viac ako dvadsať minút od mesta! Ehm, tak domov sme došli, netuším kde som zaspala, chaloši došli tiež, ale bábiky už pospali. Obdržala som telefonát od jedného z nich: „Ahoj už sme tu, prídeš nám otvoriť?“ Jediné, na čo som sa zmohla bolo: „Ehmmmm.“ Samozrejme otvoriť som neprišla. Čo bolo asi hneď jasné. To boli dva roky dozadu. Vtedy som po prvýkrát grcala z alkoholu na druhý deň. Žlč v kombinácii s alkoholom, no mňamka! V tom prišla na scénu maminka, ja v konverzácií so záchodovou misou a oheň bol na stene. Scenáre ako tehotenstvo, nákupy kočíkov, či prebaľovanie plienok snáď vysvetľovať nemusím. Ach, krásne to spomienky na mladosť…Škoda, že tento rok nemohol byť taktiež nápodobne užitočný. Ale Agátočka sa vie zabaviť aj bez alkholu však? A keď jarmok nebude vidieť Agátočka, jarmok nebude vidieť ani ju. Tak som pracovala a pracovala…vôbec mi nevadilo, že detičky chodia dole s kopou balónikov, všetci sú opití na mol, že smrdia od klobás a že si na drzovku nosia jedlo dole! Tak to som už nezniesla a jarmok som si doniesla k sebe. Každý mi čo to doniesol a bolo dobre. Mala som hračky, balóniky, medovníčky, sladkosti , klobásy či langoše…a zrazu mu spití ľudia prestali vadiť. Agátočka je ako malé dieťatko, stačí jej hubičku zapchať cukríkom (okej kopcom cukríkov, či iných jedál) a je pokoj (ale len na chvíľu).

DUTOHLAVEC – 18.09.2010 – Tak, dnes pol dňa práce na terase, pol dňa práce v podzemí. No, žiaľ chcem – nechcem, tým stánkom sa dnes nevyhnem! A tak to aj bolo. Samozrejme, zažila som trochu celodenného šoku, lebo mala som robiť s novou babou. Ale tak pohodička, robila dva roky v stravovacom zariadení, čiže problém nebude. Omyl! Trošku spoľahnuto, vybrala som sa na desať minút do podzemia a keď sa vrátim štyria ľudia sa sťažujú, že kde majú pivo, prípadne ako vyzerá tá káva.  Vtedy som zistila, že niečo nie je v poriadku. Ale tak bola pekná, to stačí nie? Keď sa ma opýtala, ako sa robí cappucino, či rezané pivo tak pohoda, vysvetlím, zjavne to zabudla. Ale keď sa ma opýtala aká je to zalievaná káva, hneď som zistila, že niečo nie je v poriadku. Nedostatky sa nabaľovali a nakoniec som si dutohlavčeka vycvičila. Ja som iba stála pri pípe, porobila dáke to pivko, kávu a dutohlavček behal, kde som mu rozkázala. Terasa sa na čas uvoľnila, čiže som si mohla obehnúť aspoň pár stánočkov. Z Piatich som v štyroch niečo kúpila, čiže som mohla byť spokojná, že ma nepustili po celých trhoch. Najviac ma mrzelo, že som sa nedostala na kolotoče! Ale tie bez alkoholu v krvi nie sú aj tak ono, takže nie je čo riešiť. Tento rok som to vyskúšala v kombinácií s prácou a bez alkoholu. Na budúci to vyskúšam s alkoholom a bez práce ! Kombinácia o dosť lepšia, už len na pohľad!

Poznámka autora: Touto glosou ide čisto iba o oživenie stránky, o recesiu, alebo ak chcete tak o denníček,.V článku nejde o žiadne zhodenie nejakého človeka, či podniku. Ak sa niekomu nepáči, nech jednoducho nečíta.

Autor: Agátočka