PARADISE LOST – Medusa

PARADISE LOST, legendárni náladotvorci z britského Halifaxu, prichádzajú po dvoch sezónach s horúcou novinkou jednoducho zvanou „Medusa“, ktorá môže poriadne rozvíriť dnešné, pomerne pokľudné vody na metalovej scéne.

Pádnych dôvodov je samozrejme viacero, a preto si ich v dnešnej recenzií postupne rozoberieme. Ten jednoznačne najmarkantnejší tkvie v dokonaní istej evolúcie, začatej ešte veľmi dávno a jej vyvrcholením na doske „Host“. Od vydania tejto experimentálnej a značne kontroverznej placky v roku 1999, totiž PARADISE LOST každým ďalším albumom získavajú na opätovnej tvrdosti (kapela v 1988 začínala ako nekompromisná brúska) a posúvajú svoj zvuk do omnoho gitarovejšieho vyznenia, čoho záverečným výsledkom môže byť spomínaná aktualita „Medusa“. Práve na nej sa pätica vracia až k pamätnému debutu, kde sa to len tak hemžilo surovým death metalom bez štipky zľutovania. Kruh sa uzavrel.

PARADISE LOST – Medusa

Áno, PARADISE LOST totiž na novinke ponúkajú suverénne najprísnejší a najostrejší diktát za posledných 25 rokov! Desiatka skladieb sa nesie zväčšia veľmi pomalých, doom metalom nasiaknutých náladách, ktoré možno viacero fanúšikov (najmä tých novších) poľahky nestrávi.

Tempo je miestami až vražedne pomalé, gitarové riffy pána Mackintosha sa tiahnu celou nahrávkou ako riadne zahustený hlien a samou kapitolou je výkon speváka Nicka Holmesa. Ten sa na predchádzajúcej radovke „The Plague Within“ (recenzia TU) aj vďaka spolupráci s drtičkou BLOODBATH vrátil po dlhej dobe k pôsobivému growlingu, lenže kým tam tento riadne zdrsnený prejav iba akési druhé husle, na albume „Medusa“ je využívaný v oveľa, oveľa širšom rozsahu.

PARADISE LOST

Typické melodické vyhrávky sú síce prítomné a neraz krásne kontrastujú so zvyškom použitých prísad, avšak ich množstvo je v porovnaní s nedávnou minulosťou pomerne zanedbateľné. Ide najmä o vopred zverejnené singlovky „The Longest Winter“ a „Blood and Chaos“, asi najľahšie stráviteľné kompozície na dnešnej novinke.

Pozície žiaľ vypratalo i charakteristické korenie v podobe ženského spevu alebo klávesy. Jasať teda môžu hlavne tí skôr narodení, dodnes prisahajúci na míľniky ako „Lost Paradise“, či „Gothic“, pre ktorých budú ponuré mordy ala „Fearless Sky“, „Gods of Ancient“ a „Until the Grave“ hotovým balzamom na uši. Vy a teraz ukazujem presne na vás, si môžete k celkovému hodnoteniu pripísať jeden, až dva body k dobru a netrápiť sa nad mojim, ešte pomerne skromným hodnotením.

Hodnotenie autora: 6,5 / 10

Žáner: doom/gothic/death metal
Krajina pôvodu: Veľká Británia
Vydavateľstvo: Nuclear Blast Records
Dátum vydania: 01.09.2017
Web: www.paradiselost.co.uk
Zostava:
Nick Holmes – spev
Gregor Mackintosh – gitara, klávesy
Aaron Aedy – gitara
Stephen Edmondson – basgitara
Waltteri Väyrynen – bicie
Tracklist:
Fearless Sky (08:30)
Gods of Ancient (05:50)
From the Gallows (03:42)
The Longest Winter (04:31)
Medusa (06:20)
No Passage for the Dead (04:16)
Blood and Chaos (03:51)
Until the Grave (05:41)
Diskografia:
Lost Paradise – 1990
Gothic – 1991
Shades of God – 1992
Icon – 1993
Draconian Times – 1995
One Second – 1997
Host – 1999
Believe in Nothing – 2001
Symbol of Life – 2002
Paradise Lost – 2005
In Requiem – 2007
Faith Divided Us – Death United Us – 2009
Tragic Idol – 2012
The Plague Within – 2015
Medusa – 2017
Definitíva:
Takáto poloha PARADISE LOST síce má svoje nesporné čaro, no mne príliš nešmakuje a rozhodne sa za to nehanbím. „Medusa“ je určite kvalitne odvedenou prácou, ale zbavená takmer všetkého, čo mi kedy na týchto Angličanoch imponovalo.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Odporúčané články