CHLAPI  – 19.09.2010 – Deň pracovného voľna a pokoja…nedeľa. Ale, ako pre koho! V nedeľ u väčšinou býva hokej, čiže mňa sa to netýka. Samozrejme, všetko sa konalo na poslednú chvíľu ako vždy. Prečo by si Agátočka nepospala do pol tretej,  keď o tretej má stať už vystrojená pri ľade? Žiaľ, keď som uvidela ten prázdnotou zívajúci štadión, povedala som si, že spať som mohla až do večera. Načapovala som pár (asi fakt len pár) pív a mohla som ísť domov. Super, so zárobkom takmer nulovým sa bohvieako domov nejde, čiže som začala vymýšľať, koho vytiahnem vonku. Domov ma odviezol náš ctený pán šéfredaktor, zožral mi guľáš a pobral sa domov. Milé…, potom som zašla na „pofajč“. Pri bráne som začula strašne známy hlas z detstva a tak som so zvedavosťou otvorila vráta. Stál tam môj spolužiak zo základnej, ktorého som nevidela asi 10 rokov. No nezapáľ si s ním ešte jednu! Kúsok sme pospomínali na mladé časy a mohli sme sa každý s časom v pätách, pobrať svojou cestou. Večer prišiel za mnou môj najdrahší, najmilší kamarát. Trochu sme popozerali Zvolen z výšky, čo to pofotili, čo to popili (pri turistike minimálne batoh piva so sebou!) a keďže bola taká kosa že mi aj soplíky v nošteku zaschýnali, mohli sme sa pobrať do garáže. V garáži, či už v mojej alebo cudzej je množstvo zaujímaných vecí. Tieto veci sú o dosť zaujímavejšie, keď máš nejaké to percento v sebe. Ohýbanie snowboardu, skúmanie sklznice, na lyžiach, filozofovanie o smrti, výskum šípkarských letiek, ohýbanie plechoviek… typická nedeľa.

KURÍN vs. DONOVALY – 20.09.2010 – Pri našej garážovici sa jednalo samozrejme aj  o pracovných záležitostiach. Dostala som sa pred dôležitú úlohu: Ísť do školy medzi slepice alebo sa flákať po Donovaloch a fotiť? Na vaše a aj moje prekvapenie, vybrala som si Donovaly (ja viem, neuveriteľné). Samozrejme, zobrala som so sebou aj moju nádhernú krásavicu – Ratatu. Trochu sme sa cestou vymaznali v aute, pozoznamovala som ju s mojimi foto-kolegami a mohli sme pracovať. Aj keď nebolo to také flákanie, aké som si predstavovala, ale bolo fajn. Žiadne ulievačky a nečinné pobehovačky. A nešlo o fotenie krajinky, ale interiéru, resp. Nábytku. Ďalšia nová skúsenosť do budúcnosti. Z Donovalov sa vykľuli ešte dva byty v Banskej Bystrici a jeden na jej okraji. Po takejto poldennej práci sme boli zničení ako kone. Tak to treba zajesť a zapiť, no nie? Samozrejme auta som sa ako nedobrovoľný abstinent musela ujať ja. Po včerajšej filozofickej, či výskumnej práci o šípkarských letkách sme našu teóriu vyskúšali v praxi. Po nejakých – tých dvanástkach a nejakých tých  borovičkách sa teórie ťažko overujú, ale tak každý úspech, či výskum treba zapiť ešte viac. Keď nás vyhodili z jedného podniku, dali sme presun do iného. Ani bitka nás neminula, ani reči o komunizme, tak som bola nadmieru spokojná. Ja som navyše od kamaráta ako bonus dostala pár hryzancov do líca, krku, či uší. Ach, aké krásne, keď sa niekto odviaže a je besný… So zážitkami, s hryzancami a ešte k tomu aj s Volvom som sa mohla pobrať spokojne domov.

BACK TO KURÍN – 21.09.2010 – Keďže škola nestihla za jeden deň vyhorieť, tak nedá sa nič iné robiť, len sa tam ukázať. Ale len na chvíľu, aby som jej náhodou neublížila – áno, taký som ja vzorný pedagóg! Samozrejme, ranné nestíhačky u mňa nemôžu chýbať. Strapatá, s nádhernými kruhmi veľkosti XXL som sa pobrala na môj obľúbený autobus, priamo ku škole. Ako som aj čakala, deň predtým som tam o nič neprišla. A keď tak rozmýšľam, ani ďalšou neúčasťou, by som nič nepokazila, keby som ležala doma pod paplónom. Hneď prvý predmet – Výchova k zodpovednosti – milé, keďže to učí žena, ktorá chodí do školy menej ako ja…, ako som aj predpokladala, hodina u nej netrvala obyčajných 5 minút ale 3, aby to náhodou hneď od začiatku nepreháňala. Potom sa konala inštruktáž k praxi . No načo je také niečo praktikovi ako mne? Radšej som sa pobrala do Copy centra pomínať dáke peniažky. Potom hodina už končila, tak sa mi tam neoplatilo ani ísť a radšej som sa pobrala na kávu, či „kofolotinu“.  Stretla som tam jednu kamošku (prváčku), s hlavou v smútku. Tak som jej natlačila do hlavy kus zo života na vysokej škole. Prednášky sú nepovinné, keď ti rozvrh nevyhovuje, tak si ho zmeň, či nech sa láskavo učiteľ prispôsobuje tebe a nie ty jemu… Áno, takto vyzerá správny pedagóg, rozdáva silné rady aj ostatným. Potom ma už škola netrápila a tak som sa pobrala za kamošom do mesta. Zhodnotili sme leto a tak som mohla ísť spokojne do Zwolenlandu. Tak opäť nejaká tá zastávka v krčme, či v reštike a peší príchod domov. 30 minút v škole, z toho asi 20 v Copy centre, obehnuté tri krčmy, niektoré aj dvakrát.. na prvý deň v kuríne celkom sľubné nie? Zajtra sa pokúsim svoj výkon aspoň zopakovať alebo účasť znížiť o 50%…

DIDAKTIKA MATEMATIKY – 22.09.2010 – Keď som sa pozrela na rozvrh, bolo mi v momente zle. Celý deň od 7:30 do 18:30 v škole? To sa snáď ani nedá. Našťastie prvé hodiny odpadli, tak som sa tam vybrala až o desiatej. Super, akurát som došla v tom najlepšom – a to na matiku. Po dlhodobých výskumoch som prišla na to, že všetci matematikári sú šialení, preto sa matematike vyhýbam ako sa najviac dá! (Rýchly návod ako predísť šialenstvu: odstráň zo života matiku, 100% testované na Agátočke!) Samozrejme, naša milá slečna, síce už má minimálne 50, nám nahádzala haldy seminárok s rôznymi podúlohami a pod tie schovala ešte ďalšie (aby sme boli viac prekvapení, keď začneme počítať). Asi nebolo kúta, z ktorého sa každú chvíľu neozvalo nejaké to ach, či  joj, ako to ja budem stíhať a podobne. So mnou to nejako nehlo. Aspoň som mala štvorhodinku nato, aby som si nakreslila peknú žirafku. Áno, kreslenie je moja obľúbená činnosť počas hodín. Načo písať poznámky, keď aj tak polovicu nestihneš odpísať a druhú polovicu prepočuješ? Tak som si vymyslela vlastnú formu „písania“ poznámok. Verím tomu, že keby som chodila do školy do konca života, tak po mojej smrti ma začnú uctievať ako veľkého umelca. Ktovie, raz sa (možno) k tomu dostanem, ale späť ku kurínu. Slečna matikárka nám každú chvíľu dávala chabú nádej, že skončíme skôr, ale nejako jej to nevyšlo. Teda, vyšlo. Pustila nás asi o polhodinu skôr (čo je to polhodina zo štyroch hodín týrania?) so slovami: „Ten čas využite na oboznámenie sa so študijným materiálom v knižnici!“ Pche! Za prvé, za ten čas sa do knižnice ani nedostanem, za druhé, určite by som cestou našla niečo zaujímavejšie ako je knižnica a za tretie, môj čitateľký preukaz skončil platnosť asi ešte niekde na základnej škole. Čiže, nie je čo riešiť, ide sa na fajčiarsku aj s Ratatou. Žiaľ, veľká smola pre učiteľov a ľudstvo  vôbec, že mi dali v rozvrhu okná – to pre mňa znamená, že je zbytočné tam čakať na to, ako hodina príde potom a radšej zdrhnem domov. Tak sa aj stalo, namiesto dňa, som v škole strávila len necelé dve hodiny. Ach jaj, zas som si polepšila dochádzku… na to nech si nezvykajú!

SKORÝ SPÁNOK – 23.09.2010 – Keďže škola na tento deň u mňa „výnimočne“ odpadá a sedieť doma, spať, čumieť do plafónu, či flákať sa mi vôbec, ale vôbec nechce, ide sa pracovať. Zas som skončila na našej krásnej slnečnej terase. Ešteže tam nerobil dutohlávček, lebo by som asi porodila. Robila celkom normálna dievčina, ktorá sa ma (nechápem prečo) bojí keď na ňu kričím a bolí ju môj piercing v papuli aj za mňa. Proste normálna a hlavne, môžem ju nechať samú na terase, to je pre mňa asi najsamväčšie plus. Viete, keď vidím okolo seba ľudí, ako sa preháňajú s časopismi, novým oblečením a hlavne hračkami…no nechoď si niečo kúpiť do najbližšieho obchodu! A tak to šlo celý deň… najskôr kníhkupectvo hneď vedľa terasy, potom kúpa obedu obďaleč, knižnica na druhej strane námestia… Proste normálna pracovná doba. Nakoľko som deň predtým parádne zaspala už o desiatej a cítila som sa oddýchnutá, chcela som to vyskúšať aj dnes. Cha chááá! Smola! O pol dvanástej som vyhnala všetkých ľudí z baru a mohla som sa vybrať domov. Pri odchode, mi na schodoch zazvonil telefón. Bol to môj kamoš,ktorý už dávnejšie zistil úžasný účinok mojich tabletiek. „Agáááá, vieš ja som pil a všade sú policajné hliadky, neotočíš sa pre moju sestru do Bystrice?“ „Nie!“, áno tá odpoveď mala znieť takto ale bohužiaľ… „Jasné miláčik, za chvíľu som u teba, ešte odveziem Stanleyho auto a môžeme ísť.“ Asi o pol tretej som sa konečne dotrebapala do svojej izby, rozbitá ako cigánska hračka dedená po troch generáciách. A krásny pracovný deň plný povinností bol na konca.

PIATOOOK  – 24.09.2010 – „Milujem piatky.“, a ja nenávidím túto vetu. Každý zbožňuje piatok, lebo končí pracovný týždeň a môže sa bez problémov ožrať až do bezvedomia alebo ak to ide, tak aj viac. A pomyslel niekto na tých, ktorí vám musia počas tých piatkov nalievať? Starať sa o vás, vynášať vás nad ránom z baru, tváriť sa, že vám rozumejú a niekedy, ale len vo veľmi výnimočných prípadoch sa vžiť do vašej kože a opiť sa spolu s vami (nie, mne sa to nikdy v živote nestalo). Podľa mňa, každý si môže piatok spraviť kedy chce. Nejdeš vo štvrtok do školy – máš piatok už v stredu. Nejdeš do školy v pondelok, máš ďalší piatok v nedeľu a podobne. Nie raz som sa stretla s názorom, že v nedeľu sa nepije…je na to nejaký zákon? Píše sa to v našej ústave? Nie! Ja si myslím, že nikdy nie je a ani nebolo umenie ožrať sa ako teľa, či divá sviňa a spať do nasledujúceho večera, ale ožrať sa a ráno vstať a tváriť sa inteligetne, vyspato a s plným pracovným nasadením. Ehm, nechcem sa chváliť, ale svoju teóriu som už viackrát aplikovala do praxe. Prvý deň pokusu, alebo fáza jeden (ožrať sa ako sviňa) nebola náročná, jedine z finančného hľadiska. Avšak, tá druhá fáza (tvárienie sa) bola ťažká z viacerých stránok – či už zo stránky fyzickej alebo psychickej. Ale, vždy sa to nejako zvládlo. Tento piatok bol obyčajný ako iný. Tváre, ktoré čumia do kalendára a dychtivo očakávajú, keby to nastane: „Piatoook!!!“ a až teraz sa môže ísť do ulíc. Tieto tváre sú typické tým, že vyzerajú, ako keby boli odtrhnuté z reťazí a musia si vyskúšať všetko, čo sa v takej krčme robí –  tancovanie na stole, hulákanie na policajtov, pľasnutie barmanovi/barmanke po zadku, obgrcanie minimálne dvoch záchodov a podobne. My skúsení si to rozdelíme na celý týždeň. Tváre to všetko spravia v jeden deň a potom sa s nimi kamaráti ďalší týždeň nerozprávajú, liečia svoje cestné lišaje, alebo dospávajú. Tuctové popíjanie v piatok už nie je ono, vravím to z vlastných skúseností. Keď sa rozprávajú krčmári, väčšinou debata začína: „Vieš, ten piatok…“ a v tom už nikto nepočúva. Preto všetci, ktorí pijete iba v piatok – zamyslite sa nad sebou, nečumákujte do kalendára a skúste si prezrieť mesto aj iný deň v nočných hodinách! Možno tak potešíte nielen svojich obľúbených čašníkov, ale aj hasičov, záchranárov, policajtov a a v neposlednom rade rodičov manželov/manželky, súdruhov/súdružky a iných rodinných, či už sňatkom alebo pokrvne spätých rodinných príslušníkov.

Poznámka autora: Touto glosou ide čisto iba o oživenie stránky, o recesiu, alebo ak chcete tak o denníček,.V článku nejde o žiadne zhodenie nejakého človeka, či podniku. Ak sa niekomu nepáči, nech jednoducho nečíta.