Rovnaký zážitok sľuboval aj veľmi zaujímavo zvolený program pred hlavnou hviezdou, či už francúzska hviezda GOJIRA, alebo dobre známi MACHINE HEAD. Prví menovaní začínajú už dokonca niečo po sedemnástej, čo spôsobuje vrásky na čele hlavne nám redaktorom. GOJIRA totiž postupne demoluje pódium a po sľúbených akreditáciách ani chýru, ani slychu. Ešteže sa situácia s pribúdajúcimi minútami mení a my si môžeme konečne vychutnať túto fantastickú beštiu plnými dúškami. Žiaľ, väčšina osadenstva postupne plniaceho sa štadióna túto zmes drvivých gitarových riffov, nekompromisnej rytmiky a naliehavého vokálu akosi nestíha pobrať a reakcie sú teda zväčša chladné. Najlepšie samozrejme reaguje mladšia časť obecenstva a s pribúdajúcimi minútami sa dostaví ako tak hmatateľná atmosféra. Kapela nenecháva nič na náhodu, je plná energie a búši do publika ako sa len dá. Chalani takisto dosť využívajú pripravený výbežok, tzv. snake pit (o ňom ešte bude reč), kde je kontakt medzi publikom a kapelou takpovediac bezprostredný. Nechýba moja najobľúbenejšia „Love“, „Toxic Garbage Island“, „Flying Whales“, úplná novinka „L Enfant Sauvage“ a záverečná hitovka „Vacuity“. Kto ma rád týchto „žabožrútov“, tak musel byť spokojný, hoci zvuk ešte nebol optimálny a úplne uchu lahodiaci.

Úvod teda takmer na výbornú. To isté sa samozrejme čakalo od MACHINE HEAD, ak nie viac. Ak som však spomínal, že pri GOJIRA to po zvukovej stránke ešte nebolo celkom ono, tak týchto Američanov ozvučenie doslova pochovalo zaživa! Namiesto mohutnej hudobnej produkcie sa totiž z mohutných reproduktorov ozýval iba MOHUTNÝ bordel. Olej do ohňa priliala aj samotná kapela, ktorá stavila takmer výlučne na najnovšie skladby, ktoré sú predsa komplikovanejšie a dobrý zvuk je preto nutnou podmienkou. Gitary plávali vo vetre sem a tam, bicie všetko spoľahlivo prehlušili a spev sa strácal a následne vynáral ako šantiaca veľryba. Z toho všetkého mi jednoznačne vychádza, že si zvukár odskočil na „malú“ a nechal to všetko postrážiť dvojročnému batoľaťu. A hor sa tak pohrať s gombíkmi… Za celkovo zlý dojem však nemôže len zvukár. Zábery kamier z obrovských obrazoviek vystriedali iba výjavy zo štúdiových albumov, čo zadná časť prizerajúcich sa asi neprivítala s nadšením. Hudobne pripravili MACHINE HEAD mix posledných albumov („Imperium“, „Beautiful Morning“, „Halo“, „Be Still And Known“). Najčitateľnejšie tak vyznela akustická novinka „Darkness Within“ (klip sa natáčal v Prahe pár dní pred vystúpením) venovaná českým fanúšikom. Kde však chalani zabudli kultové „Old“ a hlavne „Davidian“ nevedno. Snáď nabudúce a hlavne za lepších okolností.

Až do tejto chvíle plynul harmonogram na minútku presne. METALLICA však predsa nejakú tu chvíľku ešte natiahla, a tak nastupuje niečo po dvadsiatej. Samozrejme za zvuku neodmysliteľného intra „The Ecstasy Of Gold“. Natešenosť je priam obrovská, takže čím sa vôbec začne? „Creeping Death“? Enter Sadman“ či iná tutovka? Nie! Výkop zahajuje vôbec najstaršia pecka tohto súboru, punkom nasiaknutá „Hit The Lights“. A zvuk je prekvapivo ako z rozprávky! Doslova celý vyše dvojhodinový maratón by sa dal charakterizovať ako zmes dokonalého ozvučenia (takto skvelo ozvučený koncert som asi ešte nepočul), svetelnej/pyrotechnickej šou a old school skladieb. V kombinácií s takýmto masakrálnym ozvučením boli hymny ako „Master Of Puppets“, „The Shortest Straw“(!!!), „Blackened“ či „For Whom The Bell Tolls“ akýmsi balzamom pre uši. Uši sú uši, čo ale hlavní aktéri? Hlavne James Hetfield nemá nič spoločné s takmer päťdesiatročným pánom. Z obrovského pódia s veľkou istotou zvládal spev, gitaru i neúnavné dirigovanie takmer tridsaťpäťtisícového davu a ďalších troch spoluhráčov. A čo toľkokrát preklínaný bubeník Lars Ulrich? Chybička by sa tu a tam predsa nejaká našla („Through The Never“, „One“), avšak z jeho hry prekypovala obrovská radosť, energia a hlavne pohoda. Kurva, ale ten chlapík ma úder ešte stále pekne silný! Ostatní samozrejme nezaostávali.

Najväčšie otázky vzbudzovala takpovediac samotná oslava výročia „Čierneho“ albumu, čomu bolo podriadené aj samotné pódium a príslušné efekty. Kapela si pre fanúšikov pripravila známy výbežok medzi fanúšikov, tzv. snake pit, v ktorom sa tiesnilo okolo dvesto nadržaných členov fanklubu. METALLICA bola na tomto výbežku ako doma, a tak nechýbali hroziace gestá, podávania rúk, mikrofón v rozvášnenom dave a podobné srandičky. Ale späť k hudbe. Začína sa zaujímavým introm mapujúcim roky 1991 – 93, ktoré sa následne plynulo transformuje v živú premiéru skladby „The Struggle Within“. Áno, čítate správne. „The Black Album“ je odohraný presne v opačnom poradí. Vskutku geniálny ťah! Vychutnávať si naživo také paľby ako „Holier Than Thou“, „Through The Never“, „Dont Tread On Me“, či zadumanú „My Friend Of Misery“, je priam ultimátny zážitok. Samozrejme nechýbajú ani najväčšie hity „The Unforgiven“, „Nothing Else Matters“ či „Enter Sandman“. To všetko sprevádzané ústrižkami klipov na troch obrích obrazovkách umiestnených za kapelou. Nevyhnutná je malá prestávka a už sa pridáva v podobe ohnivého „Fuel“, laserového „One“ či klasickej zakončovačky „Seek and Destroy“. Vyše dvojhodinové predstavenie pomaly končí a neostáva tak nič iné ako predlhé lúčenie, sľuby ohľadom skorého návratu, či rozhadzovanie množstva suvenírov do predných radov.

PLUSY:
Fantastická METALLICA a jeden z TOP koncertných zážitkov. Krásny a veľmi ideálny zvuk! Takmer vypredaný štadión. Vizuálne efekty. Proste mnoho mnoho vecí…

MÍNUSY:
Zvuk u MACHINE HEAD. Peripetie ohľadom akreditácií. Brutálne drahé suveníry a pivo na štadióne. Predlhá cesta domov.

Playlisty:
MACHINE HEAD: „I Am Hell (Sonata in C#)“, „Be Still And Known“, „Imperium“, „Beautiful Morning“, „Locust“, „Aesthetics Of Hate“, „Darkness Within“, „Halo“.

METALLICA: „Hit The Lights“, „Master Of Puppets“, „The Shortest Straw“, „For Whom The Bell Tolls“, „Blackened“, „THE BLACK ALBUM SET“, „Fuel“, „One“, „Seek And Destroy“.