Spoločne s ďalšími mojimi súputníkmi sme cestu na festival pojali heslom „Načo ísť na Wacken, alebo k moru, keď za osem hodín cesty môžeme byť v Snine.“ Naše retro vozidlo sovietskej výroby odmietlo priblížiť sa Snine na dohľad a vypovedalo službu pred Prešovom. Nuž, aj to je úspech. Nás ale odhodlanie nezastavilo a do Sniny sme, aj keď s meškaním, predsa len dorazili.

Návštevníci festivalu majú na výber z niekoľkých možností ubytovania, čo beriem ako veľké plus. Samozrejmosťou je stanové mestečko, ktoré bolo vzdialené asi 5 minút chôdze od stageu. Približne v rovnakej vzdialenosti, len opačným smerom, sa nachádzal autocamping, v ktorom bola možnosť taktiež vyspať sa v stane (respektíve vo väčšom aute), k dispozícii bolo ale aj niekoľko drevených chatiek. Tí, ktorí sa na tradičné festivalové podmienky už necítia mohli využiť služby hotela, ktorý sa nachádzal taktiež v bezprostrednej blízkosti.

My sme zvolili bývanie v autocampingu, takže ten môžem popísať najlepšie a nemôžem naň povedať jediné krivé slovo. Návštevníci kempu boli opáskovaní samostatnými páskami a tak sa doň nedostal nik iný, navyše pri vstupnej bráne bola nonstop strážna služba, ktorá kontrolovala, aby sa do týchto priestorov nedostal nikto iný – dovolím si vyzdvihnúť ich prácu aj na konkrétnom príklade, keď sa v miestnom bufete zomlel menší incident medzi už zjavne podguráženými účastníkmi a provokatér bol strážnou službou vyvedený behom pár sekúnd z areálu. Plus si zaslúži aj spomínaný bufet, ktorý sa staral o suché krky návštevníkov až do skorých ranných hodín a nesmiem zabudnúť ani na milú obsluhu a priam ľudové ceny.

V areáli autokempingu boli prítomné aj klasické sprchy a toalety v murovaných domčekoch, takže žiadne provizórne toi-toi riešenie. Pochváliť ešte treba aj veľkú ústretovosť pánov na „vrátnici“ autokempu, kde sa nachádzali štyri skrinky na kľúčik s možnosťou nabíjania mobilných telefónov a to dokonca zadarmo (skladala sa len záloha za kľúčik). Starostlivosť o návštevníkov autokempingu bola teda zvládnutá na jednotku s hviezdičkou.

Počas festivalu som bol navštíviť aj stanové mestečko na opačnom konci, aby som si mohol urobiť obraz. V stanovom mestečku sa taktiež nachádzal bufet, takže návšteníci nemuseli hlad a smäd hasiť až pri javisku. Avšak práve k dvom mnou vyzdvihnutým veciam v autocampe patria aj moje dve najväčšie výčitky. V stanovom mestečku bolo asi 7 prenosných záchodov, na ďalšom mieste vo festivalovom areáli ich bolo asi 15. Ja som ich teda navštíviť nemusel, ale tento počet sa mi zdá nízky a to hlavne ráno. Druhým a pre mňa osobne veľkým mínusom je absencia nabíjacej stanice na mobilné telefóny v celom areáli festivalu. Veľa ľudí si dnes na festival už nenosí fotoaparáty a chce si urobiť fotografie mobilom, lenže výdrže dnešných mobilov sú na hranici 1,5 dňa a kto teda nemal pri sebe power banku (a nebýval v autocampe), mal zrejme smolu. To sú ale našťastie jediné dve veci, ktoré môžem organizátorom vytknúť počas celého festivalu. Prechod cez kontrolné brány bol vždy plynulý, pochvalu si zaslúžia aj pracovníci SBS. Na veľkom množstve akcií som sa stretol s arogantnými pracovníkmi týchto spoločností, ktorí hrubým vystupovaním kazia dojem festivalu. V Snine to bolo naopak, páni SBS-kári vždy slušne pozdravili, prípadne poradili.

Podľa informácií mojich súputníkov, ktorí sa festivalu zúčastnili už po niekoľkýkrát sa zlepšenie dostalo aj počtu stánkov s občerstvením. Nikde sa tak netvorili extrémne dlhé rady a v hlavnom stane s množstvom výčapov sa dalo k pivu dostať rýchlo aj počas prestávok medzi jednotlivými koncertami. Síce malým, ale určite nie nepodstatným plusom je to, že v celom areáli sa dali zohnať rôzne značky piva za rôzne ceny, takže vybrať si mohol naozaj každý.  Neopomenuteľným plusom areálu je prítomnosť kúpaliska. A keďže počasie prialo návštevníkom niekedy až nadmieru, mnohí sa počas horúcich dní schladili vo vode. Tento aspekt však mal aj svoje nevýhody, o tom ale pri ďalších dňoch…

Cesta na ďaleký východ má ale aj svoje pozitíva. Hlavne vďaka posledným ročníkom, kedy sa na festival podarilo dotiahnuť zvučné zahraničné mená, je možné na parkovisku vidieť autá z rôznych kútov Slovenska, dokonca aj spoza severných hraníc. Väčšina účastníkov však pochádza z východoslovenského kraja a to je na atmosfére festivalu poznať. Nie nadarmo sa hovorí, že Východniari sú veľmi pohostinní a milí.

Medzi plusy musím zaradiť aj čistotu areálu. O tú som sa obával najmä preto, že za poháre sa nepaltila záloha, ale návštevníci boli našťastie celkom poriadkumilovní a ak aj nejaký neporiadok vznikol, ráno už po ňom nebolo ani stopy. Celkovo teda musím zhodnotiť organizáciu a prostredie veľmi kladne, Rock pod Kameňom je tým festivalovým príkladom, kedy do seba zapadne viacero detailov, ktoré tvoria skvele fungujúci celok. Verím, že budúci rok už návštevníci v areáli nájdu aj spomínané nabíjacie stanice na mobilné telefóny. Teraz už ale prejdeme k hudobnej časti.

Ako som už spomenul, na miesto činu sme sa kvôli technickej poruche dostali s oneskorením a prišli sme tak o vystúpenie slovenskej legendy DEREŠ. V čase nášho príchodu ale práve štartoval svoj koncert Robert Kodym s jeho formáciou WANASTOWI VJECY. Práve toto bol koncert, počas ktorého sa postupne začal plniť areál.

Prichádzajúci fanúšikovia si tak mohli zaspievať nielen klasiky „Bedna od whisky“, či „Andělé“, ale Kodym a spol. pridali aj niekoľko hitoviek ich bývalej kapely LUCIE. Diváci si tak užili skladby ako „Panic“, alebo „Dotknu se ohně“. „Wanastovky“ naladili návštevníkov na dve hlavné hviezdy večera (a pre mnohých aj celého festivalu) viac než dôstojne.

Fanúšikovia sa už nedočkavo pripravovali na holandských headlinerov WITHIN TEMPTATION na čele so Sharon den Adel. Keďže ide o moju srdcovku, dlhú dobu som nevedel pochopiť a prehryznúť fakt, že holandské hviezdy robia predskokanov KABÁTU. Ako sa však neskôr ukázalo, organizátori to mali v tomto prípade dobre premyslené a správne odhadli chute a preferencie ľudí. Každopádne sa hľadisko zaplnilo veľmi solídne a vystúpenie WITHIN TEMPTATION mohlo odhadom sledovať viac ako 5 000 divákov.

Sharon a spol. odpálili koncert hitovkou „Our Solemn Hour“, na ktorú sa diváci okamžite chytili. Šou sa rozbehla veľmi rýchlo a kapela strádala staršie hitovky so skladbami z veľmi podareného posledného albumu „Hydra“. Fanúšikovia sa tak hneď v úvode koncertu mohli vyskákať a vyspievať aj na známej klipovke „Faster“. WITHIN TEMPTATION počas koncertu pridali aj pyrotechnické efekty a na veľkej obrazovke v zadnej časti scény sa premietal klip ku takmer každej skladbe, ktorú kapela odohrala.

Sharon den Adel si fanúšikov okamžite získala okrem iného aj tým, že často po skladbách ďakovala fanúšikom v slovenčine. Kapela nezabudla ani na hitovku z posledného albumu s názvom „Paradise (Ehat About Us)“, ktorú skupina naspievala spoločne s Tarjou. Tá sa pochopiteľne objavila len na obrazovke. Takéto skladby si Sharon počas koncertu strihla ešte dve – duet s raperom Xzibitom s názvom „And We Run“ a v prídavku nezabudla na perfektnú baladu „What Have You Done“, ktorú v origináli naspievala s Keithom Caputom.

Koncert mal od začiatku skvelú atmosféru. Nedá sa povedať, že by mal slabšie a svetlejšie momenty, vďaka výborne vyskladanému setlistu sa skalní fanúšikovia bavili na každej jednej piesni. Výbornú atmosféru potvrdzoval aj skvelý zvuk. Koncert si zjavne užívali aj ostatní členovia formácie, no len málokto mohol odtrhnúť oči od charizmatickej Sharon, ktorej fanúšikovia priam zobali z ruky každú jednu vetu medzi jednotlivými skladbami. Aj keď samotná Sharon nastavila latku vysoko a diváci sa jej za to odvďačovali búrlivým potleskom po každej skladbe, predsa len v záverečnej časti koncertu, približne od „Covered by Roses“ bolo badať ešte väčšie vystupňovanie. Táto rýchla pecka rozoskákala nielen fanúšikov, ale aj samotnú Sharon a od tejto skladby až do konca bola na pódiu ešte živelnejšia ako dovtedy. Záver patril osvedčeným hitom „Mother Earth“, „What Have You Done“ a „Ice Queen“.

Pred akciou som sa obával, že o danom čase, teda v prvý festivalový deň, po odohratí WITHIN TEMPTATION pre mňa Rock pod Kameňom tak z polovice skončí, predsa len Holanďania boli mojim hlavným headlinerom. Som však veľmi rád, že som sa hlboko mýlil, o tom ale opäť v ďalších dňoch.

Stage sa teda začal pripravovať pre českú stálicu KABÁT. A s blížiacim sa začiatkom koncertu pominuli moje pochybnosti, prečo sa za väčšieho headlinera považuje kapela, ktorú je možné vidieť aj trikrát za leto ako zahraničná hviezda. Pepa Vojtek a spol. totiž zaplnili hľadisko ešte viac ako WITHIN TEMPTATION a aj keď aj úvodná skladba „Banditi di Praga“ sa už udomácnila v playliste, až pri nasledujúcej klasike „Porcelánový prasata“ som si uvedomil, že KABÁT môže vidieť človek aj tridsaťkrát.

K niektorým festivalom proste patrí a táto česká legendárna formácia nemôže skaziť žiadnu zábavu. Či sa mi to páči, alebo nie, hlavným headlinerom prvého večera teda bol KABÁT (a bez mučenia sa priznávam, že medzi skákajúcich a spievajúcich som patril aj ja). V približne hodinovom setliste dokonale bavili divákov a nezabudli takmer na žiadnu hitovku z ich dlhoročnej histórie. Fanúšikovia si tak mohli užiť okrem iných pecky ako „V pekle sudy válej“, „Dole v dole“, „Pohoda“ a klasicky na záver „Moderní děvče“. Pepa Vojtek svojich fanúšikov dokonale pozná a tak dal niekoľko refrénov odspievať aj im. S nimi sa samozrejme bavil aj medzi skladbami a aj keď si myslím, že už sú to frázy, ktoré používa na každom jednom vystúpení, divákom to bolo jedno, bavili sa a to je dôležité.

Prvý deň festivalu zavŕšila česká formácia DYMYTRY, no my sme ho po náročnej ceste po koncerte KABÁTU išli zavŕšiť do bufetu na jedno pivo pre lepší spánok a s pocitom, že „Na toto som už asi starý a neviem ako vydržím skákať a baviť sa ďalšie dva plné dni“ som zaparkoval do stanu… V najbližších dňoch vám priblížime atmosféru a koncerty, ktoré sa konali na Rock pod Kameňom v piatok a v sobotu.

Foto: Matej Cázer