Trojica švédskych kovových týpkov s jedným americkým gitaristom, ktorá je vedená okovanými nohavičkami mávajúcou kanadskou princeznou Alissou White-Gluz, sa rozhodla znovu devalvovať melodeath a je z toho „espectáculo de puta madre“ alebo trištvrte hodiny skvelo natočenej a fantasticky zahranej sonickej onánie, s úžasne napísanou muzičkou a slovami, ktorej dodal punc originality famózny muzikant Michael Amott v roli skladateľa, gitaristu a co-producenta.

ARCH ENEMY – Deceivers

Niektoré tie hudobné náhody či muzikantské fóriky, ako geniálne predikované rošády sú síce miestami kvapku prvoplánové a trochu cez štatistickú hranu, viac-menej však aj tak ide o jednu z najlepších kovoviniek tohto roku, ktorú ani nejde vypnúť a po jej skončení má človek vyložene absťák a pustí si to odznovu, pričom vôbec nejde o štýlový odklon od typickej zmesky nákazlivých melódií, hrdelného revu, thrashových riffov, ale len o expanzívnejší prístup, ktorý odzrkadľuje vývoj deathíku za posledných pár rokov. Pôvodné aranžmány pre dvojicu gitár, basy a škopkov, sú doplnené do výsledku symetricky štruktúrovaných a stredne dlhých kompozícií kvázi symfonickými klávesovými pasážami a filmovými efektmi, ktoré dodávajú kontrast a vylepšujú trademark kapely.

Kua…, nech si kto chce, čo chce žvásta…, toto je takmer „over-the-top“, ale pritom stále vierohodná a v základe naozajstná, sakra dobrým soundom obohatená, emocionálne vygradovaná, skvelo zahratá, zaujímavá, jednoducho veľmi cool metalová doska. Po stránke aranžmánov tu taktiež nič neškrípe, sólové linky a stále lepší vokál, sú naozaj brutal. Samozrejme, je to heroistické, je to predsa len Michael Amott, ale inak palec hore.

Album otvára trilkovanie gitary, ktoré prechádza do optimistického hitu „Handshake with Hell“ s extravagantným majestátom, kde Alisska predvádza svoje vokálne chameleónstvo prechodmi do rôznych podôb svojho hrdelného chrapotu, cez priškrtený spev, až po anjelskú čistotu. Skvelému úvodníku sekunduje drvivo riffujúci thrasher „Deceiver, Deceiver“, cválajúci intenzitou tisíckou konských kopýt, ukazujúc potlačovanú zúrivosť kompetentného bicmena Daniela Erlandssona… sakra, dedkovi pri vedľajšom stole skoro vypadla zubná protéza…

Hrozivý úvod „In the Eye of the Storm“ bez najmenšieho zdržovania mapuje stredným tempom situáciu novej tvorby ARCH ENEMY a vrhne vás priamo do kotla „amottovských“ ingrediencií, kde Alissa ukazuje, ako perfektne vie budovať napätie a vzbudzovať očakávania svojim „nežným“ hláskom. Od tohto momentu sa misia podvodníkov začne opatrne odchyľovať od pôvodných „enemy-gossowských“ príchutí, ale aj od novších skeletov posledných dvoch dosiek, a tak sa dajú zažiť najlepšie okamihy (podľa mňa) z celej ich diskografie.

ARCH ENEMY

Samozrejme kostra jednotlivých kúskov ostáva, thrashové riffy, povinné spomalenia a kopa drobných sólových liniek tak, ako za čias „Doomsday Machine“, či „War Eternal“ (recenzia TU). Šiesta zúrivosť „Sunset over the Empire“ z roviny naratívnej zvedavosti a napätia album presúva do rovín emočno-agresívneho napojovania sa na tiesnivú predstavu metalovej dokonalosti a spolu s pomalším kúskom „Spreading Black Wings“, ktorý svojou melanchóliou a zasnenosťou tvorí protipól k rýchlejším a priamočiarejším skladbičkám. Tieto tri kompozície predstavujú 3 pomyslené orgazmy tohto vydareného opusu.

Neoklasicizmus zase Amott spolu s Jeffom Loomisom ponúkajú v „The Watcher“, kde úplne s ľahkosťou interpretujú rytmicky rozviaty motív, reprezentujúci status quo metalového undergroundu. Tento kúsok sa nepodobá na nič z ich doterajšej tvorby. „House of Mirrors“ na život a na smrť popiera klasicistické postupy, aby mohla cez nenápadné zbory variovať žánrové vzorce a ponúknuť prekvapivo komplexný vejár skvelej metalovej skladby. Je to tvrdohlavý thrash, ktorý melodickému death metalu robí medvediu službu.

Ukľudnenie prichádza pomalým inštrumentálnym interlúdiom „Mourning Star“, ktorý predpovedá optimistickú vecičku „One Last Time“ s množstvom klasických riffov, takmer neočakávajúcich od gitarového záprahu Amott/Loomis. Sebaistý vokál Alissy White-Gluz a farbiace klávesy pridávajú na vierohodnosti, a tak je to asi najmelancholickejší článok tejto kolekcie. Desivé symfonické intro kúsku „Poisoned Arrow“ otvára bránu symbiózy klasických línií a progresie, hlavne čo sa týka elegancie a intenzity. Konzistentné vokály súperia s ťažkými riffmi a skladba je jedna z najkrajších a najťažších. Posledná „Exiled from Earth“ je vskutku ideálnym zakončením tohto skvelého albumu. Pomalšia skoro až „doom“ inštrumentácia so stále intenzívnym vokálom pomaly odznieva a každý sa môže s týmto albumom rozlúčiť po svojom…

Michael Amott a spol. opätovne dokazuje vysoko nadpriemernú remeselnú zručnosť a zároveň aj dostatok mozgovej kapacity, ktorá mu nedovolí rýdzo čiernobiely pohľad na problematiku. Áno, dostaví pátos, rozpaky, nedôvera a osobne by som uvítal viac pomalších alebo strednotempových skladieb, pretože niekedy zbytočne tlačia na pílu. No, hľadať v tom povrchnú vypočítavosť, nedaj bože prvoplánovosť môže asi vážne len niekto, komu už definitívne jeblo a hľadal by niečo podobného aj v slovenských rádiách.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk