DENNÍK ZARYTÉHO ABSTINENTA – ZÁVEREČNÁ ČASŤ

Zvolenský abstinentský masaker je na konci! Tí, čo čítali pravidelne vedia, tí čo nie tak ozrejmím: mala som boreliózu, čiže som nemohla mesiac piť. A pre študenta či krčmára a alkoholika v jednej osobe je to veľmi ťažký oriešok. Ak sa vám uráči, prečítajte časti predtým, aby ste boli v obraze. Ak nie, tak kašlite na to, pobaviť sa dá aj na úryvkoch. Preto sa poďme spoločne pozrieť, ako sme ho rozlúskli.
HOVIADKA – 25.09.2010 – Tak opäť pracovná sobota… Nič zvláštne. Všetko, čo sa doma okolo hríbov iba pohlo som pojedla a mohla som ísť pracovať. Samozrejme, najskôr piatkový bordel po tvárach popratať a čapovačka mohla začať. Tento deň bol decentný, pár ľudí, ktorí asi zjavne čítali predchádzajúci denník sa uvedomilo a prišlo sa opiť v sobotu. Aj to nejaký starci, ktorí boli hluční a vulgárny a po 50 € účte aj prítulní, či protivní.. Nevadí, ale tak aj to sa cení. O jednej som pekne zatvorila a mohla som sa pobrať s Ratatou a našou úžasnou partiou do mentalového podniku, v blízkom okolí. Zas na špeciálnom nealko radleríku so závanom alkoholického piva, aby sa nepovedalo. Čo som nemohla ja, dopriali si ostatní. Zelená s borovičkou, krásna, svieža, lahodná to kombinácia! Bolo nás asi sedem plus dve krásavice – Ratata a moja maličkosť. Žiaľ najsamväčšiu pozornosť upútala Ratata popíjaním či degustáciou piva priamo z pohára, oňuchávaním zelenej a potom zapíjaním, brzdením „kofolotinou“. Pitie je ako bicyklovanie…nikdy ho nezabudneš, iba ho oprášiš…

KINO – 26.09.2010 – A je tu nedeľa, deň nič nerobenia alebo skôr starania sa o domácnosť… super! Radšej by som položila novú dlažbu, ako by som ju mala pozmývať. Žiaľ, na takú prestavbu treba povolenie od členov rodiny, respektíve od pani matky, ale keďže tomuto návrhu nebola dostupná, neostávalo nič iné iba to pozmývať. Ešte k tomu som musela poprezliekať perinky. Nebolo by jednoduchšie dať na to igelit? Aspoň by sa to prať nemuselo, raz to asi vyskúšam! Ešte predtým mi kamoš doniesol GTA trilógiu…, chyba! Óóóóbrovská chyba! No ako sa ti dá upratovať, keď máš na pláne dôležitejšie veci ako zväčšovanie svojho gangu, jazdenie na aute, zabíjanie nepriateľov, plnenie misií…Proste, keď to nejde, tak to nejde! Po dni zabitom na „kompjútri“, po zápasení na internete, mi zazvonil telefón. Keď máš ponuku ísť do kina no nechoď! Samozrejme, ako všetko, kino začalo o deviatej, my sme prišli o desať minút neskôr do poloprázdneho, až prázdneho kina a dokonca sme stihli aj všetky „dôležité“ reklamy o vykladaní nôh na stoličky, nahrávaní filmov, či zapnutých zvukoch na mobiloch. Samozrejme, po pol hodine mi zvonil budík na pol kina a nie a nie ho vypnúť! Galiba! Potom nás spolusledovač dvakrát upozorňoval, aby sme boli tichšie, ale s nami hluchými sa ťažko dorozumieva… Nakoniec sme sa pobrali ako vodič a abstinent do bystrickej čajovne. Čašník nás milo (čo ja nikdy nedokážem) vyhodil, že už zatvára. Čo už. Aj doma je dobre… 

PREDNÁŠKA – 27.09.2010 – Pracovno – študentsko – behací deň môže začať. Hneď ráno som ako pravá dáma bežala ku kozmetičke urobiť si nechty (áno, robím niečo so sebou, ale postupne a pomaly). Potom „emergency pack“, čiže kávička s minimálne dvoma cigaretami a šprint na autobus. Nič nové. Samozrejme autobus som nestihla, ale ja som šikovná a viem si odvoz zariadiť. Prídem si ja pekne neskoro do školy, vlastne ako vždy. Vojdem do učebne plnej neznámych tvárí, čiže som sa stočila na päte a volala spolužiačke, že kde to máme. Vraví mi: „V D 001, veď to máš v rozvrhu, predsa!“ Jasné rozvrh…, ten čo som písala v kolibe na kolene? D 001 a D 006 sú u mňa učebne, do ktorých ja nikdy nechodím, jedine ak sa v nej píšu nejaké skúšky. Sú to totiž učebne, v ktorých sa uskutočňujú prednášky. A na prednášky nechodím. A hotovo! No, ale keď mi bolo oznámené, že je to povinné, tak prečo nie. Vojdem a kurín plný. Ach jaj, načo chodia na prednášky v deň, ktorý majú voľno? To ja  nikdy nepochopím. Samozrejme, zdrhla som skôr aj s pozdravom. Docentka, doktorka, či aký to úkaz mi odpovedal: „Dovidenia a pekný deň vám prajem!“. Bodaj by som ho nemala pekný, keď som získala pol dňa voľna. Pokračovali vybavovačky vo „Zwolenlande“ a následná práca. Ehm, práca. Nikto do piatej nikde, večer ako keby skapal pes, jedine náš pán kolega Fiju sa mierne spoločensky unavil ako hoviadko. A deň bol na konci. Padla som ako vrece zemiakov do postele aj s Ratatou a začala som naberať sily na ďalší deň.

VEĽKÉ FINÁLE – 28.09.2010 – Tak a je tu deň s veľkým D, ešte aj podčiarknutý! Ako tak pozerám, čumím a kukám do krabičky s tabletkami, moje abstinentské obdobie je na konci! Úžasné ja jasám. Prežila som to s veľkými ujmami na pečeni, ale s obrovskou na srdci. No, žiaľ všetko potrebné zistíme až po kontrole. Ale tak piť sa predsa musí, čiže zameškané dobehneme už zajtra s našou drahou brutálnou zostavou. Som zvedavá, ako tým pádom dopadne moja výučba na základnej škole vo štvrtok, ale o tom potom. Nebojte sa, neprestanem otravovať až tak skoro. Tak škola končí pred jednou. To sa dá zvládnuť…, či? Ehm nie, nedalo sa. Prežila som jednu dvojhodinovku, nakreslila som si peknú, farebnú ovečku, potom pauza a nasledujúca „Výchova k zodpovednosti“. Ehm, na tej hodine som bola dlhšie ako učiteľka. Nakreslila som pekných panáčikov na plagát a presunula som sa na svoje prechodné parkovisko a to do miestnej krčmy. Je dosť smutné, že v blízkosti školy sa nachádzajú dve krčmy a obchod je vzdialený asi tak 10 minút cesty do kopca. Smutné, ale tak čo narobíš, keď si hladný, dáš si tekutý chlieb. Na prechodnom pracovisku som sa stretla s bývalým spolužiakom, ktorý kurín trpel rovnako statočne ako ja. Každý semester sme sa hrávali ťažkú, psychologickú hru: kto je väčší salámista. Obyčajne som vyhrávala ja, ale posledný semester pán kolega vyhral až na toľko, že v štúdiu už pokračovať nemohol. Bieda. A tak v hre pokračujem sama a ako tak pozerám na moju dochádzku, celkom sa mi darí. Porozprávala som mu o živote v kuríne a mohla som sa vrátiť späť do školy. Žiaľ, škola ďaleko, jedlo ešte ďalej a tak mi nič iné neostávalo, iba sa pobrať do Zwolenlandu. Išla som opäť, zas a znova na infekčné a tam veľkými písmenami napísané: DNES OTVORENÉ DO 13:00 – z rodinných dôvodov. Jasné, určite rodinným dôvodom bola telenovela, alebo kúpa nového obleku pre muža. No čo už, keď nič, tak sa aspoň naobedujem a môžem bežať do roboty číslo dva, čiže na hokej. Po čapovačke som, ako správna fanynka, išla pozrieť môjho obľúbeného hokejistu z Martina a následne sme spoločne navštívili jeden zvolenský podnik. Opäť pád do postele a lá vrece krumpľov, ráno „vstávanica“ ešte pred šiestou…!

PIVO – 29.09.2010 – Hneď sa krajšie vstáva, keď vieš, že večer sa ide chlastať…Pekne krásne „vstávanica“ ešte pred šiestou, nestíhačky autobusov, to je moje! Keď som prišla do školy, nebolo mi všetko jedno. Začiatok už 7:30 a koniec 18:25, no nedaj si pivo! Žiaľ, situácia sa vyhrotila až tak, že to pivo som si nedala len večer, ale aj cez deň. Viete, štyri hodiny počúvať na matike päťdesiatničku o tvarohových slivkových a lekvárových buchtách… Keby som mala na výber atómový útok alebo štvorhodinovú didaktiku matematiky beriem oveľa radšej útok a to bez mihnutia oka. Cez hodinu som viedla veľmi zodpovedný rozhovor s jednou spolužiačkou. Došli sme  k záveru, že po tejto hodine treba prestávku a hlavne pivo. Z jedného, boli dve a zjavne tabletky ešte fungovali, tak hneď mi bolo fajn. Nasledovala Hra a hračka (áno, je to predmet) s jednou pravdepodobne zhúlenou tetou. Hneď na začiatku povedala, že tento predmet nie je známkovaný. To znamená, že jej krásne dlhé powerpointové slejdy som mala na háku. Vraj mp3 v ušiach na hodine je neuveriteľne veľká „drzovka“, tak som si vytiahla knihu a začala som čítať. Dve hodiny počúvať monotónny hlas – to ťa aj do spánku začne ťahať, nie? Tak aj bolo. Rozmýšľam, že zažalujem školu na ublížení na zdraví a dvojnásobné otrieskanie mojej vzácnej hlavičky o knihu. Som zvedavá, kto tento spor vyhrá. Nasledovala ďalšia dvojhodinovka, aby som to nepreháňala, tak som sa v polovici pobrala kade ľahšie, čiže do pulp fiction. Rýchly šprint domov, hygiena a beh do mesta. Maminke som oznámila, že idem do pivárne v meste, čo znamenalo že bola za 10 minút oblečená, „vystajlovaná“ a mohli sme bežkať. Keď pije Agátočka so slečnou mamou – nikdy to nedopadne dobre. Zisli sme sa v hojnom počte, pretože sme sa lúčili aj s pánom kolegom Fiju, ktorý odchádzal do školy, do svojho obľúbeného Trenčína. Popili sme dáke tie litrové pivá a mohli sme sa pokojne pobrať domov. V posteli to vyzeralo ako na kolotoči, neodmysliteľná chuť tyčky v ústach pretrvávala do rána. Áno, ja mám ísť zajtra učiť štvrtákov na základnú školu!

KAKAOVÝ ANAAL – 30.09.2010  – Deň náročný zas spojený s ranným vstávaním. Natiahla som na seba emo čiapku a rukavice, zafajčené Macabre tričko a mohla som ísť na základku. Už v polovici cesty ma zastavila sestra, že či vážne tak chcem ísť do školy. Nevedela som, či mám špinavé tričko alebo čo. Potom mi vysvetlila, že zjavne  tričko s obrovským nápisom Murder Metal a s logom muža, ktorý kolom zabíja ženu nie je vhodné. Ach jaj, bontón, bontón. Tak som ho s trucovaním prezliekla a mohla som ísť dýchať moju pivovú arómu na deťúrance, alebo na zasranov. Hneď ako som vošla skoro som sa netrafila na mini stoličku, pohrala alebo skôr pobila som sa s jedným štvrtákom a mohla som začať náčuv … Cez sprestávku som bola v školskom bufete na kakavko, minerálku a rožtek.. všetko za 1,19 €! To sa mi už dávno nestalo. Štrnganie krabičkovými kakavkami, učenie sa vybraných slov, hranie sa na červených a bielych…, aj tak môže vyzerať školský deň u vysokoškoláka. Nasledoval nitriansky koncert Anaal Nathrakh, a tak ďalej, ale to si zjavne nechám až do reportu.

A máme tu záver otravných, nemetalových denníčkov. Dúfam, že vám to niečo dalo a hlavne dúfam, že nabudúce, keď niekto z vás dostane tabletky na dva dni, tak sa vám nezrúti svet. Bola by som rada, keby ste mi do mailu, na gaybook alebo sem do fóra napísali ako sa vám páči moja „tvorba“, či skôr zloba. Ďakujem občasným, či stálym čitateľom. Metal a alkohol s vami!

Poznámka autora: Touto glosou ide čisto iba o oživenie stránky, o recesiu, alebo ak chcete tak o denníček,.V článku nejde o žiadne zhodenie nejakého človeka, či podniku. Ak sa niekomu nepáči, nech jednoducho nečíta.

Autor: Agátočka