Žeby sme tu mali „Hysteria“ číslo 2? Nie? Určite nie? … alebo možno aj čiastočne áno. Veď už prvý singel „Kick,“ a potom aj vnem celého albumu, pripomenie podobné farby a nálady, aké ponúkal práve komerčne najúspešnejší a dnes už legendárny album z druhej polovice nablýskaných osemdesiatok minulého storočia. Zdanie ale klame a nájdeme tu viacero paralel s ich ostatnou tvorbou, či už novšou alebo staršou, a tak nový matroš ponúka melodiku, skoro až mainstreamovú, ale nablýskanú, aj tvrdú a pritom dokonalo „leppardovskú“.

DEF LEPPARD – Diamond Star Halos

Najnovší, už dvanásty štúdiový opus mixuje tvorbu posledných dvoch dosiek, starých sedemdesiatkových odoziev, hysterických prvkov, či pyromanských postupov, slangových výrazov a adrenalínových návalov, ktorých jednotlivé charakteristiky sa tu prekrývajú a vytvárajú akýsi novší prototyp kompozičného, ale aj interpretačného umenia tohto kvinteta, ktorý definitívne rozbíja mýtus, že geriatrickí muzikanti nemôžu konkurovať mladšej generácii.

Žijúci rockový kolos DEF LEPPARD je ročník 1977, ale napriek tomu nový album, nie je žiadna stará otlčená konzerva, lebo pravdou je, že skladby vznikli v pandementnej dobe. Takže úplne „brand new songs“, na ktorých je stále vidieť skutočnú oddanosť hudbe a radosť z neustáleho hrania, aj keď majú dnes už okolo šesťdesiatky. Hudobníci podali vskutku úctyhodný výkon a doslova s mladíckym šarmom sa vyrovnali s polenami, ktoré moderná doba hádže pod nohy starším rockerom. Album začína „pyromanskou“ jazdou „Take What You Want“ ako z roku 1983, ktorá okamžite búši do receptora svojou iskrou, skvelým refrénom a slušnou sólovou linkou.

Už spomenutý „Kick“ pripomína sedemdesiatky, éru žuvačkového glam rocku a hymnický refrén s vybuchujúcimi riffmi vybavuje v mozgovni T-REX a THE SWEET. Hetrik úvodných troch dielikov završuje skackajúca hysterická špinavosť „Fire It Up“, po ktorej pätica všetkých vyprevadí do zadymeného amerického pajzla, aby si spolu s country bluegrassovou mega hviezdou Alison Krauss vystrihli jemnú baladu „This Guitar“, na ktorú keď sa nepozeráme cez kontext „leppardovskej“ tvorby, môžeme vnímať ako svieži materiál, silno inšpirovaný s všeamerickým odkazom country a jej durových melódií.

V určitých momentoch tejto kompozície, Alison a „leppardi“ nie sú navzájom kompatibilní, tieto dva odlišné svety jednoducho prestávajú komunikovať, respektíve k sebe rozprávajú na iných úrovniach a iným jazykom. Koexistujú síce v úcte, ale boja sa vykročiť k sebe a z toho pramení pocit nedotiahnutosti a zbytočnosti. Lepšie je to v pomalej „Lifeless“, kde kontrast medzi jej vokálom a Elliottovým spevom je skoro dokonalý, a dá sa povedať, že skladbička je prekrásnym pokusom o mainstreamový pop rock úplne v štýle Bryana Adamsa.

Pochopiteľne, DEF LEPPARD už nie sú tými bombastickými novátormi ako z éry „Hysteria“, ale to snáď od nich ani nikto nečaká. Zo svojich nástrojov rozhodne nevypúšťajú geriatrický teplý vzduch a Elliotovi to spieva ako za starých pyromanských čias. Sound je rezavý ako voľakedy, aj keď sa občas zdá, že frázy sú opatrnejšie a rozvážnejšie, čo ale vôbec nie je na škodu.

DEF LEPPARD

V každom prípade sú to oni, originálny Briti a nie nejaká vyblednutá parodujúca spomienka, o čom svedčí aj rockovo odsýpajúca „SOS Emergency“, čiastočne adrenalínovo prekopírovaná s predstieranou eufóriou. Je neuveriteľné, ale celé to ťahá dopredu hendikepovaný Rick Allen, až človek má pocit, že tých škopkárov je viac, lebo nie je možné, aby to jeden stíhal. Veľmi pekne hrá aj gitarový dvojzáprah Collen/Campbell s ich charakteristickými figúrami úplne v duchu vlastných tradícií. A keď basa a škopky totálne zhutnia priestor, Vivian jasnými sólami a Phil svojimi minimalistickými vyhrávkami, to zase celé pekne prevzdušnia. Nesiahajú skoro ku žiadnym technologickým vymoženostiam, vždy ide o klasickú rockovú zostavu a tak to ostáva pri celej jedenástke príjemných kompozícií.

V celkovom kontexte albumu zvláštne, ale nie neočakávane, vyznieva zaujímavo vystavaná „Liquid Dust“ s akýmsi bowievským podtónom a skoro až mystickou orientálnou melódiou. Prekvapí aj „sladeovka“ v podobe „U Rok Mi“, kde ju basový groove skvelo poháňa v trblietavej guli glam rocku a nohy sa vykrivujú v bláznivom tanečku.

Klavírnymi tónmi začínajúca krehotinka „Goodbye For Good This Time“ zhmotňuje evidentne intenzívny vzťah ku „kamenovským“ orchestrálnym aranžmánom s vplyvom Jeffa Lynna a jeho E.L.O., ku ktorým sa miešajú klávesové podmazy, vytvárajúc tak lahodnú zmes hudby s prekrásnym akustickým gitarovým sólom.

Nasledujúca „All We Need“ prináša viac vzrušenia a sviežosti, ako potom idúca a trochu nevýrazná, ale nabudená „Open Your Eyes“. Tu treba upozorniť na invenčný funky groove vytvorený rytmikou Savage/Allen a aj pľuzgierovité gitarky s vkusným refrénom, výborne natavených do nosného hudobného piliera.

Druhý „oplodňovák“ „Angels (Can’t Help You Now)“ má za výsledok hodinu urputnej masturbácie a slastného prevaľovania sa, ešte slastnejšieho než u predchádzajúcej spomenutej krehotinky „Goodbye For Good This Time“. Garsonovské klavírne etudy a vkusná orchestrácia dáva predpoklad, akoby vyzerala spolupráca Davida Bowieho s Eltonom Johnom.

Posledným klincom do rakvy nevercov je prekrásna epická „From Here To Eternity“, v ktorej sa pustili do zaujímavých postupov a dialógov, prinášajúcich výrazné melodické konjunktúry. Gitara ponúka v striezlivých beglajtoch svoju verziu kompozičnej práce, podobne ako basa a druhá gitara, zatiaľ čo bicie sa v súlade s pravidlami rocku držia celkom na uzde. Nad týmto všetkým lieta vokál, slohy ticho deklamujúc, zatiaľ čo refrén mohutne vyviera s podpornými zbormi.

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk