Po skvelej a nadpriemernej doske „Dystopia“ (recenzia TU) je človek prediktívne skeptický, ale MegaDave s farbou hára tuzemského rumu uplácal znovu strhujúcu, výborne zdramatizovanú, skvelo zahratú, ešte lepšie vyprodukovanú a prekvapivo takmer úplne thrashoidnú záležitosť o celospoločenských problémoch tejto ante-apokalyptickej doby.

MEGADETH – The Sick, the Dying… and the Dead!

Všetci sú nachcípaní a navôkol skapínajú… alebo sa rozkladajú, ale MEGADETH stále žije a fanúšik thrash metalu kričí vzrušením, keď sa mu skladby zarezávajú pod bledú kožu, ako encefalitický kliešť na drobnej čistinke vo vlhkom lese! Títo skúsení hudobníci naservírovali do tohtoročného metalového menu nadpriemernú dosku, ako jednu veľkú samozrejmosť so šťastným koncom. Je to pre mňa jeden z najlepších albumov MEGADETH…

Pri dystopickej problematike zvolili podobný prístup ako na posledných doskách, avšak s tým rozdielom, že sa viac poobhliadli do vlastnej thrashovej minulosti a nechali sa ňou inšpirovať. Je tu „crossnutá“ ich klasická minulosť, najlepšie roky a moderná doba s progresívnymi detailmi. Ich vo štvorici hraná thrashingová explózia bude omračovať hudobné celebrity, fanúšikov i médiá. Postavili sa na čelo fronty metalových kapiel, ktoré v prvom rade zaujíma, ako vás efektívne odrovnať. Ostatné skupiny sú oproti tomuto novému albumu len čajíček o piatej či sonický bordel. Sú synonymom pre dobrovoľné znásilnenie gitarovými riffmi, tela aj duše.

S novou dvanástkou kompozícií si dáte prechádzku heavy/thrashovým železiarstvom, ktoré stavia na klasických metalových štruktúrach a to znamená, že sa v tom arogantnom gitarovom pekle nestratí ani headbanderovský debutant a každý dokáže identifikovať základné fragmenty ako intro, riff, refrén, sólo, outro, čo nič ale nemení na fakte, že vás nový MEGADETH umlátia do bezvedomia.

S vedomím toho, akej thrashoidnej poetiky a mrazivej metalovej imaginácie je ešte Dave Mustaine možno schopný vyrobiť, som sa opatrne položil do najnovšieho opusu legendy z Big Four. Potlačované pochybnosti, pocit sklamania a smútku vytlačilo okamžite po prvých tónoch bezbrehé nadšenie a úporný headbanging. Znovu sa ukázal Mustainov skurvený talent a vyhadzovom Ellefsona, rozlúčkou s Chrisom Adlerom, kapela získala nový úžasný drajv, ktorý sa vôbec neočakával.

Po pätnástej dystopickej apokalypse sa Dave neprestal vŕtať v okázalom thrashingu, ktorému odjakživa rozumel najlepšie. A tak v aristokraticko-dokonalom sounde, apokalyptickom balení sa pomaly do života vkráda prvá skvelá titulka „The Sick, The Dying… And The Dead!“…, mračná sa okamžite rozostúpia už pri úvodných lenivých tónoch gitár, ktoré následne uvoľňujú priestor pre utešený, ale strojovo tepúci záchvev skoro až mainstreamovej melódie, pekným aranžmánom a uvoľňujúcej medzihre. Napriek týmto ľúbivým prvkom piesni nechýba údernosť a naliehavosť. Zatiaľ čo v ďalších skladbách akustický priestor smeruje do agresívneho zhluku agresívnych farieb, v tomto kuse naopak exponujú rozmanité inštrumentálne palety, členiace akustický priestor, ako kompozične, tak aj zvukovo.

Druhá „Life in Hell“ sa vezie na rýchlej naspeedovanej vlne s extrémne chytľavým melodickým refrénom a úžasným gitarovým lomozom dokresľujúcim famózne sólové linky Kika Loureira. Úžasný ťah preruší na chvíľku strednotempová stredová pasáž s deklamovaným vokálom a gitarové sóla a vyhrávky znovu otrhávajú ušné laloky od gebule v očakávaní hrmotu v úvode ďalšej úžasnosti „Night Stalkers“, ktorej dodáva punc skvelá basová linka Steva Di Giorgia a vášeň škopkára Dicka Verbeurena s jeho neohrozenými brejkami a šialené dvojkopákové behy. A samozrejme, Mustainove vokály, z ktorých priam sála trýzeň a beznádej, a featuring známeho metalového rappera Ice-T. A opäť prenádherná, skoro až orchestrálna medzihra, s následnou hrmotnou basou a riffom znovu naštartuje kompozíciu do šialeného tempa, ktorý by MEGADETH závideli aj rozpadnutí slayerovci.

MEGADETH

Tú kovovú krásu a aristokratickú pôsobnosť albumu ďalej umocňuje divadelná, dalo by sa povedať, že aj progresívna kompozícia „Dogs of Chernobyl“, ktorú ohlasuje zvláštne zvukovo utopené ruchové intro s vybrnkávacou gitarkou, po ktorom sa vehementne ohlasuje ústredný zložitý riff a kapela pomaly graduje do pekného refrénu, aby sa vzápätí prepadla do svižného tempa a bez akéhokoľvek oddychového času, len s Daveovou deklamáciou prichádza jedno z tých prekrásnych prerušovaných sól, pre ktoré sa oplatí mlátiť hlavou vôkol seba v divokom trasohlave. Je pravdou, že práve škopky Dicka Verbeurena, ktoré dominujú skoro v každej skladbe, robia tento opus tak výnimočným. Ani si nepamätám, že by „Deth Camp“ mali tak skvelého bubeníka.

Už ďalšia drtička „Sacrifice“ je „len“ štvorminútovou kompozíciou agresívneho razenia s akcentom na rýchle a hutné polohy, ktoré sú vzhľadom na dlhšiu minutáž, poprerušované údernými sólovými linkami. Zatiaľ stále skvelé…, a čo bude ďalej, začínam mať obavy, lebo kapela stále uháňa ako vetry po skysnutom pive.

Nasledujúca útočná shredovačka „Junkie“ je v zásade len konvenčná skladba verzie Megadeth.22, ale so zaujímavým vokálnym úvodom a najkratšou minutážou, pokiaľ nepočítame jeden a pol minútovú „Psychopathy“, ktorá je len introm vrcholného čísla „Killing Time“ valiacej sa do mozgovne strednotempovou amplitúdou, náladou pripomínajúcu legendárnu „Symphony of Destruction“, lenže s oslobodzujúcim oddychovým melodickým vstupom, z ktorého vyjde (ne)vkusné sólo, a vzápätí sa skladba vráti do svojej pôvodnej podoby. Hypnotické a famózne.

Úvodný pochodový virbl a skvelý riff predznamenáva posmutnelú „Soldier On!“ vyznievajúcu ako výpožička od heavy metalových spriaznených duší a vďaka talentu sa táto retro poloha prehupne do krásy, ktorú vie vyčariť len odporný zvukový architekt Dave Mustaine, s melodickým vokálom a znovu nádhernými sólami. Aby dosiahli maximálnej pestrosti a gradácie, všetky skladby sú dlhé okolo piatich minút, ale celkové vyznenie týchto agresívno-impresionistických periel je posunuté do nezvyklo civilnej a inteligentnej roviny. Od toho by „uvad aj lemrouch prince Krasoňa“, plný modrých piluliek.

Záver opusu je rýchly, ako keď sračka prepadá cez sieťku na motýle, hlavne desiata pecka „Célebutante“ neobsahuje žiadne jemnejšie pasáže, len agresívny kurz nabudenej rytmiky so sekundujúcimi riffmi, sólami a nasratým vokálom. Je to trademark Big Four Thrash.

Trochu inak a aj pomalšie znie predposledná „Mission To Mars“, ktorá úvodnými tónmi hrmotnej basgitary klasickými beglajtami gitár odkazuje niekde do priestoru medzi hard rockom a obyčajným heavíkom. Ide o kúsok omnoho viac koncentrovaný a menej spätý s tradičným metalovým myslením, naopak operujúcim v rovine kolážovitého spôsobu a kontrastného zaobchádzania so štýlovými detailmi. A pritom má len niečo cez päť minút. Precízne poňatá práca s aranžmánmi a výsledným soundom tak dodáva celému albumu výrazne väčšiu plasticitu a konkrétne túto skladbu, činí konzumne atraktívnejšou.

Ako protiváhu dokážu vystavať aj prirýchly „We’ll Be Back“ takmer mnohofarebne a zasnene. Touto záverečnou peckou dokázali, že patria naozaj na špičku súčasného metalu a sú o to sympatickejší, lebo ich poňatie thrash metalu je naozaj vynikajúce, ba priam geniálne. Dúfam, že sa im podarí prelomiť istú rezervovanosť svetového headbangingu k ich tvorbe, ale isto týmto albumom dokázali, že rozhodne stoja za zvýšenú pozornosť.

Jedna z posledných informácií s ambíciou presvedčiť fanúšikov shreddovaných gitarových múrov, že si nový MEGADETH ich čas zaslúži, čaká medzi riadkami nasledujúcej myšlienky: „Na scéne je množstvo zvukovo radikálnych projektov, ale väčšina zabúda, že sú tu a vždy boli, aby robili hudbu a čitateľné skladby.“

Album na recenziu poskytlo vydavateľstvo Universal Music

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk