KILLCHAIN: Likvidujeme sa sami, postupne a pomaly. Len posledné roky to ide rýchlejšie

V máji vyšiel košickej death metalovej úderke KILLCHAIN štvrtý štúdiový album. Pri tejto príležitosti sme vyspovedali dvoch jej členov.

KOŠICE. Košická formácia KILLCHAIN vydala tento rok svoju v poradí štvrtú štúdiovku s názvom „Rottenness“ (recenzia TU), ktorá sa vyznačuje dlhšími skladbami s postupným rozohrávaním hudobných motívov. A aj keď je stále dostatočne radikálna, nemá potrebu to hnať neustále do extrémov.

Po siedmich rokoch od predošlej beštiálnosti „Where Is Your Saviour…“ zostalo zloženie kapely rovnaké, avšak chrbát im už tentokrát kryje francúzske undergroundové vydavateľstvo Meat5000 Records.

Pôvodne bol tento rozhovor zameraný na gitaristu a doprovodného vokalistu Stana Lastivku, keďže sme s ním chceli rozobrať aj jeho pôsobenie v košickej legende ERYTROSY a chystanému vydaniu vyhrabaného z archívov.

Nakoniec sa k nášmu pokecu pridal aj vokalista Gabriel „Gabi“ Kunay, aby pridal niekoľko svojich postrehov. Bavili sme sa o procese tvorby, charaktere novej dosky, posolstve obsiahnuté v textoch, ale došlo aj na viacero iných a nemenej zaujímavých tém.

KILLCHAIN

V máji ste vydali nový album „Rottenness“. Nahratý však bol už v lete minulého roka. Bolo zdržanie spôsobené hľadaním nového vydavateľstva?
Stano: Hotové sme to mali už skôr, na jar, ale nahrávali sme to na dve etapy. Prvá bola v októbri, keď sa nahrávali bicie. Potom prišli Covid opatrenia a tak sme museli zvyšok dokončovať vo februári. Potom prišlo aj hľadanie vydavateľstva. Blbá doba na hľadanie, ale podarilo sa, a sme tam, kde sme (Meat5000 Records, pozn. redaktora).
Gabi: Bolo veľa odkladov kvôli Covidu, čakalo sa aj na cover, ale prevažne hľadanie vydavateľa nám zabralo asi najviac času, nakoľko situácia vo svete nie je bohvieaká. Vydavateľstvá už tiež mali schválené rozpočty aj na rok dopredu.

Ako ovplyvnila pandémia tvorbu albumu? Išli by ste za normálnych okolností do štúdia skôr alebo naopak vás obdobie bez koncertov prinútilo dokončiť nové veci?
Stano: Pri skladaní sa nás to nijako nedotklo. Mali sme to hotové už pred pandémiou. Akurát sme to počas nej nahrávali.
Gabi: Teraz sme si to skôr rozdelili na viacej častí, aby mal každý z nás pohodu pri nahrávaní, zbytočne sa neplašil, a aby bolo všetko precízne. A čo sa týka pandémie, tak štúdio sme už mali naplánované skôr.

Medzi vydaním albumov „Where Is Your Saviour…“ a „Rottenness“ ubehlo sedem rokov. Čo spôsobilo tak dlhú prestávku?
Stano: V podstate nič. Nejako sme sa s novými skladbami neponáhľali.

Prečo ste nepokračovali v spolupráci s Metal Age Productions?
Stano: Čo som počul, tak oni už nechcú vydávať slovenské kapely, ale či je na tom niečo pravdy, neviem. Ani sme ich nekontaktovali ohľadom vydania. Povedali sme si, že to skúsime niekde inde.
Gabi: V podstate sa tam vydal iba predošlý album a tým to haslo. Išli sme ďalej, nebola tam podpisaná žiadna zmluva, proste iba ten jeden album a hotovo.

Stano Lastivka

Stano, bol si na novinke opäť ty hlavným autorom hudby?
Stano: Áno bol, aj keď je to kolektívna práca. No, niekto musí priniesť riffy a spoločne to potom doladíme, aby sme boli všetci spokojní. Niekedy sme na to boli traja, ale to bola iná kapela v inej dobe. Viac nápadov, viac muziky a rôznorodej. Každý má svoj štýl a to len prospeje. Teraz je to takto. Aspoň mi nikto do toho veľmi nehučí (smiech). Ale v kapele musí byť spokojnosť, žiadna diktatúra.

Neuvažovali ste k sebe prizvať ďalšieho gitaristu?
Stano: Uvažovali hneď, ako odišiel druhý gitarista, ale povedali sme si, že lepšie sa cestuje keď sme štyria, ako sa traja pučiť na zadnom sedadle (smiech).

Čo bolo hlavným impulzom vystavať tentokrát skladby na dlhšej ploche?
Stano: Žiadny zámer v tom nehľadaj. Jednoducho sme to zložili a nepozerali sa na dĺžku skladieb. Skladáš a nepozeráš na to, že je to dlhé. Keď hráš, nepostrehneš, že to má zrazu päť minút. Skladáš, ako to cítiš. Ďalšie nové piesne, ale už vystavať nechceme. Zhodli sme sa, že dĺžka skladieb, už bola fakt cez čiaru.

Takže sa to vykryštalizovalo až časom s novými riffmi? Žiadny takýto plán si nemal?
Stano: Nemal a ani som nad tým nepremýšľal. Vypálilo to samo pri skladaní. Proste prinesiem riffy a pracujeme na tom ako to pôjde, čo sa zopakuje, a tak ďalej. Nikdy nepremýšľam nad tým, aký bude ďalší album. Stále to robíme tak, že len prinesiem riffy a pracujeme na tom.

„Ľudstvo asi potrebuje reštart, aby sme si uvedomili, čo máme. Aj keď budú na svete len piati ľudia, jeden z nich bude jebnutý, a všetko bude robiť naopak. Kolobeh ľudí. Sme nepoučiteľní. Vždy to tak bolo a aj bude.“

Stano Lastivka, gitarista a doprovodný vokalista kapely KILLCHAIN

Skladbu „Deus Deceptor“ ste zvolili ako prvú ukážku z nového albumu. Prečo padla voľba práve na ňu?
Stano: Tak to presne neviem. Prišlo to tuším od bubeníka, že by to mohla byť práve ona a odsúhlasili sme to. Asi sme skôr chceli ukázať, kam sme sa hudobne vybrali, že to nebude hneď od začiatku nájeb, ale pekne kľudne a pomaly.
Gabi: Tak sme sa s chalanmi zhodli, že ktorú dáme. Nebol tam nijaký dôvod. Proste jednohlasne sme sa trafili, že táto, a išla von (úsmev).

Na akú konkrétnu prehnitosť narážate názvom „Rottenness“?
Stano: Všeobecne na ľudí. Likvidujeme sa sami, postupne a pomaly. Len posledné roky to ide rýchlejšie. Každý chce mať veľa a všetkého. Je veľmi prijebaná doba a lepšie to nebude. Miesto toho, aby sme planétu chránili, tak ju len likvidujeme. A Zem je zatiaľ jediná planéta, kde môžeme žiť a dýchať. Ľudstvo asi potrebuje reštart, aby sme si uvedomili, čo máme. Aj keď budú na svete len piati ľudia, jeden z nich bude jebnutý, a všetko bude robiť naopak. Kolobeh ľudí. Sme nepoučiteľní. Vždy to tak bolo a aj bude.
Gabi: Narážame na hnilobu ako takú, že naša spoločnosť je prehnitá od základov. Každý robí iným zlobu za účelom zisku alebo nejakého iného profitu.

Tohto sa kompletne dotýka aj textová stránka?
Stano: Texty pojednávajú o cestovaní v rôznych dimenziách nášho mozgu, ale aj o ovládaní a manipulovaní ľudí. Proste úplne normálne texty zo života – jednoducho hniloba (smiech).
Gabi: Texty sú rôznorodé, nájdeš tam všetko od bežných denných problémov, až po tú spomínanú prehnitosť.

Predpokladám správne, že všetky texty sú od Gabiho?
Gabi: Nie sú len odo mňa, píše aj Stano samostatne. Potom si ich navzájom posielame na posúdenie.

Podobné témy, hlavne kritiku spoločnosti, rozoberá Gabi aj vo svojej druhej kapele ATARAXIA. Je tam nejaký odlišný prístup, keď píšeš pre ATARAXIA a keď pre KILLCHAIN?
Gabi: Texty pre ATARAXIA píšem aj ja, ale prevažne ich píše gitarista Jakub Kulašík alias Zildo. A áno, v podstate pri oboch kapelách sú to podobné témy, ibaže ATARAXIA je v slovenčine a KILLCHAIN v angličtine. Odlišný prístup v písaní textov pre obe kapely to v podstate teda ani nie je. Keď ma kopne múza, tak proste píšem a na základe textu sa rozhodnem, či je to pre jednu alebo druhú kapelu. Ale napríklad na albume „Pustovník“ od ATARAXIA sú všetko Zildove texty.

Stano spomenul, že rozoberáte aj ničenie životného prostredia. Čo teda hovoríte na silnejúce názory niektorých ľudí, ktorí tvrdia, že nič také ako otepľovanie a klimatické zmeny tu nie sú?
Stano: Veď to vidno. Neexistuje už jar, v lete sú pekoty, napríklad nedávno, keď bolo 37°C, čo niekedy neexistovalo. Jeseň je aká taká je, ale zima nula bodov. Poriadna už ani neexistuje. Ďalej tu máme otepľovanie oceánov, topenie ľadovcov, vyčíňanie počasia a podobne. Takže, každý si nájde dôvod, aby veril alebo neveril.
Gabi: Vieš čo, nechcem hrešiť, ale takýchto ľudí by som jednoducho postavil na kus ľadu niekde na Severný pól pod obrovský ľadovec a myslím si, že by veľmi rýchlo zmenili názor.

Gabriel „Gabi“ Kunay

Stano, čo ťa baví viac? Proces skladania a štúdiová práca alebo koncerty?
Stano: Z každého trošku. Proces skladania nie je niekedy pohodlný. Zasekneš sa a môže to trvať aj niekoľko týždňov, že ako ďalej. Proste to nejde. V štúdiu je to zase o tom, že musím, aj keď to nejde. Nemáme financie na to, aby sme mohli byť v štúdiu mesiac a dovoliť si prestať nahrávať. Niekedy sa musíš nakopnúť a hotovo. Dať si kávu a o desať minút ideš pokiaľ to nenahráš. Koncerty si užívaš asi najviac, tam nie je o čom.

Môžeš pre technických nadšencov prezradiť, aké nástrojové vybavenie si na nahrávanie použil? Značku, typ gitary (efekty), zosilovače…
Stano: Mal som k dispozícii dve gitarky. Sedemstrunnú Washburne Parallaxe s vymeneným snímačom pri kobylke – Seymour Duncan Nazgul 7. Druhá gitarka je Agile Interceptor 7. Aparát Peavey 6505. Pedále mám Noise Gate a Screamer. Všetko používam aj na koncertoch.

Koľko gitár vlastníš a ako to máš s ich používaním? Tú čo používaš na skladanie, prípadne nahrávanie, berieš aj na koncerty?
Stano: Vlastním tie dve spomenuté. Momentálne používam iba Agilu. Dobre sa mi na nej hrá. Má všetko, čo potrebujem. Sadne do ruky, má nízky dohmat, viac nepotrebujem. A tú aj beriem na koncerty.

Teraz budem trochu kritický k vašej prezentácii na sociálnych sieťach. Po dlhej dobe ste vydali nový album a k recenzii som musel použiť vašu sedem rokov starú promo fotku z čias albumu „Where Is Your Saviour…“. Ďalšia vec sú neaktuálne odkazy alebo chýbajúce informácie na vašom facebookovom profile. Ale nie ste jediní. Toto ma štve pri mnohých slovenských kapelách, že kašlú na úplne základné veci…
Gabi: Čo sa týka fotky, tak pandémia nás tentoraz k tomu nepustila. Potom, ako sa našiel vydavateľ, tak sme už riešili podklady a keď sme tú fotku potrebovali, tak bol lockdown a nemali sme sa ako stretnúť, nakoľko ja už bývam v Ružomberku a do Košíc sa nedalo dostať. A čo sa týka odkazov, dobre vedieť, nejako to upravím. Niekedy si to človek neuvedomí.
Stano: Priznám sa, že v tomto sme lajdáci…

Na chvíľu teraz opusťme tému KILLCHAIN a vráťme sa Stano k tvojej hudobnej kariére v období 90. rokov. V roku 2017 oznámilo vydavateľstvo Slovak Metal Army, že vydá staré skladby ERYTROSY, ktoré doteraz neuzreli svetlo sveta spolu s demom „Disintegrating In Born Imagination“. V akom štádiu sa toto vydanie nachádzalo. Nejaké informácie potom ešte boli, ale inak bolo okolo toho viac-menej ticho…
Stano: Tak, ako už vieš, Juraj tu už s nami nie je. Viem, že už mal všetky podklady na vydanie. Už aj obal bol pripravený. No, žiaľ mal iné priority, ako toto. Na niečo možno čakal. A čo s tým bude teraz po jeho smrti, neviem.

Boli aj nejaké zásahy do zvuku? Alebo to malo ísť von v „surovej“ forme, tak, ako ste to vtedy nahrali?
Stano: Určite to chcel nejako upraviť. Zvuk by bol taký aký je, len by sa vyčistil.

KILLCHAIN

Môžeš priblížiť dianie na slovenskej scéne, keď boli ERYTROSY aktívnou kapelou?
Stano: Bola to krásna doba. Neriešil si nič, len hudbu. Vznikalo veľmi veľa dobrých kapiel. S každým si sa poznal, ale samozrejme, musel sa hrať, aby si ľudí spoznal. Bol to proste taký malý raj. Nechýbalo tomu nič. Bolo o tom popísaného dosť.

Prečo sa vlastne kapela rozpadla?
Stano: Už som nemal motiváciu pokračovať. Prišli iné priority. Vycestoval som za prácou do zahraničia, takže sme sa to rozhodli ukončiť. Nič iné v tom nebolo.

Ako vnímaš tú hudbu teraz s odstupom viac ako 20 rokov, keď si logicky muzikantsky a aj ľudsky už úplne niekde inde?
Stano: Keď som to dávnejšie počúval, tak som nechápal, že toto sme hrali. Myslím tie rýchle riffy. Na tú dobu to malo celkom gule. Keby som to nehral a bol len poslucháč, určite som fanúšik (smiech).

Ako na teba vplývalo pandemické obdobie bez koncertov? Niektorí muzikanti si aj pochvaľovali možnosť stráviť väčšie množstvo času s rodinou, niektorí zas netrpezlivo čakali na možnosť opäť si zahrať…
Stano: V podstate nijako. Pri koncertoch som to bral tak, že musíme počkať a uvidíme čo bude. My zas nehráme zase toľko, aby sme boli každý víkend preč od rodín. Takže to bolo v klídku. Skúšky sme mali skoro pravidelne. U nás sa nemenilo nič.

Ako to vyzerá v Košiciach s kultúrou? Podniky a priestory pre koncerty prežili? Ako kapela ste sa aj aktívne podieľali na podpore košického Collossea…
Stano: Collosseum bolo pár mesiacov zavreté, takže potrebovalo podporu, lebo by neprežilo. Jediné, čo sme mohli urobiť, bolo buď ho podporiť kúpou merchu alebo poslať im peniaze. A potom ho samozrejme podporiť koncertom. Keď nás zavolali, neváhali sme. Už sa to začína rozbiehať, len mám obavu, že na jeseň to zas všetko zavrú. Košické kapely stále hrajú. Skúšame v jednej z dvoch unimo budov a stále počuť rachot. Tu kultúra nezanikla.

Aké plány máte na najbližšie obdobie? Riešite už aj nejaké termíny koncertov?
Stano: Podporiť album koncertmi a dostať ho medzi ľudí. Niečo už máme vybavené, ale stále to je 50 na 50.

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.