Pamätáte si ešte na menšiu exkurziu do sveta rockovej histórie s názvom „Návraty stratených synov a dcér“? Na pomerne veľkej ploche sme si vtedy pripomenuli obrovské personálne kolotoče vo vnútri viacerých veľmi známych kapiel, ba až legiend. A kto bol tým pomyselným kolotočiarom? No predsa samotný spevák, u ktorého je jeho výmena rovnako strastiplná situácia, ako chodenie po tenkom ľade.

Pätica spevákov, ktorá sa vo svojich kapelách uchytila

V takmer rok starom spomínanom rozbore hrali hlavnú úlohu síce zaujímaví frontmani (v prípade fínskych superhviezd NIGHTWISH dokonca aj osoba nežnejšieho pohlavia), no lež tadiaľ správna cesta akosi neviedla. S ich angažmá to kapelám jednoducho nevyšlo, nech už sú príčiny a dôvody akékoľvek, teraz si však predstavíme rovnú päticu známych lídrov, kde čas jednoznačne potvrdil, že v danej situácii išlo o správnu voľbu. Mnohí skalní fanúšikovia nesúhlasia, mnohí do dnes iba nechápavo krútia hlavou, lenže nie je aj vďaka tomu ten náš metal tak krásne rôznorodý? Nech sa páči, ako prví majú slovo veselé dyne z HELLOWEEN a ich dlhoročný frontman.

Andi Deris – HELLOWEEN (1994 – ?)

Andreas Deris, aktuálne 51-ročný rodák z nemeckého Karsluhe, začínal s hudobnou kariérou v pätnástich, a to ako gitarista, no hneď onedlho zistil, že na svoje živobytie si bude zarábať viac svojimi hlasivkami. Ranné spolky ako NAMELESS či KYMERA radšej preskočme a rovno prejdime k podstatne slávnejším a dodnes aktívnym rockerom PINK CREAM 69, s ktorými vstúpil do širšieho povedomia fanúšikov prostredníctvom trojice silných albumov v rozmedzí rokov 1989 až 1993. Už vtedy prejavil svoje nesporné kvality, čoho si rázom všimli kolegovia z vtedy maximálne rozhádaných HELLOWEEN. Výmena za nestabilného Kiskeho tak bola na svete a s ňou i šanca, ktorú Andi okamžite do veľkej mieri využil na fantastickom počine „Master of the Rings“.

HELLOWEEN s Andim Derisom

Tu sa „králici“ neuveriteľne vytiahli. Kapela je ako poliata živou vodou a servíruje jeden skvelý kotúč („Better Than Raw“) za druhým („The Dark Ride“), až do ďalšieho zemetrasenia v zostave v roku 2001. Od tohto momentu ale HELLOWEEN opäť fungujú ako dobre namazaný stroj a chŕlia kvalitné dosky ako na bežiacom páse. Ani predlhých 20 sezón po nástupe však bohužiaľ nemá náš frontman na ružiach ustlané. Mnoho fanúšikov si akosi stále nevie pripustiť skutočnosť, že Michael Kiske je už dávna minulosť a Andiho preto tvrdohlavo odmietajú. Aj napriek jeho kolísavým výkonom, teda najmä naživo, ho mám ja osobne veľmi rád, a to hlavne vďaka jeho sympatickému vystupovaniu, o skvelom songwritingu nehovoriac.

Stojí za potornosť: Klenoty ako „Master of the Rings“, „Time of the Oath“, „Better Than Raw“ či „7 Sinner“ budú navždy patriť k speed metalovým bibliám!

Mark Tornillo – ACCEPT (2009 – ?)

Američan? A trúfa si dokonca nahradiť neodmysliteľného Uda Dirkschneidera v legendárnych ACCEPT? Áno, je ním istý pán Tornillo, vyslanec z ďalekého „džerzí“. Ten nastúpil na svoj vysnívaný post po dlhých rokoch špekulácií ohľadom albumového reunionu so spomínaným Udom, s ktorým sa však kapela po absolvovaní viacerých úspešných turné akosi nevedela dohodnúť na ďalšej spolupráci.

ACCEPT s Markom Tornillom

Dovtedy nie úplne známy Mark (plne pôsobiaci v úderke T.T. QUICK) je pre zvyšnú štvoricu priam ideálnou voľbou, či už svojim vekom, bohatými skúsenosťami a najmä hlasovou výbavou. A práve ten skvelý hlas je to, čo tak veľmi zdobí pôsobivú comebackovú dosku „Blood of the Nation“, kde ACCEPT doslova vstávajú z popola a mnohým nepripraveným vyrážajú dych. Podobne vrelému prijatiu sa dostáva aj dvom nasledujúcim zbierkam pokovovaných hymien, silnej „Stalingrad“ i stále aktuálnej pecke „Blind Rage“.

Čo je ale najdôležitejšie, chalani jednoznačne dominujú aj naživo a ich vystúpenia sa stávajú metalovými udalosťami numero uno. Kto navštívil minuloročnú dvojhodinovú masáž na pekne zaplnenom amfiteátri v Banskej Bystrici, mi dá určite za pravdu, že to rozhodne stálo za to. Dnes, už v dôchodkovom veku, je Mark Tornillo (61) stále tým suverénnym pevcom, ktorého hlas pôsobí ako drsný „šmirgl papier“ a bez sebamenšieho náznaku únavy či opotrebenia. Yeah!

Stojí za pozornosť: Pravá podstata heavy metalu sa skrýva v „Pandemic“, „Bucket Full of Hate“, „Stalingrad“, „Shadow Soldiers“, „The Curse“ alebo „Wanna Be Free“!!!

Derrick Green – SEPULTURA (1997 – ?)

Snáď najkontroverznejší zástupca nášho malého resumé. Dôvod? Ani Derrick Leon Green (45), obrovitý Afroameričan z USA, za to určite úplne sám nemôže. A práve tá zarputilosť a neústupnosť je to, čo mi na tejto formácii najviac imponuje. Ani po dlhom boji o priazeň, zmenách na scéne a odchode Maxa Cavaleru (spolu s bratom Iggorom založil kapelu a pôsobil v nej do roku 1996) sa chalani nevzdávajú, nakrúcajú zaujímavé dosky a neskutočne demolujú naživo.

SEPULTURA s Derrickom Greenom

Derrick pochádza z Clevelandu, kde už ako mladík pôsobil vo viacerých, najmä hardcore orientovaných partičkách ako OUTFACE či ALPHA JERK, lenže až konkurz na uvoľnené miesto v SEPULTURE otočil celý jeho život úplne naopak. Stovky koncertov, sedem štúdiových albumov – to je vizitka, s akou sa môže pochváliť za vyše 18 rokov života s touto brazílskou legendou. Ako aj v prípade Andiho Derisa, ani tu ortodoxní neostávajú pozadu a dookola iba omieľajú to svoje „no Max = no Sepultura“.

Predsudky voči niečomu novému sú teda stále živé, avšak to našu štvoricu evidentne nezaujíma. O žiadnom reunione totiž nechce ani počuť! Okrem SEPULTURY, s ktorou aktuálne pripravuje i novučičký album, sa príležitostne Derrick venuje thrashovému spolku MUSICA DIABLO a tvorí jednu z hlavných úloh v experimentálnom disko due MAXIMUM HEDRUM. Aby toho nebolo málo, celý svoj život nedávno presťahoval do matičky Prahy, kde žije so svojou sexy priateľkou Dominikou. Spolu už majú malého synka Madoxa.

Stojí za pozornosť: Čo povedať k svojej najobľúbenejšej bande? Koncepčnú dvojičku „Dante XXI“ a „A-Lex“ zbožňujem, no „Against“ a posledný „The Mediator…“ sú len tesne pozadu.

Mortuus – MARDUK (2004 – ?)

Choré hlasy Joakima a Andreasa síce stoja za úplnými počiatkami škandinávskej blackovej mašiny, lenže bol to až príchod Erika „Legion“ Hagstedta, ktorý vyniesol MARDUK na potenciálny vrchol. Blasfemické monolity „Heaven Shall Burn…“, „Panzer Division Marduk“ či „World Funeral“ dodnes priťahujú hordy metalových nadšencov a prívlastok „kult“ tu rozhodne sedí a riť na šerbeľ. V tom čase sa ešte Daniel Rostén aka Mortuus (38) plne sústredí na svoj hlavný projekt FUNERAL MIST, volanie MARDUK po novom vokálnom nástupcovi je však natoľko silné, že sme koncom roka 2004 svedkami znovuzrodenej štvorice, ale i prvého nesmelého kroku v podobe „Plague Angel“. To nasledujúci „Rom 5:12“ je už úplne o niečom inom a Mortuus so svojim hnilobným hrdlom doslova exploduje. Tým si narýchlo získava rešpekt aj u najzarytejších odporcov.

MARDUK s Mortuusom

Spomínaný Legion bol vždy rodený šouman a mierne extravagantná persóna, no až s jeho nástupcom posadla MARDUK istá zvrátenosť a pocit tajomna. Chalani sa neboja experimentovať so svojim zvukom, posúvať sa dopredu, takže o prešľapovaní na jednom mieste nemôže byť ani najmenšej reči. Nekompromisne taktiež vyznieva samotné pôsobenie na pódiu, kde niet zvyšné miesto na zbytočné vykecávanie, hecovačky či dokonca nejaký ten úsmev. Iba skazonosný black metal vo svojej najrýdzejšej forme! Aj vďaka tomu patria títo Švédi medzi to najlepšie, čo môžeme momentálne naživo vidieť, preto určite nepremeškajte ich „omšu“ v tohtoročnom programe festivalu Gothoom Open Air.

Stojí za pozornosť: Dnes už klasika žánru „Rom 5:12“, experimentálny „Wormwood“ a výborná aktuálna pecka „Frontschwein“, no vašej pozornosti by nemali uniknúť ani ostatné albumy.

George Fisher – CANNIBAL CORPSE (1995 – ?)

Komplikované výmeny v zostave sa nevyhli ani najpopulárnejšej death metalovej kapele na svete, a ak by sme mali vypichnúť aspoň jednu, určite to bude tá zo začiatku roka 1995. Chris Barnes, už v tej dobe legendárny chroptič, pri nahrávaní novučičkého albumu „Created To Kill“ (neskôr prekrstený na „Vile“) akosi nevie nájsť spoločnú reč so zbytkom osadenstva a vyhadzov preto na seba nenechá dlho čakať. Zvyšok je dobre známa história.

CANNIBAL CORPSE s Georgom Fisherom alias Corpsegrinderom

Dnes si však ani poriadne neviem predstaviť lepšiu náhradu než Georga „Corpsegrindera“ Fishera, muža so smrtiacim dynamitom v hrdle a majiteľom tých najkvalitnejších krčných stavcov na svete. Kto videl tohto týpka hádzať hlavou, dá mi rozhodne zapravdu. Momentálne štyridsaťšesťročný otec dvoch detí, začínal u floridských klasikov MONSTROSITY, s ktorými stihol natočil dve plnohodnotné dosky, lenže ponuka s akou k nemu prifrčali CANNIBAL CORPSE sa jednoducho neodmieta.

Z „Vile“ je legenda a hoci ďalšie albumy nikdy nedosiahli podobný kultový status ako ich predchodcovia „Tomb of A Mutilated“ či „The Bleeding“, o nejakom prepadáku sa ale nedá hovoriť ani náhodou. Priam naopak. Chalani zrejú sťa víno a posledné krvavé lázne typu „Torture“ a „Skeletal Domain“ patria k tomu najlepšiemu, na čom sa George so svojimi parťákmi podieľal. Aby toho nebolo málo, CANNIBAL CORPSE v posledných rokoch so svojimi silne nadupanými šou hojne križujú starý kontinent, našu malú krajinu nevynímajúc.

Stojí za pozornosť: Ročníky 1996, 1999, 2004 a 2012 majú pachuť death metalovej geniality. Mľask!

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.