Je pravdou, že Švédi odvážnymi superlatívmi na svoju doterajšiu tvorbu šetriť nemusia a istá suverénnosť a sebavedomý prístup k očakávanému materiálu má svoje opodstatnenie. Veď od preklenutia interných pnutí a návratu dnes nepostrádateľných členov Henrika Danhageho (gitary) a Jonasa Ekdahla (bicie) to úspešne dokazujú svojimi poslednými dielami.

EVERGREY – The Atlantic

K albumom „Hyms of the Broken“ z roku 2014 (recenzia TU), ktorý je zosobnením ohňa i hnevu, a „The Storm Within“ (2016 – recenzia TU), ktorého ústredným motívom bola búrka či konflikt, sa na súčasnom disku pridáva tematika vody, oceánu. Teda prvku, ktorého charakteristické črty ako tajomnosť, nespútanosť, hravosť a podmanivosť presne definujú to ako „The Atlantic“ pôsobí.

Významnou zložkou šponujúcou emócie o ďalšiu úroveň je aj to, že ide o prvú nahrávku v rámci diskografie, na ktorej sa nepodieľa Carina Englund, manželka frontmana Toma Englunda. Ich vzájomný rozchod, prijatie a vyrovnanie sa s touto situáciou, sa prenieslo do lyrickej časti, ktorá je tak ako kedykoľvek predtým kľúčovou pri vnímaní dosky ako celku. Ešte viac zintenzívňuje emotívnosť jednotlivých skladieb. Deje sa tak bezprostredne a bez ohľadu na tento fakt. A je prirodzené pripodobniť si motívy odohrávajúce sa v rámci textovej zložky k životným údelom každého jedného z nás.

O inštrumentálne dusno a napätie je zase postarané cez intenzívnejšie, zemitejšie a dravo pôsobiace gitary. Spolu s hutnou a oceľovo nazvučenou cvendžiacou basgitarou ponúknu i vkusné „groovy“ momenty či príležitostne djentové riffy. Mix, o ktorý sa opäť postaral Jacob Hansen, je citlivo vyvážený, prehľadný aj vzhľadom na to, ako vrstevnatá a bohatá na motívy je každá pieseň. Opakované prehrávanie stále otvára nové dimenzie a novo vyvierajúce pocity.

EVERGREY

Tie sú definované a tvárnené či už očarujúcim vokálom, ktorým pulzuje hnev, melanchólia, smútok, ale aj nádej a viera ísť ďalej, ale i gitarovými vzorcami a sólami. Ak sa nimi nechá človek pohltiť, tak v mnohom pripomenú podmorské zvuky, sú nabité bolesťou, budia beznádej, aby vzápätí neprvoplánovými melódiami odľahčili či rozjasnili kompozície. Svojou výpravnosťou i rozsiahlymi plochami by vedeli pokryť snáď aj celý Atlantik. Klávesy a sample dotvárajú atmosféru svojou tajomnosťou, skľúčenosťou vnášajúc element nepokoja a dráždiac citlivo nastavené vnemy poslucháča.

Takýto je celučičký album, prepletený zmesou víriacich a miesiacich sa pocitov a vnemov. Príkladom je hneď úvodná takmer osemminútová skladba „A Silent Arc“ skĺbiaca zúrivosť, skleslosť, ale aj nezlomnosť. Na jednej strane razantné a úderné riffy a na strane druhej, vábivý vokál, melodické refrény a jemné klávesy. Takéto skvelo fungujúce protiklady možno nájsť vo „Weightless“, All I Have“ a „A Secret Atlantis“. Boľavo a utrápene sa javia „End of Silence“ a „Departure“. „Currents“, „The Beacon“ a „The Ocean“ naopak pôsobia výrazne uvoľnene a odhodlane.

Chalani z EVERGREY predvádzajú na novinke dokonalo zvládnuté remeslo, ktorého nadstavbou je tradičné emočné vypätie. Je evidentné, že znovuobjavené ľudské pochopenie v rámci kapely im naďalej pomáha prekonávať stále prichodiace prekážky a práve tieto vyhraté súboje následne preklopiť do výnimočného materiálu akým album „The Atlantic“ nepopierateľne je.

Neponúkne síce priehrštie hitov, exceluje však v rozprávaní pestrofarebných príbehov, ktoré bohato odmeňujú pozornosť ich vnímania. Už len charizmatický a uhrančivý vokál Toma Englunda je základom osobitosti, na ktorú je citlivo a umne napojená inštrumentálna vyspelosť muzikantov. Ešte aj tá je zveľadená prierazným a burácajúcim zvukom, ktorý napriek svojej dokonalosti neukracuje poslucháča ani o jednu emóciu.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk